Beloba na Uyuni

Ráno sme sa do ružova vyspatí zobudili pri Cementerio de trenes v Uyuni. Po výborných raňajkách – chlebík, šunka, syr, maslo, horčica a cibuľa – sme sa vybrali do mesta do verejných spŕch osprchovať. Fantázia!! Teplá sprcha po troch dňoch. Umytí a veľmi natešení sme sa vybrali do Colchani, odkiaľ je jeden z možných vstupov na Salar de Uyuni. V Colchani sme sa najedli, poobzerali sme rôzne (soľné) suveníry a vyrazili na tú obrovitánsku, krásne bielu, na horizonte nekončiacu soľnú púšť Uyuni. Konečne. Počasie nám vyšlo parádne. Nádherné azúro, žiadne oblaky, len pražiace slnko. Po tom, ako sme za posledné dni videli dokopy tri páry turistov, ma tu priam ochromili tie davy. Všade samé 4×4-ky Toyoty Land Cruiser, Mitsubishi Hilux. A potom my, Volkswagen van. Boli sme jedineční 🙂 ! Prvou zastávkou na rozsiahlej pláni boli Eyes of the Salt flat, Ojos del Salar de Uyuni. Malé jazierka v soľnej planine a jediná známka vody široko ďaleko. Ďalšou zastávkou bol monument Dakaru. Obrovská socha Beduína vytesaná zo soli ako symbol známych pretekov. Neďaleko sa nachádzal aj známy Isla de banderas, ostrovček, na ktorom sú rôzne vlajky, hlavne štátov. Na moje sklamanie tam slovenská vlajka nebola a nikto z nás žiadnu nepriniesol. Čo už. Po fotkách, ja stále trošku rozčarovaný z našej chýbajúcej vlajky, sme a vybrali na Isla Incahuasi, jednu z hlavných zastávok na Uyuni. Boli to dobré dve hodiny jazdy, neuveriteľnou nekonečnou belobou. Po ceste sme si ešte vymysleli fotoshooting, vyhrali sme sa s rôznymi vtipnými fotečkami a až potom vyrazili ďalej. Incahuasi je ostrov uprostred mora soli, porastený obrovskými kaktusmi. Niektoré mohli mať aj 12-15 metrov! Na vrchol to bola taká mini turistika, boli odtiaľ náhradné výhľady a prispieval k tomu aj fakt, že sa pomaly schyľovalo k západu slnka. Čo mi prišlo vtipné až bizarné, boli turisti (pochytil som španielčinu), ktorí sa sem vybrali oblečení ako v piatok von. Chalani čierne rifle, košele a kabáty. Baby pomaly v štekloch, čiernych kožených gatiach a v kabátoch. Niet divu, že keď kráčali po ostrom kamennom teréne, tak vyzerali, že sú prvý raz v prírode. Šúchali sa po zadkoch a robili opatrné minikrôčky. Vyzerali, že sem nepatria. Hore niektoré skupinky čakal sprievodca a v lekárničke mal bombu s kyslíkom. Ako na Everest, nekecám! Z ostrova sme zišli tesne pred západom slnka. Odviezli sme sa trochu mimo a vybrali si miesto v púšti, kde prenocujeme. Nádhera, jednoducho nádhera. Slnko krásne farbilo oblaky, oblohu aj všade siahajúcu bielu pláň. Je to však najchladnejšie miesto v Bolívii a sme tu v najchladnejšom období roka. Preto, keď sme si dali večeru, radi sme hneď zaliezli do spacákov. Pozreli sme si dokument od Attenborougha, pričom sme čakali, kým sa poriadne zotmie, chcel som totiž ísť fotiť hviezdy. Podarila sa mi taká krásna fotka, že by Hubblov teleskop strčila do vrecka. Nádherná fotka Mliečnej dráhy, hviezd aj súhvezdí. Perfektné zakončenie neuveriteľného dňa. 

Ráno sme si privstali, lebo sme sa chceli pozerať na východ slnka. Bola ukrutná zima, no premohli sme sa a oplatilo sa. Bolo krásne sledovať prvé vychádzajúce lúče slnka spoza horizontu, ako sa opierajú do bielej soli všade navôkol. Po východe sme sa ešte šli ohriať do spacákov a kus si zdriemnuť. Keď sme druhý raz vstali, slnko už naplno pražilo, takže bolo celkom teplo. Nechali sme roztápať zamrznutú vodu vo fľašiach, vonku sme sa naraňajkovali a vyrazili sme ďalej do púšte. Ďalšou zastávkou bol Isla de Pescado, iný koralový ostrov. Tu sme však boli úplne sami, nikde žiadni turisti! Tak sme si znova spravili krátku túru a vyšlapali sme naň. Výhľady boli prekrásne. Kam len oko dovidelo, bolo bielo, ako keby sme boli na zasneženej planine. Sranda je, že síce sme vo výške asi 3800 metrov, no po kameňoch všade naokolo sú skamenelé koraly, čo znamená, že toto miesto bolo kedysi dávno pod hladinou mora. Neskôr po ceste salarom sme si spravili ďalší vtipný fotoshooting a šli sme si aj pozrieť miesta, kde stále ťažia soľ. Majú veľký vodný priestor, kde nechávajú soľ jednoducho vykryštalizovať a potom ju len zhŕňajú nabok. Hladina je ako zrkadlo! V dedinke Tahua, pod sopku Tunupa, sme sa najedli a vyrazili spať na pláň. Plán bol ísť krížom cez salar naspäť do Colchani. Samozrejme, že sme sa na púšti kus stratili, lebo “cesty” (rozumej trochu vyjazdené koľaje v ostrej soli), ktoré tu existujú, zakreslené v mapách nie sú alebo naopak. Tak sme si spravili kvalitnú obchádzku. Tým pádom sme nestihli večeru a len sme si v obchode kúpili chleba a vifonky – aby sme mali aspoň čosi teplé. Tak sme si na vyhliadke nad Uyuni spravili vynikajúcu vifonku, v spacáku niečo pozreli, počítali a šli spať. Boli to dva nezabudnuteľné dni na ozajstnom prírodnom dive sveta!

Salar de Uyuni, 7/23, Bolívia