Vodopády vznikli po sopečnej erupcii pred asi 200 miliónmi rokov. Valiaca sa masa lávy stuhla a tým vytvorila na podloží skok v tvare podkovy, cez ktorý dnes v sérii kaskád prepadáva inak pokojná rieka Iguazu. Tento skok je niečo cez 80 metrov vysoký a najmä až 2,7 kilometra široký, čo robí tieto vodopády najrozľahlejšími na svete. Nachádzajú sa na hraniciach Brazílie a Argentíny a z oboch krajín sa dajú aj navštíviť. Okolo vodopádov sa nachádza aj rovnomenný národný park, ktorý bol založený už v roku 1934. Tvorí ho  subtropický dažďový prales a okrem 2000 druhov rastlín a 400 druhov vtákov tu žijú aj tapíry, mravčiare, vrešťany, oceloti, jaguáre či kajmany. V roku 1984 a 1986 boli argentínsky aj brazílsky národný park zapísané na Zoznam svetového dedičstva UNESCO. V roku 2011 boli vodopády zaradené medzi Sedem prírodných divov sveta.

Keďže 2/3 vodopádov padajú z argentínskej strany, ponúka každá z nich aj iný zážitok. Z brazílskej strany človek uvidí vodopády skôr čelne, viac v ich komplexnosti a mohutnosti, z tej argentínskej ich naopak uvidí viac zblízka, jednotlivo. Keďže máme čas, venujeme deň brazílskym Igaçu a deň argentínskym Iguazú Posledný týždeň tu celkom výdatne pršalo, a tak sú vraj vodopády ešte rozvodnenejšie ako obvykle.

Vstup do brazílskej časti parku je kúsok za pohraničným mestom Foz do Iguaçu. K samotným vodopádom v centre parku nás odvážajú z vymakaného turistického centra otvorené poschodové autobusy. Lístky sme si kúpili online, pretože sú na konkrétny čas a vyhli sme sa tak dlhej fronte turistov.

Vystupujeme po asi 11 kilometroch cesty džungľou, pri luxusom hoteli –  noc tu asi stojí majland, zato však majú hostia vodopády mimo otváracie hodiny parku len pre seba. Chodníček nás vedie v svahu po brehu rieky Iguazu a pred sebou vidíme prvé vodopády. Najprv jednotlivé, potom pomaly väčšie a mohutnejšie. Každý jeden z nich by bol veľký už sám osve, preto sú tie kaskády skutočne ohromujúce. Len pomaly postupujeme chodníčkom a nevieme sa vynadívať. Okolo nás poletuje kvantum motýľov. Pod vodopádmi, pri dopade valiacej sa vody, sa tvorí jemná hmla z kvapôčiek, v ktorej sa každú chvíľu objaví dúha. Je to čarovné, sila a jemnosť v jednom. Asi po 1,5 kilometri cesta prichádza k vodopádom aj na našej strane, a to presne doprostred dvojitej kaskády, kde je medzi dvoma naväzujúcimi vodopádmi vytvorené úzke plató. A presne tu vybudovali Brazílci úzku lávku, ktorá sa vinie ponad hučiacu vodu, popod vrchnú sériu mohutných vodopádov a tesne ponad okraj prepadávajúcich spodných. Človek sa tak môže dostať priamo do srdca Iguazu, čerešnička na torte. A z takejto blízkosti vodopoády naozaj vnímame viacerými zmyslami. Okrem toho, že je to fantastický pohľad, hučanie vody nám duní v ušiach a hmla z roztrieštenej vody nás už po chvíli spoľahlivo premočí. Stojí to za to! Ten pocit, voda nad nami, pod nami, pred nami…sila a veľkoleposť prírody. Lávka končí pred Garganta del Diablo, Diablovým hrdlom. To je obrovský kotol, kam sa z troch strán s rachotom valia najvyššie vodopády. A to takou silou, že dno kotla prakticky nikdy nie je vidieť – zdvíha sa odtiaľ obrovský mrak rozprsknutej hmly, ktorý býva vidieť až na kilometre ďaleko. Skrátka, ako pekelný kotol, preto ten názov Slnko tvorí v hmle meniace sa dúhy. Do padajúcej vody sa kolmo vrhajú malé vtáky, ktoré si na skalách pod ňou, chránené, postavili hniezda. Vyzerajú ako kamikadze a kebyže ich nevidíme aj vyletieť opäť von, tak neveríme, že ich voda nespláchla. Keď sa nasýtime dojmami, vraciame sa po lávke naspäť. Kúsok ďalej je len pár metrov od širokej kaskády postavená niekoľkoposchodová vyhliadková veža s plošinami. Zdá sa, že stačí natiahnuť ruku a dotkneme sa vody. Zasa nás uchvátila tá mohutnosť! Odtiaľ si to už mašírujeme na autobus, späť do návštevníckeho centra. Samozrejme, že k východu musíme prejsť nablýskanými suvenírovými obchodmi, kde ponúkajú suveníry od výmyslu sveta. Sme z celého dňa nadšení.

