MiškaNárodný park Chapada Diamantina je naša prvá zastávka, odkedy sme vyrazili z Cumbuca. Štyri dni cesty, 1370km, do regiónu Bahía. Všetkými chválená, Diamantina by mala byť rajom stolových hôr, vodopádov a jaskýň, a to si nemôžeme nechať ujsť.
Prvý deň prichádzame po kľukatej asfaltovej ceste zo severu do Lençóis, ospalého mestečka v údolí, v tieni prvých zelených kopcov. Po jednotvárnej zvlnenej buši posledných dní nám poskočilo srdiečko. Lençóis má veľa zachovalých koloniálnych budov, farebné fasády, ale aj pár turistických agentúr či kone pasúce sa pri riečke. Sme tu len na skok, chceme dvojhodinový výlet k vodopádom, máme ten nedostatok zelene a pohybu. Keďže mapy.cz majú zmáknutý aj tento kúsok sveta, vykračujeme sebavedome. Problém nastáva hneď pri vstupe do lesa. Vedľa veľkého plagátu s pravidlami parku sedí na plastovej stoličke chlapík a vysvetľuje nám, že za vstup do parku musíme každý zaplatiť 20 reálov. Okej, síce by mala byť Diamantina zdarma, ale asi sa blogy mýlia. Na to chlapík pokračuje, že nás tam ale nepustí bez sprievodcu, ktorý nás každého bude stáť 150 (30€). Márne sa snažíme mu jeho trik na turistov rozporovať, keď mu ukazujeme na plagát, kde stojí iba “local guide recommended”. Chodiace bankomaty nie sme a hádať po portugalsky sa nevieme. Preto volíme taktiku ústupu a vyberáme sa skúsiť iný vstup cestou, ktorá je na kopci. Veru, tam žiadny podvodník nesedí, na to sú leniví. Cestička tropickým lesom je krásna, bambus, liány, plaziaca sa zeleň a kobylky veľké ako moja ruka. Míňame prvé kaskády, po hodine sme pri vodopáde (Cachoiera da Primavera) v malej rokline. Keď vylezieme na jej skalnatý vrch, ponúkajú sa konečne prvé výhľady na vŕšky Diamantiny. V poobednom slniečku krása. Lençóis opúšťame tesne pred západom slnka a spíme v džungľovej húštine vedľa cesty. Síce sme schovaní, ale hmyzu tu je požehnane.
Ráno nás čaká nemilé prekvapenie, prvý defekt. Do betónu zaliatych pár klincov, ešte nám trčia z kolesa. Či ich niekto nastražil alebo len kedysi pohodil vedľa cesty sa asi nedozvieme. Výmena kolesa mala byť pre oboch premiéra, ktorá sa však nekonala. Šrúby sa kolese máme tak zahrdzavelé, že ich kľúčom nepovolíme ani my, ani statný Brazílec, ktorého sme stopli. Ten nás však doprovodí do ďalšej dediny, kde nám vybaví servis – nevedela som, že na pichnutej gume sa dá ujsť 10kilometrov, hm. Diery sú v kolese tri, servisák to má za chvíľu hotové a my vyrážame na brazílsky offroad.
Po prašných červených cestách s neskutočnými jamami vymletými vodou a kolesami sa hodinu terigáme k Poço Azul, Modrému jazierku. Je to jaskynné jazierko, ktoré je vďaka špecifickému obsahu minerálov(?) sýto modré a zároveň s vodou tak priehľadnou, že 28m vzdialené dno sa zdá byť plytčinou. A môžme si v ňom zaplávať! S vestou, šnorchlom a okuliarmi – a jedine po dôkladnej sprche, čo je pre nás úplná čerešnička na torte :). To aby sa voda neznečistila parfémami, krémami a vlasovými produktami turistov. Plávanie je neuveriteľné, svetlo magicky vodu rozohráva, priezračné jaskynné hlbiny budia rešpekt. Uchvátení ešte netušíme, čo nás čaká ďalej. Ak sme si mysleli, že cesta sem bola drsná, tak cesta ďalej, k Poço Encantado, je peklo. Cesta má diery a výmole ešte väčšie, zužuje sa, až mizne v kravských pastvinách, auto nám zo strán škrabú konáre, prehĺtame červený prach, natriasame sa my aj celý obsah plechového auta a modlíme sa, nech si nezlomíme nápravu. 35km za asi 3hodiny, wau :). Plávajúce mólo, ktoré sa tvári ako most cez rieku je len úsmevné. Už nemáme síl, kempujeme priamo na parkovisku Poço Encantado. Konečne rovná plocha…a majú aj záchod.
Ráno sa vyberáme na ďalšie jaskynné jazierko, pri vchode nás okrem sprievodcu čaká aj metrová jašterica. Bežne, že. Jazero je väčšie, modrejšie aj hlbšie, v jaskynnej tme zase úžasný zážitok. Zázračným (Encantado) ho volajú preto, lebo si v minulosti nevedeli vysvetliť, prečo je voda v jaskyni fosforeskujúco modrá, ale keď ju vynesú von, je naraz priezračná ako každá iná. Plávať sa v Encantade nedá, iba miestni 4x ročne na kajakoch (v jaskyni!) pádlami víria prachový nános na hladine, aby klesol ku dnu. Náš ďalší smer je už ale do kopcov. Prechádzame krížom cez Diamantinu, zase cestou-necestou, až do dedinky Guiné na úpätí stolových hôr. Cesta sem je taká blbá, že tu nie je jediný turista.
