Prvá noc v 4800 m.n.m. mi dala zabrať. Hlava ma bolela a nijako extra som sa teda nevyspal. Vstali sme, až keď poriadne pieklo slnko, aby auto ako-tak rozmrzlo. Po raňajkách sme zbalili potrebné veci na prvú časť, môj ľadovcový kurz. Mačky, cepín, lano, sedák, helmu, okuliare, karabíny, atď. Vyšli sme asi 200 výškových metrov a prišli sme k okraju ľadovca. Obuli sme si mačky, dali sedáky a helmy, naviazali sme sa na lano a išli sme. Timo s Mišou mi vysvetľovali, ako sa po ľadovci chodí, ako správne používať cepín, ako zabrzdiť pád, keď sa človek šmykne. A potom sme nacvičovali to najdôležitejšie – ako, keď sa niekto prepadne do trhliny, zabrzdiť jeho pád, urobiť si štand (pevný bod, na ktorý sa prenesie váha), naviazať rôzne uzly a prusíky, aby sme sa vedeli k prepadnutému človeku priblížiť a aj ho vytiahnuť späť na ľadovec. Dalo mi to celkom zabrať, fyzická aktivita v takej výške. A aj kvalitný adrenalín! Celý čas bolo počuť nejaké praskanie vo vnútri ľadovca, úplne ako z filmu, alebo bolo niekde obďaleč vidieť valiacu sa suť. Proste je to real. Po poobednom trénovaní sme sa vrátili na chatu, kde som si až do večere ešte precvičoval uzly a znova sme si spolu teoreticky prešli teóriu záchrany. Dosť akčný deň!

Druhý aklimatizačný deň + výstup na vyššiu chatu (high camp, 5130mnm)

Druhá noc v 4800 už bola lepšia, ale stále nie ideálna. Klasicky raňajky, po ktorých sme začali baliť veľké batohy na dva dni. Dnes vystúpame na vyššiu chatu a vlečieme so sebou všetku ľadovcovú výbavu, spacáky, jedlo, nejakú vodu a menšie batohy, s ktorými pôjdeme zajtra až na vrchol. No, mohli mať dobrých 15-20kg. Čiže ten výstup 400 niečo metrov bol kvalitný zaberák. Nadmorská výška, ťažký batoh a prekvapivo praživé slnko robia svoje. Mal som pocit, že som každých 10 výškových metrov musel rozdýchavať. No hrôza, bojím sa, čo bude zajtra. Keď sme dorazili na chatu, bol som totálne mŕtvy. Našťastie sme si spravili teplú polievku a hneď bolo lepšie. Postupne začalo na chatu prichádzať čoraz viac a viac turistov, okrem nás boli všetci s vodcom. Najväčšia koncentrácia ľudí na meter štvorcový za posledné týždne :). Mimochodom, v chate je 32 postelí a nejakým zázrakom sa nás tu má vyspať 35. Vôbec ma toto bolívíjske plánovanie neprekvapuje. Mne je to jedno, ja posteľ mám a nevzdám sa jej. Chata je pár metrov od ľadovca. Poobede sme sa preto opäť odeli do ľadovcovej výbavy a skúsili sme v rámci aklimatizácie ešte niečo prejsť po vyšlapanom chodníčku, ktorým pôjdeme aj zajtra ráno. Hore to šlo ťažko, pôjdeme veľmi pomaly…ale šlo to. Dole to bolo somozrejme ľahšie, aj keď sa už dal cítiť roztápajúci sa ľad. Po návrate večera, príprava chlebíkov na raňajky a oblečenia na ráno a následne pokus o spánok. Snáď to pôjde s tými všetkými ľuďmi naookolo.