Na argentínskej strane to funguje trochu inak. Bez fronty si kupujeme lístky a cez prekvapivo maličké návštevnícke centrum vstupujeme ďalej. K vodopádom sa dá priblížiť pešo alebo otvoreným vláčikom. Ďalej sa rozbiehajú tri rôzne chodníky, ktoré bežia ako okruh na rôzne miesta vodopádov. Všetky sú postavené ako lávky, takže sa prepletáme džungľou, kráčame ponad rozvodnenú rieku Igazu či tesne ponad padajúce vodopády. Určite bližší kontakt už od začiatku. Tu ale naše nadšenie kazia iné následky nedávnych dažďov. Vďaka rozvodnenej rieke sú síce vodopády bohatšie a ohromujúcejšie, ale na viacerých miestach sú lávky poškodené či pod vodou. Spodný okruh je v časti prerušený, čo znamená, že k jeho najkrajšiemu vyhliadkovému miestu sa ani nedostaneme. Okrem toho, na oboch častiach prerušeného, inak jednosmerného, okruhu sa teraz tlačia ľudia v oboch smeroch. To trochu pokazí zážitok. Horný okruh je vďakabohu otvorený celý a je to paráda! Prechádzame po hrane padajúcich vodopádov, vidíme tu valiacu sa riavu priamo pod nohami, všetko hučí a pení, stúpajú oblaky vody. Tak zblízka! Rana pod pás prichádza nakoniec. Tretí okruh, ktorý vedie zvrchu až na hranu Garganta del Diablo, je celý zatvorený. Argentína nám svoju čerešničku na torte nepredvedie. Cestou naspäť si kúpime malý hand-made suvenír u Indiánov v stánku, čo je jediný gift shop na argentínskej strane. Je to sympatickejšie než štýlové vitríny.

Sme síce trochu sklamaní, že sme nevideli všetko, ale aj tu to boli dychberúce pohľady.

Myslím, že údiv, rešpekt aj nadšenie v nás Igauzu vzbudili tak či tak. Rozmer a sila nás prekvapila a skutočne sa človek zoči-voči prírode cíti maličký.

The post Iguaçu či Iguazú? first appeared on …naša cesta za dobrodružstvom.

The post Iguaçu/Iguazú, 11/22, Brazília/Argentína first appeared on …naša cesta za dobrodružstvom.

The post Parque das Aves, Foz do Iguaçu first appeared on …naša cesta za dobrodružstvom.

The post Krásy (a kontrasty) Rio de Janeiro, Brazília, 10/22 first appeared on …naša cesta za dobrodružstvom.

The post AquaRio first appeared on …naša cesta za dobrodružstvom.

Ubytko máme cez AirBnB, prvý raz spíme mimo naše auto. Dopriavame si poriadnu sprchu a perieme prvú práčku – priority Až potom vyrážame medzi ľudí. Bývame ulicu od vyhlásenej pláže Copacabany, tak mierime práve tam. Už je podvečer, pláž sa vyľudňuje a zapĺňajú sa bary. Aj my si len zmočíme nohy v Atlantiku a usadáme na caipirinhu. Nášmu českému kamarátovi a kolegovi sa dnes narodil syn, a to je parádny dôvod na prípitok! Dídžejka mixuje muziku a my pozorujeme futbalistov a nohejbalistov na pláži.

