Rio de Janeiro

Kam by ste ako prvé zamierili v Riu? Na pláž? Do baru? Lanovkou na Pão de Açúcar (Cukrovú homoľu)? My sme prozaickejší. Hľadáme automechanika, pretože nám z auta už pár dní vyteká olej. Ubúda ho značne, pod autom mávame mláčku a Timo každý deň dve-tri deci dolieva. S pomocou Googlu, prekladača a recenzií vyberáme servis. Chlapci znalecky pokyvkávajú hlavou a zhodnú sa, že to je na pár dní, motor musí von. Vyťahujeme z auta svoje kvantá vecí, lúčime sa s kombíčkom a vyrážame preč.

Ubytko máme cez AirBnB, prvý raz spíme mimo naše auto. Dopriavame si poriadnu sprchu a perieme prvú práčku – priority 🙂 Až potom vyrážame medzi ľudí. Bývame ulicu od vyhlásenej pláže Copacabany, tak mierime práve tam. Už je podvečer, pláž sa vyľudňuje a zapĺňajú sa bary. Aj my si len zmočíme nohy v Atlantiku a usadáme na caipirinhu. Nášmu českému kamarátovi a kolegovi sa dnes narodil syn, a to je parádny dôvod na prípitok! Dídžejka mixuje muziku a my pozorujeme futbalistov a nohejbalistov na pláži.

Doobeda má byť pod mrakom, tak sme sa vybrali na návštevu AquaRia. Je to najväčšie morské akvárium v Južnej Amerike. Nielenže sa sem chodí na zvieratá pozerať, ale aj sa im tu niektoré ohrozené druhy úspešne rozmnožujú. Pre nás je to ako dokumentárny film zblízka. Malé aj obrovské akváriá, kde sú koralové rybky všetkých farieb a tvarov, medúzy, murény, ježkovia, lezci, hviezdice, jaskynné slepé ryby, raje aj rôzne druhy žralokov! Sme nalepení na skle ako malé deti, je to samé “Aha, pozri!” a “Waaau!”. Medzi tým sú samozrejme rôzne vzdelávacie časti, hlavne zamerané na negatívny ľudský impakt na oceány. To najlepšie si samozrejme nechávajú na záver. V sklenenom tuneli prechádzame gigantickým akváriom a všade okolo nás plávajú desiatky rôznych rají, útesových žralokov a aj jeden obrovský, asi 5 metrový, tigrovaný žralok! A dokonca vidíme aj kŕmenie! Z akvária ešte ideme na krátku prechádzku do štvrte Santa Teresa. Je plná zašlých farebných koloniálnych budov, umeleckých dielní, krásneho streetartu, schodov a kľukatých uličiek. Začíname pri obrovsom bielom akvadukte Arcos de Lapa, po ktorom úplne hore jazdia električky. Prepletieme sa až ku Selarónovým schodom, nedávnemu, ale už ikonickému počinu Ria. Selarón bol čilský umelec, ktorý sa usadil v Riu, v uličke, ktorou viedli staré schody. Vo voľnom čase ich začal opravovať a po čase sa z nich stalo jeho hlavné umelecké dielo, ktoré až do smrti neprestal rozširovať a vylepšovať. Je to obrovská mozaika rôznych dlaždičiek, hlavne vo farbách brazílskej vlajky a v Selarónovej obľúbenej červenej. Do toho je popretkávaná dlaždicami, ktoré si buď vlastnými motívmi pomaľoval alebo ktoré podostával od nadšencov z celého sveta. Našli sme aj slovenskú! Zo Santa Teresy ideme domov metrom, čo v Riu vyzerá, akoby vagóny premávali v jaskyni, náhodne obloženej vlnitým plechom. Ale je to rýchle, super.

Ďalšie ráno máme v pláne Corcovado. Je to 710 metrov vysoká skalná homoľa, na ktorej stojí socha Krista (Cristo Redentor). Je svetoznámym symbolom Ria a zároveň jedným zo siedmych novodobých divov sveta. Pôvodne sme si naň chceli cez prales v Parque Nacional da Tijuca vyšlapať pešo. Trail ale začína neďaleko favely (juhoamerický slum) a často tam niekoho prepadnú, preto ideme sporiadane Uberom. Mamky by nás určite pochválili 🙂 Posledných 200 výškových metrov od pokladní absolvujeme v oficiálnom mikrobuse, cesta vysekaná do strmej skaly by nápory taxíkov nezvládla, a tak je to zakázané. Z mikrobusu vystupujeme do sivého mraku, ktorý ako čapica sedí na vrcholku Corcovada. Aj samotnú sochu Ježiša rozoznáme, až keď vystúpame tesne pod ňu. Nevadí, sme vyzbrojení trpezlivosťou a spolu so zvyškom davu sme rozhodnutí vyčkať, až mraky rozfúka. Pozorujeme behajúce nosále a skákajúce opice. Vedľa nás pokľakne muž s prstienkom a za chvíľu všetci tlieskame “Áno!” jeho partnera. To by sa nám na Slovensku bohužiaľ asi takto otvorene, pred desiatkami ľudí, stať nemohlo, veď len predvčerom sa na Zámockej strieľalo… Sem-tam sa mraky čiastočne rozostúpia a vidíme Copacabanu, Ipanemu (pláž) alebo Maracanu (futbalový štadión), no veľkolepé výhľady na Rio, more a ostrovy sa rozhodne nekonajú. Po dvoch hodinách to zabalíme, predsa len tu nebudeme večne. Keď dole vystúpime z dodávky, už dávno mimo vrcholový mrak, vyberáme sa pešo na iný výhľad, Mirante Dona Marta. Je to vyhliadkové miesto, odkiaľ sú najznámejšie pohľadnicové zábery na Rio, Cukrovú homoľu a okolité pláže. Je azúro, celé mesto je krásne vidieť, ozaj jediný mrak sedí nám za chrbtom,na Corcovade. Pod sebou vidíme v kopcoch nahustené favely, ktoré končia pod nablýskanými mrakodrapmi, bielučké pláže aj pulzujúce cesty, sambadróm, Cukrovú homoľu aj s lanovkou, botanickú záhradu či obrovský nákladný prístav. Všetky tváre Ria v jedinom pohľade. Kúsok nižšie nastupujeme na MHD autobus, ktorý nás po hrebeni kopcov vezie priam vyhliadkovou jazdou znovu do štvrte Santa Teresa. Motáme sa opäť inými uličkami, krásny streetart aj ikonické žlté električky. A potom cez štvrť Lapa, okolo prapodivnej hlavnej mestskej katedrály v tvare ihlanu, cez zašlé koloniálne ulice, námestia s monumentálnymi pomníkmi, bary a obchodíky.

