AdamPrvý aklimatizačný deň + kurz (base camp, 4800mnm)
Prvá noc v 4800 m.n.m. mi dala zabrať. Hlava ma bolela a nijako extra som sa teda nevyspal. Vstali sme, až keď poriadne pieklo slnko, aby auto ako-tak rozmrzlo. Po raňajkách sme zbalili potrebné veci na prvú časť, môj ľadovcový kurz. Mačky, cepín, lano, sedák, helmu, okuliare, karabíny, atď. Vyšli sme asi 200 výškových metrov a prišli sme k okraju ľadovca. Obuli sme si mačky, dali sedáky a helmy, naviazali sme sa na lano a išli sme. Timo s Mišou mi vysvetľovali, ako sa po ľadovci chodí, ako správne používať cepín, ako zabrzdiť pád, keď sa človek šmykne. A potom sme nacvičovali to najdôležitejšie – ako, keď sa niekto prepadne do trhliny, zabrzdiť jeho pád, urobiť si štand (pevný bod, na ktorý sa prenesie váha), naviazať rôzne uzly a prusíky, aby sme sa vedeli k prepadnutému človeku priblížiť a aj ho vytiahnuť späť na ľadovec. Dalo mi to celkom zabrať, fyzická aktivita v takej výške. A aj kvalitný adrenalín! Celý čas bolo počuť nejaké praskanie vo vnútri ľadovca, úplne ako z filmu, alebo bolo niekde obďaleč vidieť valiacu sa suť. Proste je to real. Po poobednom trénovaní sme sa vrátili na chatu, kde som si až do večere ešte precvičoval uzly a znova sme si spolu teoreticky prešli teóriu záchrany. Dosť akčný deň!
Druhý aklimatizačný deň + výstup na vyššiu chatu (high camp, 5130mnm)
Druhá noc v 4800 už bola lepšia, ale stále nie ideálna. Klasicky raňajky, po ktorých sme začali baliť veľké batohy na dva dni. Dnes vystúpame na vyššiu chatu a vlečieme so sebou všetku ľadovcovú výbavu, spacáky, jedlo, nejakú vodu a menšie batohy, s ktorými pôjdeme zajtra až na vrchol. No, mohli mať dobrých 15-20kg. Čiže ten výstup 400 niečo metrov bol kvalitný zaberák. Nadmorská výška, ťažký batoh a prekvapivo praživé slnko robia svoje. Mal som pocit, že som každých 10 výškových metrov musel rozdýchavať. No hrôza, bojím sa, čo bude zajtra. Keď sme dorazili na chatu, bol som totálne mŕtvy. Našťastie sme si spravili teplú polievku a hneď bolo lepšie. Postupne začalo na chatu prichádzať čoraz viac a viac turistov, okrem nás boli všetci s vodcom. Najväčšia koncentrácia ľudí na meter štvorcový za posledné týždne :). Mimochodom, v chate je 32 postelí a nejakým zázrakom sa nás tu má vyspať 35. Vôbec ma toto bolívíjske plánovanie neprekvapuje. Mne je to jedno, ja posteľ mám a nevzdám sa jej. Chata je pár metrov od ľadovca. Poobede sme sa preto opäť odeli do ľadovcovej výbavy a skúsili sme v rámci aklimatizácie ešte niečo prejsť po vyšlapanom chodníčku, ktorým pôjdeme aj zajtra ráno. Hore to šlo ťažko, pôjdeme veľmi pomaly…ale šlo to. Dole to bolo somozrejme ľahšie, aj keď sa už dal cítiť roztápajúci sa ľad. Po návrate večera, príprava chlebíkov na raňajky a oblečenia na ráno a následne pokus o spánok. Snáď to pôjde s tými všetkými ľuďmi naookolo.
Summit day
Vyrážali sme pred štvrtou ráno ešte za úplnej tmy. Spočiatku sa šlapalo dobre, bol som plný energie a všetko vyzeralo fajn. Cesta však nebola vôbec že zadarmo. Obsahovala miesta, ktoré mi dali riadne zabrať, či už po stránke fyzickej alebo psychickej. Úseky, kde prechádzaš ponad ľadovcovú trhlinu, ktorej dno ani nie je vidno, po mostíku z ľadu širokom niekedy menej ako pol metra. Úseky, kde sa musíš hruďou prilepiť k ľadu a ísť bokom tak, aby ťa neprevážilo dozadu a nespadol si do čiernej ničoty. Úseky, na ktorých si musíš pomáhať zasekávaním cepínu do takmer kolmej steny, aby si ich zvládol vyliezť alebo úseky, keď traverzuješ po úzkom chodníčku tak strmý ľadovec, že po jednom zakopnutí by si sa zastavil až o pár stoviek metrov nižšie – kto vie v koľkých kusoch. Na niektorých miestach mi psychika poriadne haprovala a veľmi som prehodnocoval svoje životné rozhodnutia. Musím priznať, že na dvoch miestach som si nebol istý, či som náhodou nepustil do gatí 😅. Po ceste nahor som mal asi trikrát stavy, že to proste nedám. Že kombinácia nadmorskej výšky a zhoršenej schopnosti dýchať, ťažkej výbavy a mojej smiešnej kondičky sú na moje telo priveľa. Našťastie som mal výborný podporný tým, a aj keď posledných dvesto výškových metrov sa išlo štýlom desať krokov a vydýchať, tak po náročných, takmer siedmich, hodinách sme dorazili na vrchol. 6088, moja prvá šesťtisícovka. A výhľady boli toho naozaj hodné. Parádna inverzia nad Amazonským dažďovým pralesom, krásny výhľad na horský pás Kordiller či na obrovské jazero Titicaca. Neuveriteľné! A sme tu úplne sami! Dlho sme v tejto výške nezostali a začali sme klesať. Bolo to na mňa očividne priveľa, keďže som sa krátko po začatí klesania dozvracal 😅. Potom sa mi už ale späť na chatu šlo lepšie, len som bol brutálne zmorený. Výlet a zážitok to bol fantastický. V živote som nešiel na také dno svojich fyzických síl a mentálna stránka dostala tiež kvalitne zabrať. Všetko to stálo ale jednoznačne za to a ja mám o ďalší zážitok z kategórie celoživotný naviac.