Doobeda má byť pod mrakom, tak sme sa vybrali na návštevu AquaRia. Je to najväčšie morské akvárium v Južnej Amerike. Nielenže sa sem chodí na zvieratá pozerať, ale aj sa im tu niektoré ohrozené druhy úspešne rozmnožujú. Pre nás je to ako dokumentárny film zblízka. Malé aj obrovské akváriá, kde sú koralové rybky všetkých farieb a tvarov, medúzy, murény, ježkovia, lezci, hviezdice, jaskynné slepé ryby, raje aj rôzne druhy žralokov! Sme nalepení na skle ako malé deti, je to samé “Aha, pozri!” a “Waaau!”. Medzi tým sú samozrejme rôzne vzdelávacie časti, hlavne zamerané na negatívny ľudský impakt na oceány. To najlepšie si samozrejme nechávajú na záver. V sklenenom tuneli prechádzame gigantickým akváriom a všade okolo nás plávajú desiatky rôznych rají, útesových žralokov a aj jeden obrovský, asi 5 metrový, tigrovaný žralok! A dokonca vidíme aj kŕmenie! Z akvária ešte ideme na krátku prechádzku do štvrte Santa Teresa. Je plná zašlých farebných koloniálnych budov, umeleckých dielní, krásneho streetartu, schodov a kľukatých uličiek. Začíname pri obrovsom bielom akvadukte Arcos de Lapa, po ktorom úplne hore jazdia električky. Prepletieme sa až ku Selarónovým schodom, nedávnemu, ale už ikonickému počinu Ria. Selarón bol čilský umelec, ktorý sa usadil v Riu, v uličke, ktorou viedli staré schody. Vo voľnom čase ich začal opravovať a po čase sa z nich stalo jeho hlavné umelecké dielo, ktoré až do smrti neprestal rozširovať a vylepšovať. Je to obrovská mozaika rôznych dlaždičiek, hlavne vo farbách brazílskej vlajky a v Selarónovej obľúbenej červenej. Do toho je popretkávaná dlaždicami, ktoré si buď vlastnými motívmi pomaľoval alebo ktoré podostával od nadšencov z celého sveta. Našli sme aj slovenskú! Zo Santa Teresy ideme domov metrom, čo v Riu vyzerá, akoby vagóny premávali v jaskyni, náhodne obloženej vlnitým plechom. Ale je to rýchle, super.

Ďalšie ráno máme v pláne Corcovado. Je to 710 metrov vysoká skalná homoľa, na ktorej stojí socha Krista (Cristo Redentor). Je svetoznámym symbolom Ria a zároveň jedným zo siedmych novodobých divov sveta. Pôvodne sme si naň chceli cez prales v Parque Nacional da Tijuca vyšlapať pešo. Trail ale začína neďaleko favely (juhoamerický slum) a často tam niekoho prepadnú, preto ideme sporiadane Uberom. Mamky by nás určite pochválili Posledných 200 výškových metrov od pokladní absolvujeme v oficiálnom mikrobuse, cesta vysekaná do strmej skaly by nápory taxíkov nezvládla, a tak je to zakázané. Z mikrobusu vystupujeme do sivého mraku, ktorý ako čapica sedí na vrcholku Corcovada. Aj samotnú sochu Ježiša rozoznáme, až keď vystúpame tesne pod ňu. Nevadí, sme vyzbrojení trpezlivosťou a spolu so zvyškom davu sme rozhodnutí vyčkať, až mraky rozfúka. Pozorujeme behajúce nosále a skákajúce opice. Vedľa nás pokľakne muž s prstienkom a za chvíľu všetci tlieskame “Áno!” jeho partnera. To by sa nám na Slovensku bohužiaľ asi takto otvorene, pred desiatkami ľudí, stať nemohlo, veď len predvčerom sa na Zámockej strieľalo… Sem-tam sa mraky čiastočne rozostúpia a vidíme Copacabanu, Ipanemu (pláž) alebo Maracanu (futbalový štadión), no veľkolepé výhľady na Rio, more a ostrovy sa rozhodne nekonajú. Po dvoch hodinách to zabalíme, predsa len tu nebudeme večne. Keď dole vystúpime z dodávky, už dávno mimo vrcholový mrak, vyberáme sa pešo na iný výhľad, Mirante Dona Marta. Je to vyhliadkové miesto, odkiaľ sú najznámejšie pohľadnicové zábery na Rio, Cukrovú homoľu a okolité pláže. Je azúro, celé mesto je krásne vidieť, ozaj jediný mrak sedí nám za chrbtom,na Corcovade. Pod sebou vidíme v kopcoch nahustené favely, ktoré končia pod nablýskanými mrakodrapmi, bielučké pláže aj pulzujúce cesty, sambadróm, Cukrovú homoľu aj s lanovkou, botanickú záhradu či obrovský nákladný prístav. Všetky tváre Ria v jedinom pohľade. Kúsok nižšie nastupujeme na MHD autobus, ktorý nás po hrebeni kopcov vezie priam vyhliadkovou jazdou znovu do štvrte Santa Teresa. Motáme sa opäť inými uličkami, krásny streetart aj ikonické žlté električky. A potom cez štvrť Lapa, okolo prapodivnej hlavnej mestskej katedrály v tvare ihlanu, cez zašlé koloniálne ulice, námestia s monumentálnymi pomníkmi, bary a obchodíky.