Štvrtok si dávame pohodový. Ráno vyspávame a potom sa vyberáme na pláž, na Copacabanu. Je nádherný slnečný deň, horúco a máme pocit, že v Riu snáď nikto nechodí do školy ani nepracuje – všetci sú tu, pri vode. Širokánsky pruh bieleho piesku, kde sú najprv pri ceste veľké plážové bary a reštaurácie, potom beachvolleyballové a nohejbalové ihriská, ďalej stánky – hlavne s drinkami – a napokon kopa vegetiacich a klebetiach ľudí. No a krásne more s poriadnymi vlnami! Je o dosť sviežejšie než na severe, ale stále príjemné. Na plávanie by to moc nebolo, ale na surf a blbnutie paráda! Vlny sú totiž miestami aj meter a pol vysoké! Vyšantíme sa aj s miestnymi deckami a potom sa vydáme na prechádzku až na druhý koniec Copacabany. Je to 3,5 kilometra, ale s ďalšími kúpaniami a pauzičkou na caipirinhu nám tak prejde celé poobedie. Cestou späť domov sa zastavujeme pri bare, pred ktorým začína show dvoch samba tanečníc. Vyzerajú ako vystrihnuté z nejakého februárového karnevalového sprievodu: obrovské čelenky s perím, sporo odeté, samé trblietky a kamienky. Na ulici je s nimi aj kapela a slečny sa do rytmov samby vrtia veru pekne. Povzbudzovanie a úsmevy nás prejdú, keď si začnú vyberať partnerov z obecenstva – ako úplne prvý im padne za obeť Timo 🙂 Nedá sa zahanbiť, statočne sa vykrúca a vrtí bokmi! Potom však slečna príde aj po mňa, len v plavkách s pareom okolo pása sa tiež snažím vrtieť s ňou – no trapas pred celou Copacabanou 🙂 ! Náš večer sa však iba rozbieha, chceme ísť do nejakého baru na naozajstnú sambu. Len muziku, žiadna show, žiadne polonahé slečny, žiadni turisti. Samba ako sa hrá a spieva bežnými Cariocas (obyvatelia Ria), lebo tu, v okolí Ria má najsilnejšiu tradíciu. Vitor, majiteľ nášho AirBnB, nám poradí bar v Lape, Vaca Atolada, a tak tam okolo deviatej vyrážame. Máme strach, či to nie je na párty v Brazílii ešte priskoro, no opak je pravdou. Vaca Atolada je napchatá do prasknutia, muzika a spev sú počuť až na ulicu. S ľadovým pivkom v ruke sa predierame doprostred. V strede miestnosti sedí v kruhu partia muzikantov (preto sa to volá Roda – kruh – de samba) a na rôzne nástroje hrajú chytľavé pesničky. Celý bar s nimi bez prestania o dušu spasenú zanietene z plného hrdla spieva, všetci sa pohupujú, tancujú. Rytmus nami hýbe. Všetci, od muzikantov až po nás, sme príšerne spotení, ale atmosféra, energia pohltí úplne každého. Sú tu muži, ženy, mladí, starší aj starí, každý sa toho účastní, každým hudba hýbe a nikoho nenechá v kľude. Fakt majú sambu v krvi. Pár priateľských ľudí sa prihovorí, je poznať, že sme cudzí, veď ako jediní nespievame! My o jednej ráno odpadávame, ale párty frčí ďalej. Fantastický zážitok.

Ráno sa už len lúčime s Vitorom, s Riom, dokonca aj Ježis na nás vykúka! V servise si vyzdvihávame autíčko a upaľujeme ďalej na juh. Nad návštevou Ria sme rozpačito váhali, ale o to viac nás prekvapilo a užili sme si ho.

dodatok:

Keďže v servise prácu za fúru peňazí odflákli a olej veselo tiekol ďalej, museli sme sa do Ria vrátiť. Volebný brazílsky víkend sme strávili na pobreží medzi Paraty a Angrou dos Reis. Teplé more, kľudné piesočnaté zátoky s výhľadom na fúru ostrovčekov. V pondelok sme celý deň presedeli mechanikom za zadkom, aby sa moc neflákali a opravili to, čo treba. Na druhý pokus to už chlapci zvládli, ale plány nám troška zhatili protesty proti výsledku volieb. Diaľnice (aj prístav, letiská atď) po celej krajine, hlavne medzi Riom a São Paulom, zablokovali bolsonarovi priaznivci v kamiónoch, ktorí odmietali jeho prehru. Vybrali sme sa po okreskách a aj tam dedinčania stavali barikády z popadaných stromov a pneumatík, skandovali a odetí v brazílskych vlajkách naďalej ignorovali prehru o 2 milióny hlasov. Ako veľmi sme sa tomuto chceli vyhnúť, tak sme to nakoniec zažili na vlastnej koži.