MiškaAj táto Chapada nás víta spaľujúcim slnkom a modrou oblohou. Mieša sa v nás nadšenie s kúskom skepse. Nebudú aj tu vodopády vyschnuté? Držíme si palce a chystáme plavky, snáď to vyjde.
Chapada dos Veadeiros je národný park v regióne Goiás, asi 250km severne od hlavného mesta Brasília. Bol vytvorený v roku 1961 a od roku 2001 je aj zapísaný v UNESCO. Známy je vďaka svojim kaňonom a vodopádom, ale rastie tu aj veľa druhov vzácnych rastlín a ukrývajú sa tu aj šakaly, mravčiare, tukany či ary. Turistom je sprístupnená iba časť na západe, zvyšok je ponechaný osve.
Prvý deň ešte ani nevstupujeme do samotného parku. Na ceste k nemu sa najprv zastavujeme na Cachoiera Poço Encantado, čo je taká naša prvá lastovička medzi vodopádmi – ako to bude s tou vodou? Hurá! V údolíčku sa nám odhaľuje nielen členitý vodopád, ale aj dostatočne veľké plávacie jazero pod ním. Je tu viacero brazílskych rodín a párov, užívajú si nedeľný piknik. My sa však okamžite prezliekame do plaviek a šup do vody! Teda, Timo sa vrhá, ja sa predsa len musím osmeliť. Ale musím uznať, že v tom hice je tá chladná voda za odmenu. Plávame až pod samotný vodopád, sedíme na skalke vedľa neho, rybky nám občas štipnú do nôh. Pohodové poobedie. Stíhame sa ešte presunúť k Loquinhas, kaskádovitým malým kúpacím jazierkam neďaleko Alto Paraíso de Goiás. Je tu dvoma údolíčkami vybudovaný prepojený peší okruh, spolu asi dva kilometre. Pozdĺž neho sa dá po drevených schodíkoch zísť k asi dvadsiatke väčších či menších jazierok. V tých spodnejších je nádherná priezračná voda, občas doň padá aj vodopádik, nad hlavou len stromy s lianami. V tých vrchných je to s vodou už slabšie, vyzerajú ako stojaté a toľko nelákajú. Všade okolo cvrliká a štebotá hustý les, ľudí je tu navečer minimum. Spanie sme si našli pod Morro do Salto, večeriame pri nádhernom západe slnka. V stromoch obďaleč vytrvalo škriekajú papagáje a nad hlavou nám preletí prvý pár modrých ár (ara hyacintová).
Ráno sa vyberáme do Vale da Lua, Mesačného údolia. V údolí riečky São Miguel si voda prekliesnila cestu spleťou obrovských skál a svojou silou do nich postupne vymlela labyrint fantastických tvarov a zákutí. Objavujeme si ich sami, liepame sa a preskakujeme zo skalky na skalku, nakúkame ponad okraje a do kaňonu riečky. Väčšina ľudí sa sem príde len vykúpať, ale toto objavovanie je ešte lepšie. Napokon aj my zostupujeme k vode. Zase je chladná, ale pomedzi skaly sa dá z jazierok kúsok preplávať k vodopádom či do skalných vyhĺbenín, a to sú opäť nové pohľady. Pod jedným z vodopádikov si človek môže vodou aj nechať namasírovať ramená! Po príjemnom poobedí sa presúvame do dedinky São Jorge, ktorá bude naším basecampom na pár dní. Nájsť kemp, kam nás vpustia aj s autíčkom sa ukazuje ako nemožné, nakoniec spíme za plotom jedného z nich, dnu si chodíme variť a sprchovať sa a aj za to sme radi.