Štvrtok si dávame pohodový. Ráno vyspávame a potom sa vyberáme na pláž, na Copacabanu. Je nádherný slnečný deň, horúco a máme pocit, že v Riu snáď nikto nechodí do školy ani nepracuje – všetci sú tu, pri vode. Širokánsky pruh bieleho piesku, kde sú najprv pri ceste veľké plážové bary a reštaurácie, potom beachvolleyballové a nohejbalové ihriská, ďalej stánky – hlavne s drinkami – a napokon kopa vegetiacich a klebetiach ľudí. No a krásne more s poriadnymi vlnami! Je o dosť sviežejšie než na severe, ale stále príjemné. Na plávanie by to moc nebolo, ale na surf a blbnutie paráda! Vlny sú totiž miestami aj meter a pol vysoké! Vyšantíme sa aj s miestnymi deckami a potom sa vydáme na prechádzku až na druhý koniec Copacabany. Je to 3,5 kilometra, ale s ďalšími kúpaniami a pauzičkou na caipirinhu nám tak prejde celé poobedie. Cestou späť domov sa zastavujeme pri bare, pred ktorým začína show dvoch samba tanečníc. Vyzerajú ako vystrihnuté z nejakého februárového karnevalového sprievodu: obrovské čelenky s perím, sporo odeté, samé trblietky a kamienky. Na ulici je s nimi aj kapela a slečny sa do rytmov samby vrtia veru pekne. Povzbudzovanie a úsmevy nás prejdú, keď si začnú vyberať partnerov z obecenstva – ako úplne prvý im padne za obeť Timo Nedá sa zahanbiť, statočne sa vykrúca a vrtí bokmi! Potom však slečna príde aj po mňa, len v plavkách s pareom okolo pása sa tiež snažím vrtieť s ňou – no trapas pred celou Copacabanou ! Náš večer sa však iba rozbieha, chceme ísť do nejakého baru na naozajstnú sambu. Len muziku, žiadna show, žiadne polonahé slečny, žiadni turisti. Samba ako sa hrá a spieva bežnými Cariocas (obyvatelia Ria), lebo tu, v okolí Ria má najsilnejšiu tradíciu. Vitor, majiteľ nášho AirBnB, nám poradí bar v Lape, Vaca Atolada, a tak tam okolo deviatej vyrážame. Máme strach, či to nie je na párty v Brazílii ešte priskoro, no opak je pravdou. Vaca Atolada je napchatá do prasknutia, muzika a spev sú počuť až na ulicu. S ľadovým pivkom v ruke sa predierame doprostred. V strede miestnosti sedí v kruhu partia muzikantov (preto sa to volá Roda – kruh – de samba) a na rôzne nástroje hrajú chytľavé pesničky. Celý bar s nimi bez prestania o dušu spasenú zanietene z plného hrdla spieva, všetci sa pohupujú, tancujú. Rytmus nami hýbe. Všetci, od muzikantov až po nás, sme príšerne spotení, ale atmosféra, energia pohltí úplne každého. Sú tu muži, ženy, mladí, starší aj starí, každý sa toho účastní, každým hudba hýbe a nikoho nenechá v kľude. Fakt majú sambu v krvi. Pár priateľských ľudí sa prihovorí, je poznať, že sme cudzí, veď ako jediní nespievame! My o jednej ráno odpadávame, ale párty frčí ďalej. Fantastický zážitok.

Ráno sa už len lúčime s Vitorom, s Riom, dokonca aj Ježis na nás vykúka! V servise si vyzdvihávame autíčko a upaľujeme ďalej na juh. Nad návštevou Ria sme rozpačito váhali, ale o to viac nás prekvapilo a užili sme si ho.

dodatok:

Keďže v servise prácu za fúru peňazí odflákli a olej veselo tiekol ďalej, museli sme sa do Ria vrátiť. Volebný brazílsky víkend sme strávili na pobreží medzi Paraty a Angrou dos Reis. Teplé more, kľudné piesočnaté zátoky s výhľadom na fúru ostrovčekov. V pondelok sme celý deň presedeli mechanikom za zadkom, aby sa moc neflákali a opravili to, čo treba. Na druhý pokus to už chlapci zvládli, ale plány nám troška zhatili protesty proti výsledku volieb. Diaľnice (aj prístav, letiská atď) po celej krajine, hlavne medzi Riom a São Paulom, zablokovali bolsonarovi priaznivci v kamiónoch, ktorí odmietali jeho prehru. Vybrali sme sa po okreskách a aj tam dedinčania stavali barikády z popadaných stromov a pneumatík, skandovali a odetí v brazílskych vlajkách naďalej ignorovali prehru o 2 milióny hlasov. Ako veľmi sme sa tomuto chceli vyhnúť, tak sme to nakoniec zažili na vlastnej koži.

The post Rio de Janeiro first appeared on …naša cesta za dobrodružstvom.