Summit day

Vyrážali sme pred štvrtou ráno ešte za úplnej tmy. Spočiatku sa šlapalo dobre, bol som plný energie a všetko vyzeralo fajn. Cesta však nebola vôbec že zadarmo. Obsahovala miesta, ktoré mi dali riadne zabrať, či už po stránke fyzickej alebo psychickej. Úseky, kde prechádzaš ponad ľadovcovú trhlinu, ktorej dno ani nie je vidno, po mostíku z ľadu širokom niekedy menej ako pol metra. Úseky, kde sa musíš hruďou prilepiť k ľadu a ísť bokom tak, aby ťa neprevážilo dozadu a nespadol si do čiernej ničoty. Úseky, na ktorých si musíš pomáhať zasekávaním cepínu do takmer kolmej steny, aby si ich zvládol vyliezť alebo úseky, keď traverzuješ po úzkom chodníčku tak strmý ľadovec, že po jednom zakopnutí by si sa zastavil až o pár stoviek metrov nižšie – kto vie v koľkých kusoch. Na niektorých miestach mi psychika poriadne haprovala a veľmi som prehodnocoval svoje životné rozhodnutia. Musím priznať, že na dvoch miestach som si nebol istý, či som náhodou nepustil do gatí . Po ceste nahor som mal asi trikrát stavy, že to proste nedám. Že kombinácia nadmorskej výšky a zhoršenej schopnosti dýchať, ťažkej výbavy a mojej smiešnej kondičky sú na moje telo priveľa. Našťastie som mal výborný podporný tým, a aj keď posledných dvesto výškových metrov sa išlo štýlom desať krokov a vydýchať, tak po náročných, takmer siedmich, hodinách sme dorazili na vrchol. 6088, moja prvá šesťtisícovka. A výhľady boli toho naozaj hodné. Parádna inverzia nad Amazonským dažďovým pralesom, krásny výhľad na horský pás Kordiller či na obrovské jazero Titicaca. Neuveriteľné! A sme tu úplne sami! Dlho sme v tejto výške nezostali a začali sme klesať. Bolo to na mňa očividne priveľa, keďže som sa krátko po začatí klesania dozvracal . Potom sa mi už ale späť na chatu šlo lepšie, len som bol brutálne zmorený. Výlet a zážitok to bol fantastický. V živote som nešiel na také dno svojich fyzických síl a mentálna stránka dostala tiež kvalitne zabrať. Všetko to stálo ale jednoznačne za to a ja mám o ďalší zážitok z kategórie celoživotný naviac.

The post Keď hory, tak rovno šesťtisícovky first appeared on …naša cesta za dobrodružstvom.

The post Death Road, 7/23, Bolívia first appeared on …naša cesta za dobrodružstvom.

Ráno sme si privstali, lebo sme sa chceli pozerať na východ slnka. Bola ukrutná zima, no premohli sme sa a oplatilo sa. Bolo krásne sledovať prvé vychádzajúce lúče slnka spoza horizontu, ako sa opierajú do bielej soli všade navôkol. Po východe sme sa ešte šli ohriať do spacákov a kus si zdriemnuť. Keď sme druhý raz vstali, slnko už naplno pražilo, takže bolo celkom teplo. Nechali sme roztápať zamrznutú vodu vo fľašiach, vonku sme sa naraňajkovali a vyrazili sme ďalej do púšte. Ďalšou zastávkou bol Isla de Pescado, iný koralový ostrov. Tu sme však boli úplne sami, nikde žiadni turisti! Tak sme si znova spravili krátku túru a vyšlapali sme naň. Výhľady boli prekrásne. Kam len oko dovidelo, bolo bielo, ako keby sme boli na zasneženej planine. Sranda je, že síce sme vo výške asi 3800 metrov, no po kameňoch všade naokolo sú skamenelé koraly, čo znamená, že toto miesto bolo kedysi dávno pod hladinou mora. Neskôr po ceste salarom sme si spravili ďalší vtipný fotoshooting a šli sme si aj pozrieť miesta, kde stále ťažia soľ. Majú veľký vodný priestor, kde nechávajú soľ jednoducho vykryštalizovať a potom ju len zhŕňajú nabok. Hladina je ako zrkadlo! V dedinke Tahua, pod sopku Tunupa, sme sa najedli a vyrazili spať na pláň. Plán bol ísť krížom cez salar naspäť do Colchani. Samozrejme, že sme sa na púšti kus stratili, lebo “cesty” (rozumej trochu vyjazdené koľaje v ostrej soli), ktoré tu existujú, zakreslené v mapách nie sú alebo naopak. Tak sme si spravili kvalitnú obchádzku. Tým pádom sme nestihli večeru a len sme si v obchode kúpili chleba a vifonky – aby sme mali aspoň čosi teplé. Tak sme si na vyhliadke nad Uyuni spravili vynikajúcu vifonku, v spacáku niečo pozreli, počítali a šli spať. Boli to dva nezabudnuteľné dni na ozajstnom prírodnom dive sveta!