Prvý výlet si tu plánujeme vo veľkom. chceme spojiť to, čo Brazílci vyhlásili za dve jednodenné túry pozdĺž Rio Preto (Čierna rieka). V infocentre parku nám pustia krátky film o tom, že sa v prírode nevyhadzujú odpadky a že na túru na rovníku sa odporúča vziať si veľa vody. Anglicky hovoriaci (!) ranger s nami vyplní Emergency formulár, komu majú zavolať, ak sa s nami pri výlete čosi stane a nevrátime sa do 18:00 (mamke). Jak pred vysokohorskou túrou 🙂 . Vyrážame svižne, ale už po deviatej tu je slušne cez 30 stupňov. Porast je nízky a tieň vzácny, ale ešte sme svieži a za hodinku sme pri prvom vodopáde, Cariocas. Kochá sa tu len jeden chalan, čo vyzerá ako brazílsky Ježiš a dáva sa s nami do reči. Zaplávame si v studenom jazierku a vyrážame ďalej. Čaká nás Cânion II, kde sa celé Rio Preto zužuje a preteká asi 10 metrov širokým kaňonom. Teraz, v období sucha, tu voda nie je dravá, a preto sa cezeň dá aj preplávať. Breh je však docela posiaty kúpajúcimi sa návštevníkmi, tak sa tu len prejdeme a pokračujeme. K druhej sérii vodopádov, tých väčších, je to kus cesty a ešte aj pochodujeme cez najväčší úpek. Najprv sa nám odkrýva celý kaňon Rio Preto, pri rieke porastený hustým pralesom, z ktorého trčia skalné steny. A potom uvidíme Salto 120, najvyšší vodopád! Padá cez posledný skalný prah kolmo 120 metrov dole (hej, preto ten kreatívny názov) a rozprašuje sa nad čiernym jazierkom. Nádhera! Keď sa vynadívame, postupujeme vyššie, k Salto 80 (hádajte, koľko má metrov 🙂 ). Utvorilo sa pod ním veľké jazero, kde hneď skáčeme zaplávať si. Sme tu úplne sami, toľkú krásu si môžeme vychutnávať celkom súkromne. Modré nebo, slniečko, zelený prales, ozaj čierna voda. Zase nás zvedavé rybičky kušú do palcov. Na záver nás čaká ešte vodopád Carrossel, ku ktorému sa blížime po lávkach nad kaňonom. Opäť krásne pohľady do hĺbky kaňonu. Cestou na perejách Cordeiras zase stretávame “Ježiša”, ten to na Salto nestihol. Skutočne uchodení šlapeme domov, z miery nás ešte vyvedie nadrozmerná, asi 15-centimetrová kobylka. Tá keď letí, je to ako vták! Doklopýtame do São Jorge, banánové açaí za odmenu musí byť!
Druhý deň v São Jorge si daváme už menší výlet, na Mirante da Janela. Je to pohodová túra na okraj kaňonu, odkiaľ sú krásne vidieť skalné prahy so včerajšími vodopádmi. Keďže Timo je magnet na zvieratá, stretávame po ceste metrovú jaštericu. Pod tunajším slnkom máme aj tak dosť, preto pri návrate do São Jorge opäť neodoláme açaí, je lepšie jak zmrzlina. Do večera už len leňošíme a pozorujeme ary.
Posledný deň vyrážame na vodopády Almecegas. Najprv ideme k menšiemu, Almecegas II, kde je ale menej ľudí a krásna kúpačka na slniečku. Po toľkých vodopádových kúpaniach som si už aj zvykla na tú studenú vodu! Potom sa presúvame na Almecegas I a ten nás zase úplne očarí. Cez ostrú skalnú hranu tu vo väčších či menších kaskádach padá a cez machy crčí vysoký členitý vodopád. Prudko k nemu zostupujeme a hneď sa vrháme do vody. Môžme si tu zaplávať, sadnúť si priamo pod padajúce prúdy a nechať sa masírovať či len sa kochať. Čarovná atmosféra. A po ceste späť Timo vidí tukana!
Odchádzame zo Chapady dosýta vykúpaní, trochu spálení slnkom a hlavne nadšení z krásnej prírody. Zase to bol iný kus Brazílie, definovaný vodou, jej kaňonmi a je super, že sme sem zablúdili 🙂