Chapada dos Veadeiros je národný park v regióne Goiás, asi 250km severne od hlavného mesta Brasília. Bol vytvorený v roku 1961 a od roku 2001 je aj zapísaný v UNESCO. Známy je vďaka svojim kaňonom a vodopádom, ale rastie tu aj veľa druhov vzácnych rastlín a ukrývajú sa tu aj šakaly, mravčiare, tukany či ary. Turistom je sprístupnená iba časť na západe, zvyšok je ponechaný osve.

Prvý deň ešte ani nevstupujeme do samotného parku. Na ceste k nemu sa najprv zastavujeme na Cachoiera Poço Encantado, čo je taká naša prvá lastovička medzi vodopádmi – ako to bude s tou vodou? Hurá! V údolíčku sa nám odhaľuje nielen členitý vodopád, ale aj dostatočne veľké plávacie jazero pod ním. Je tu viacero brazílskych rodín a párov, užívajú si nedeľný piknik. My sa však okamžite prezliekame do plaviek a šup do vody! Teda, Timo sa vrhá, ja sa predsa len musím osmeliť. Ale musím uznať, že v tom hice je tá chladná voda za odmenu. Plávame až pod samotný vodopád, sedíme na skalke vedľa neho, rybky nám občas štipnú do nôh. Pohodové poobedie. Stíhame sa ešte presunúť k Loquinhas, kaskádovitým malým kúpacím jazierkam neďaleko Alto Paraíso de Goiás. Je tu dvoma údolíčkami vybudovaný prepojený peší okruh, spolu asi dva kilometre. Pozdĺž neho sa dá po drevených schodíkoch zísť k asi dvadsiatke väčších či menších jazierok. V tých spodnejších je nádherná priezračná voda, občas doň padá aj vodopádik, nad hlavou len stromy s lianami. V tých vrchných je to s vodou už slabšie, vyzerajú ako stojaté a toľko nelákajú. Všade okolo cvrliká a štebotá hustý les, ľudí je tu navečer minimum. Spanie sme si našli pod Morro do Salto, večeriame pri nádhernom západe slnka. V stromoch obďaleč vytrvalo škriekajú papagáje a nad hlavou nám preletí prvý pár modrých ár (ara hyacintová).

Ráno sa vyberáme do Vale da Lua, Mesačného údolia. V údolí riečky São Miguel si voda prekliesnila cestu spleťou obrovských skál a svojou silou do nich postupne vymlela labyrint fantastických tvarov a zákutí. Objavujeme si ich sami, liepame sa a preskakujeme zo skalky na skalku, nakúkame ponad okraje a do kaňonu riečky. Väčšina ľudí sa sem príde len vykúpať, ale toto objavovanie je ešte lepšie. Napokon aj my zostupujeme k vode. Zase je chladná, ale pomedzi skaly sa dá z jazierok kúsok preplávať k vodopádom či do skalných vyhĺbenín, a to sú opäť nové pohľady. Pod jedným z vodopádikov si človek môže vodou aj nechať namasírovať ramená! Po príjemnom poobedí sa presúvame do dedinky São Jorge, ktorá bude naším basecampom na pár dní. Nájsť kemp, kam nás vpustia aj s autíčkom sa ukazuje ako nemožné, nakoniec spíme za plotom jedného z nich, dnu si chodíme variť a sprchovať sa a aj za to sme radi. 

Prvý výlet si tu plánujeme vo veľkom. chceme spojiť to, čo Brazílci vyhlásili za dve jednodenné túry pozdĺž Rio Preto (Čierna rieka). V infocentre parku nám pustia krátky film o tom, že sa v prírode nevyhadzujú odpadky a že na túru na rovníku sa odporúča vziať si veľa vody. Anglicky hovoriaci (!) ranger s nami vyplní Emergency formulár, komu majú zavolať, ak sa s nami pri výlete čosi stane a nevrátime sa do 18:00 (mamke). Jak pred vysokohorskou túrou . Vyrážame svižne, ale už po deviatej tu je slušne cez 30 stupňov. Porast je nízky a tieň vzácny, ale ešte sme svieži a za hodinku sme pri prvom vodopáde, Cariocas. Kochá sa tu len jeden chalan, čo vyzerá ako brazílsky Ježiš a dáva sa s nami do reči. Zaplávame si v studenom jazierku a vyrážame ďalej. Čaká nás Cânion II, kde sa celé Rio Preto zužuje a preteká asi 10 metrov širokým kaňonom. Teraz, v období sucha, tu voda nie je dravá, a preto sa cezeň dá aj preplávať. Breh je však docela posiaty kúpajúcimi sa návštevníkmi, tak sa tu len prejdeme a pokračujeme. K druhej sérii vodopádov, tých väčších, je to kus cesty a ešte aj pochodujeme cez najväčší úpek. Najprv sa nám odkrýva celý kaňon Rio Preto, pri rieke porastený hustým pralesom, z ktorého trčia skalné steny. A potom uvidíme Salto 120, najvyšší vodopád! Padá cez posledný skalný prah kolmo 120 metrov dole (hej, preto ten kreatívny názov) a rozprašuje sa nad čiernym jazierkom. Nádhera! Keď sa vynadívame, postupujeme vyššie, k Salto 80 (hádajte, koľko má metrov ). Utvorilo sa pod ním veľké jazero, kde hneď skáčeme zaplávať si. Sme tu úplne sami, toľkú krásu si môžeme vychutnávať celkom súkromne. Modré nebo, slniečko, zelený prales, ozaj čierna voda. Zase nás zvedavé rybičky kušú do palcov. Na záver nás čaká ešte vodopád Carrossel, ku ktorému sa blížime po lávkach nad kaňonom. Opäť krásne pohľady do hĺbky kaňonu. Cestou na perejách Cordeiras zase stretávame “Ježiša”, ten to na Salto nestihol. Skutočne uchodení šlapeme domov, z miery nás ešte vyvedie nadrozmerná, asi 15-centimetrová kobylka. Tá keď letí, je to ako vták! Doklopýtame do São Jorge, banánové açaí za odmenu musí byť! 