The post Beloba na Uyuni first appeared on …naša cesta za dobrodružstvom.

Vstal som až poobede (večer) s tým, že sa pôjdeme poprechádzať a najesť. Prechádzali sme sa centrom, aj to bolo celkom namáhavé, keďže sme už teraz asi vo výške 3600mnm. Ochutnal som viacero jedál z domácich street food ako arepa, trhané hovädzie s avokádom a mnohým iným v kukuričnej žemli, anticucho, grilované hovädzie srdce s varenými zemiakmi a ako dezert api, teplý nápoj z bielej alebo fialovej kukurice so sladkým syrovým koláčikom. Dobre sme sa najedli a šli na ubytko a ja zasa hneď spať.

Celkom haluz, v La Paze totiž ako MHD nie je ani metro ani električky, ale… lanovky. Každá linka má inú farbu kabíniek, úplne jak metro. Je to dosť praktické, keďže centrum La Pazu je o 500 výškových metrov nižšie ako okolité časti, doprava autom je tu extra pomalá a nemyslím, že tu žije niekto, komu by sa takéto prevýšenie – ešte v tejto nadmorskej výške – chcelo zdolávať pešo .

Na Mercado de Brujas, Trhu čarodejníc, sme navštívili domorodého šamana, ktorý ponúkal veštenie, očistu duše a iné. Miša si dokonca nechala veštiť z coca lístkov! Je tu zvykom, že sa Pachamame, bohyni Zeme a plodnosti, obetujú sušené plody lám, ktoré sa spolu s ďalšími amuletmi polejú alkoholom a zapália, pričom šaman odriekave nejaké modlitby. Rôzne amulety môžu reprezentovať buď prosbu o bohatstvo, lásku, úrodu, zdravie, atď. Keď už sa rozhodnete pre niečo takéto, musíte to brať seriózne – obyvatelia to tu berú veľmi vážne a aj šamani sú spoločnosťou veľmi uznávaní.

Lama je národné zviera Bolívie a je to aj vidno na suveníroch. Väčšina výrobkov je z lamej vlny, takmer všetky suveníry ako magnetky, pohľadnice, tričká, atď majú lamiu tematiku. No musím uznať, že s tričkami sa naozaj vyhrali, niektoré sú fakt vtipné . Zase sme ochutnali rôzne tunajšie jedlá. Na obed sme boli na trhu a všetci traja sme sa vpratali babke do stánku na plato paceño. Poobede sme skúsili aj želatínu so šľahačkou a kukuričné humitas. Mňam. Boli sme aj v Museo de Coca, Múzeu koky. Zistili sme, že coca je taký národný liek na všetko. Asi preto ho majú všetci nonstop plné líca. Okrem toho nám prezradili recept na výrobu kokaínu – aj tomu sa bohužiaľ v Bolívii darí… Dostali sme aj ochutnať kokový cukrík, po ktorom sme si prestali cítiť jazyk. Veď kokaín pôvodne vynašli ako anestéziu . Prechádzali sme sa uličkami, pred katedrálou na námestí bolo plno ľudí. Skupinky mladých predvádzali rôzne predstavenia. Väčšinou nejaké vtipné divadielka, klauni, ale aj “naozajstný” rap battle. A aké davy sa prizerali a tlieskali, koľko babiek v tradičných viacvrstevných sukniach!

The post La Paz, lapám po dychu first appeared on …naša cesta za dobrodružstvom.