Ďalší deň máme ambiciózny plán, vyjsť na planinu stolových hôr, krížom prejsť na druhý okraj, pozdĺž kaňonu údolia Pati a napokon k vodopádu Cachoierão. A naspäť. Ráno sa nad horami držia mraky, tak sa nám ťažko vstáva. Balíme však hektolitre vody, nejaký ten keksík a vyrážame. Hneď na začiatku stupák na náhornú plošinu, pri ňom už ďakujeme za tie mraky. A hore, iný svet. Ako Jurský park. Rozmanité rastliny, trávy a kry, skalky, piesok. V diaľke tušíme kaňon a na jeho druhej strane vidíme jednotlivé stolové veže strácať sa v nízkych mrakoch. Wau! Cestičku si zo začiatku skôr vymýšľame, občas kliesnime, ale keď nevieme, mapy.cz ani tu nesklamú. Po hodinke sme na hrane kaňona, mraky sa so silnými poryvmi vetra dvíhajú a nám prvý raz výhľad vyrazí dych. Ďalej postupujeme po okraji kaňonu, kocháme sa zeleňou všade vôkol a tými neprístupnými stenami stolových hôr. Potom vyjde slnko, mraky zmiznú nevedno kam, všetko je ešte zelenšie, ale my sa naraz smažíme. Napokon prichádzame na skalnú hranu, kde s luxusným výhľadom obyčajne padá kolmo dole 180 metrový vodopád. Obyčajne, pretože teraz, v období sucha, zostal z mohutného prúdu vody slabý pramienok. Vlastne to miestu na kráse nič neuberá. Strach pozrieť sa cez rímsu previsnutej skaly dolu, na jazierko pri päte vodopádu, mám rovnaký a keď vidím, ako Timo hojdá nožkami cez okraj, sťahuje mi žalúdok :). Cesta naspäť je vďaka tým výhľadom aj napriek úpeku krajšia, no aj tak ku koncu prepletáme nožkami. 30km je 30km. Sme, tradične, spálení a nohy máme po vyzutí z tenisiek čierne jak keby sme pochodovali pešo. Ale stálo to za to, neuveriteľné!
Nasledujúci deň sa natriasame v aute do Vale do Capão, čo je dedinka na konci údolia na severozápade Diamantiny. Po ceste berieme stopárku a tá nám vysvetľuje, že Capão je komunitou kreatívnych, alternatívnych ľudí. A veru, zmes dredov, veganských reštaurácií, barov, gandže, hudobných nástrojov, obchodíkov s ručne vyrábanými šperkami a batikovanými šatami tu čiastočne prehlušuje tradičnú Brazíliu. My spíme v kempe, konečne poriadna sprcha a pracia brigáda!
Ďalšie ráno pozvoľna vyrážame na výlet k vodopádu Fumaça, druhému najvyššiemu brazílskemu vodopádu, ktorý sa vrhá cez okraj kaňonu, padá dobrých 340 metrov kolmo dole, pričom ho večný vietor rozfúkava do dúhovej hmly. Sme trochu skeptickí, ale tak najväčší vodopád snáď nemôže vyschnúť! Ukazuje sa, že môže :D. V koryte rieky ostávali len krvavočervené jazierka a cez hranu Fumaçy sa plazí skôr vlhký pás po skale. Sklamanie trvá len chvíľu, pretože výhľad je dychberúci a dno zase raz poriadne hlboko. Keď vyzerám poležiačky ponad okraj, Timo mi musí držať nohy :). Pri Fumaçe cestička končí, ale naša mapa ukazuje ešte ďalší chodníček ku Cachoeira 21. Nieže by sme si robili nádeje, že sa zrovna tento vodopádik zhmotní, ale dlhší výlet znamená viac výhľadov, a tak vyrážame. Hustá buš nie je úplne milosrdná, chodníček miestami ani neexistuje, bohvie kedy tadeto voľakto šiel. Končíme s došľahanými nohami, poštípaní divným hmyzom, ale sme sami, prieskumníci v divej prírode. Vodopád sme síce nenašli, ale po ceste sa nám pošťastil had aj pásovec! Domov klopýtame klasicky zničení, vzkriesi nás banánové açaí a večerný drink.
Ráno vylihujeme, lebo mrholí, balíme sa a poobede vyrážame na Morro do Pai Inácio. Kopec nenáročný, ale je to stolová hora s famóznym výhľadom. Vychutnávame si ho pri západe slnka a lúčime sa s Diamantinou.
Ďalšie ráno ešte hľadáme naj brazílsku jaskyňu, Caverna Torrinha. Je obrovská, miestami s klaustrofobicky nízkymi či úzkymi priechodmi, kde sa medzi nízkymi či prepadnutými stropmi súkame v drepe či bokom a obíjame hlavy v helmách, až do obrovských siení. A je tu absolútna tma, žiadny nasvietený chodníček, tak sa so svojimi baterkami cítime ako speleológovia. Torrinha nie je tak bohato posiata kvapľami ako naše slovenské jaskyne, ale výzdoba je tu najrôznorodejšia. Stalagmity, stalaktity, stalagnáty, závoje aj duté kvapľové flauty, všemožné aragonitové kvety, najväčšie gipsitové ihly aj helikity na svete. Sme tu tri hodiny ako nič.
S Diamantinou sa lúčime ozaj vo veľkom, všetok staff jaskyne od pokladne až po sprievodcov nám pomáha roztlačiť neštartujúce auto s vybitou baterkou :). Ale naozaj, bolo to tu nádherné – naše prvé stolové hory zanechali kopu krásnych spomienok. A vraj Brazília sú len pláže!