Druhý deň v São Jorge si daváme už menší výlet, na Mirante da Janela. Je to pohodová túra na okraj kaňonu, odkiaľ sú krásne vidieť skalné prahy so včerajšími vodopádmi. Keďže Timo je magnet na zvieratá, stretávame po ceste metrovú jaštericu. Pod tunajším slnkom máme aj tak dosť, preto pri návrate do São Jorge opäť neodoláme açaí, je lepšie jak zmrzlina. Do večera už len leňošíme a pozorujeme ary.

Posledný deň vyrážame na vodopády Almecegas. Najprv ideme k menšiemu, Almecegas II, kde je ale menej ľudí a krásna kúpačka na slniečku. Po toľkých vodopádových kúpaniach som si už aj zvykla na tú studenú vodu! Potom sa presúvame na Almecegas I a ten nás zase úplne očarí. Cez ostrú skalnú hranu tu vo väčších či menších kaskádach padá a cez machy crčí vysoký členitý vodopád. Prudko k nemu zostupujeme a hneď sa vrháme do vody. Môžme si tu zaplávať, sadnúť si priamo pod padajúce prúdy a nechať sa masírovať či len sa kochať. Čarovná atmosféra. A po ceste späť Timo vidí tukana!

Odchádzame zo Chapady dosýta vykúpaní, trochu spálení slnkom a hlavne nadšení z krásnej prírody. Zase to bol iný kus Brazílie, definovaný vodou, jej kaňonmi a je super, že sme sem zablúdili

The post Chapada dos Veadeiros first appeared on …naša cesta za dobrodružstvom.

The post Parque Nacional da Chapada dos Veadeiros, Brazília, 10/22 first appeared on …naša cesta za dobrodružstvom.

Prvý deň prichádzame po kľukatej asfaltovej ceste zo severu do Lençóis, ospalého mestečka v údolí, v tieni prvých zelených kopcov. Po jednotvárnej zvlnenej buši posledných dní nám poskočilo srdiečko. Lençóis má veľa zachovalých koloniálnych budov, farebné fasády, ale aj pár turistických agentúr či kone pasúce sa pri riečke. Sme tu len na skok, chceme dvojhodinový výlet k vodopádom, máme ten nedostatok zelene a pohybu. Keďže mapy.cz majú zmáknutý aj tento kúsok sveta, vykračujeme sebavedome. Problém nastáva hneď pri vstupe do lesa. Vedľa veľkého plagátu s pravidlami parku sedí na plastovej stoličke chlapík a vysvetľuje nám, že za vstup do parku musíme každý zaplatiť 20 reálov. Okej, síce by mala byť Diamantina zdarma, ale asi sa blogy mýlia. Na to chlapík pokračuje, že nás tam ale nepustí bez sprievodcu, ktorý nás každého bude stáť 150 (30€). Márne sa snažíme mu jeho trik na turistov rozporovať, keď mu ukazujeme na plagát, kde stojí iba “local guide recommended”. Chodiace bankomaty nie sme a hádať po portugalsky sa nevieme. Preto volíme taktiku ústupu a vyberáme sa skúsiť iný vstup cestou, ktorá je na kopci. Veru, tam žiadny podvodník nesedí, na to sú leniví. Cestička tropickým lesom je krásna, bambus, liány, plaziaca sa zeleň a kobylky veľké ako moja ruka. Míňame prvé kaskády, po hodine sme pri vodopáde (Cachoiera da Primavera) v malej rokline. Keď vylezieme na jej skalnatý vrch, ponúkajú sa konečne prvé výhľady na vŕšky Diamantiny. V poobednom slniečku krása. Lençóis opúšťame tesne pred západom slnka a spíme v džungľovej húštine vedľa cesty. Síce sme schovaní, ale hmyzu tu je požehnane. 

Ráno nás čaká nemilé prekvapenie, prvý defekt. Do betónu zaliatych pár klincov, ešte nám trčia z kolesa. Či ich niekto nastražil alebo len kedysi pohodil vedľa cesty sa asi nedozvieme. Výmena kolesa mala byť pre oboch premiéra, ktorá sa však nekonala. Šrúby sa kolese máme tak zahrdzavelé, že ich kľúčom nepovolíme ani my, ani statný Brazílec, ktorého sme stopli. Ten nás však doprovodí do ďalšej dediny, kde nám vybaví servis – nevedela som, že na pichnutej gume sa dá ujsť 10kilometrov, hm. Diery sú v kolese tri, servisák to má za chvíľu hotové a my vyrážame na brazílsky offroad. 

Po prašných červených cestách s neskutočnými jamami vymletými vodou a kolesami sa hodinu terigáme k Poço Azul, Modrému jazierku. Je to jaskynné jazierko, ktoré je vďaka špecifickému obsahu minerálov(?) sýto modré a zároveň s vodou tak priehľadnou, že 28m vzdialené dno sa zdá byť plytčinou. A môžme si v ňom zaplávať! S vestou, šnorchlom a okuliarmi – a jedine po dôkladnej sprche, čo je pre nás úplná čerešnička na torte :). To aby sa voda neznečistila parfémami, krémami a vlasovými produktami turistov. Plávanie je neuveriteľné, svetlo magicky vodu rozohráva, priezračné jaskynné hlbiny budia rešpekt. Uchvátení ešte netušíme, čo nás čaká ďalej. Ak sme si mysleli, že cesta sem bola drsná, tak cesta ďalej, k Poço Encantado, je peklo. Cesta má diery a výmole ešte väčšie, zužuje sa, až mizne v kravských pastvinách, auto nám zo strán škrabú konáre, prehĺtame červený prach, natriasame sa my aj celý obsah plechového auta a modlíme sa, nech si nezlomíme nápravu. 35km za asi 3hodiny, wau :). Plávajúce mólo, ktoré sa tvári ako most cez rieku je len úsmevné. Už nemáme síl, kempujeme priamo na parkovisku Poço Encantado. Konečne rovná plocha…a majú aj záchod.

Ráno sa vyberáme na ďalšie jaskynné jazierko, pri vchode nás okrem sprievodcu čaká aj metrová jašterica. Bežne, že. Jazero je väčšie, modrejšie aj hlbšie, v jaskynnej tme zase úžasný zážitok. Zázračným (Encantado) ho volajú preto, lebo si v minulosti nevedeli vysvetliť, prečo je voda v jaskyni fosforeskujúco modrá, ale keď ju vynesú von, je naraz priezračná ako každá iná. Plávať sa v Encantade nedá, iba miestni 4x ročne na kajakoch (v jaskyni!) pádlami víria prachový nános na hladine, aby klesol ku dnu. Náš ďalší smer je už ale do kopcov. Prechádzame krížom cez Diamantinu, zase cestou-necestou, až do dedinky Guiné na úpätí stolových hôr. Cesta sem je taká blbá, že tu nie je jediný turista.

Ďalší deň máme ambiciózny plán, vyjsť na planinu stolových hôr, krížom prejsť na druhý okraj, pozdĺž kaňonu údolia Pati a napokon k vodopádu Cachoierão. A naspäť. Ráno sa nad horami držia mraky, tak sa nám ťažko vstáva. Balíme však hektolitre vody, nejaký ten keksík a vyrážame. Hneď na začiatku stupák na náhornú plošinu, pri ňom už ďakujeme za tie mraky. A hore, iný svet. Ako Jurský park. Rozmanité rastliny, trávy a kry, skalky, piesok. V diaľke tušíme kaňon a na jeho druhej strane vidíme jednotlivé stolové veže strácať sa v nízkych mrakoch. Wau! Cestičku si zo začiatku skôr vymýšľame, občas kliesnime, ale keď nevieme, mapy.cz ani tu nesklamú. Po hodinke sme na hrane kaňona, mraky sa so silnými poryvmi vetra dvíhajú a nám prvý raz výhľad vyrazí dych. Ďalej postupujeme po okraji kaňonu, kocháme sa zeleňou všade vôkol a tými neprístupnými stenami stolových hôr. Potom vyjde slnko, mraky zmiznú nevedno kam, všetko je ešte zelenšie, ale my sa naraz smažíme. Napokon prichádzame na skalnú hranu, kde s luxusným výhľadom obyčajne padá kolmo dole 180 metrový vodopád. Obyčajne, pretože teraz, v období sucha, zostal z mohutného prúdu vody slabý pramienok. Vlastne to miestu na kráse nič neuberá. Strach pozrieť sa cez rímsu previsnutej skaly dolu, na jazierko pri päte vodopádu, mám rovnaký a keď vidím, ako Timo hojdá nožkami cez okraj, sťahuje mi žalúdok :). Cesta naspäť je vďaka tým výhľadom aj napriek úpeku krajšia, no aj tak ku koncu prepletáme nožkami. 30km je 30km. Sme, tradične, spálení a nohy máme po vyzutí z tenisiek čierne jak keby sme pochodovali pešo. Ale stálo to za to, neuveriteľné!

Nasledujúci deň sa natriasame v aute do Vale do Capão, čo je dedinka na konci údolia na severozápade Diamantiny. Po ceste berieme stopárku a tá nám vysvetľuje, že Capão je komunitou kreatívnych, alternatívnych ľudí. A veru, zmes dredov, veganských reštaurácií, barov, gandže, hudobných nástrojov, obchodíkov s ručne vyrábanými šperkami a batikovanými šatami tu čiastočne prehlušuje tradičnú Brazíliu. My spíme v kempe, konečne poriadna sprcha a pracia brigáda!

Ďalšie ráno pozvoľna vyrážame na výlet k vodopádu Fumaça, druhému najvyššiemu brazílskemu vodopádu, ktorý sa vrhá cez okraj kaňonu, padá dobrých 340 metrov kolmo dole, pričom ho večný vietor rozfúkava do dúhovej hmly. Sme trochu skeptickí, ale tak najväčší vodopád snáď nemôže vyschnúť! Ukazuje sa, že môže :D. V koryte rieky ostávali len krvavočervené jazierka a cez hranu Fumaçy sa plazí skôr vlhký pás po skale. Sklamanie trvá len chvíľu, pretože výhľad je dychberúci a dno zase raz poriadne hlboko. Keď vyzerám poležiačky ponad okraj, Timo mi musí držať nohy :). Pri Fumaçe cestička končí, ale naša mapa ukazuje ešte ďalší chodníček ku Cachoeira 21. Nieže by sme si robili nádeje, že sa zrovna tento vodopádik zhmotní, ale dlhší výlet znamená viac výhľadov, a tak vyrážame. Hustá buš nie je úplne milosrdná, chodníček miestami ani neexistuje, bohvie kedy tadeto voľakto šiel. Končíme s došľahanými nohami, poštípaní divným hmyzom, ale sme sami, prieskumníci v divej prírode. Vodopád sme síce nenašli, ale po ceste sa nám pošťastil had aj pásovec! Domov klopýtame klasicky zničení, vzkriesi nás banánové açaí a večerný drink. 

Ráno vylihujeme, lebo mrholí, balíme sa a poobede vyrážame na Morro do Pai Inácio. Kopec nenáročný, ale je to stolová hora s famóznym výhľadom. Vychutnávame si ho pri západe slnka a lúčime sa s Diamantinou. 

Ďalšie ráno ešte hľadáme naj brazílsku jaskyňu, Caverna Torrinha. Je obrovská, miestami s klaustrofobicky nízkymi či úzkymi priechodmi, kde sa medzi nízkymi či prepadnutými stropmi súkame v drepe či bokom a obíjame hlavy v helmách, až do obrovských siení. A je tu absolútna tma, žiadny nasvietený chodníček, tak sa so svojimi baterkami cítime ako speleológovia. Torrinha nie je tak bohato posiata kvapľami ako naše slovenské jaskyne, ale výzdoba je tu najrôznorodejšia. Stalagmity, stalaktity, stalagnáty, závoje aj duté kvapľové flauty, všemožné aragonitové kvety, najväčšie gipsitové ihly aj helikity na svete. Sme tu tri hodiny ako nič.

S Diamantinou sa lúčime ozaj vo veľkom, všetok staff jaskyne od pokladne až po sprievodcov nám pomáha roztlačiť neštartujúce auto s vybitou baterkou :). Ale naozaj, bolo to tu nádherné – naše prvé stolové hory zanechali kopu krásnych spomienok. A vraj Brazília sú len pláže!

The post Chapada Diamantina  first appeared on …naša cesta za dobrodružstvom.

The post Parque Nacional da Chapada Diamantina, Brazília, 10/22 first appeared on …naša cesta za dobrodružstvom.