MiškaPiate ráno opäť nemusíme skoro vstávať. Deň má byť krátky, približne 12 kilometrov do táboriska Paine Grande. Tí, čo v ňom už nezohnali miesto, ho budú mať oveľa náročnejší. Nasledujúci kemp je totiž o regulérny deň šlapania ďalej! My si v kľude robíme raňajky, balíme sa a až okolo desiatej vyrážame. Cesta pokračuje nenáročne hore-dolu úbočím svahu. Nad horami je nízky opar a keď sa ohliadame späť, po ľadovci do diaľky takmer nič nevidieť. Aké sme mali včera šťastie na počasie! Dnes by sme zo sedla asi žiadne ľadovcové pole nevideli… Pokračujeme pozdĺž Lago Grey, na ktorom plávajú gigantické ľadové kryhy. Stromy aj kríky okolo nás sú už v jesenných farbách. Leto je tu naozaj krátke, veď ešte len končí január! Ale je to krásne. Z rozjímania nás vytrhne až rozľahlé spálenisko, ktoré sa nám objavuje po ľavici a stúpa až do skalnatých horských svahov. K nebu trčia iba zuhoľnatené kmene stromov. O tomto sme počuli. Po roku 2000 boli v NP Torres del Paine 3 obrovské ničivé požiare. A všetky tri majú na svedomí nezodpovední turisti. Darmo sú každý vstup, kemp, čistinka obsypané tabuľami “No fire!” a “Fire allowed only in campsites”. Prvý založil Čech, keď sa rozhodol, že si napriek všetkým zákazom musí uprostred dňa v buši uvariť – zhorela štvrtina parku. Druhý založil Izraelec, ktorý sa po toalete pokúšal spáliť svoj toaletný papier – zhorela tretina parku. Tretí požiar bol menší a vinníka nechytili. Je smutné vidieť to na vlastné oči, no zároveň nám stúpa tlak, akí sú ľudia hlúpi. S patagónskym vetrom a večne suchou trávou to nie je buzerácia, ale zdravý rozum. Keď ono sú asi všetci presvedčení, že zrovna oni to majú pod kontrolou. Ako naši parťáci na O-treku z Colorada, ktorých sme včera obiehali, keď na variči robili obed… Ak rangeri niekoho prichytia s otvoreným plameňom, môžu mu dať niekoľko tisíc dolárov pokutu a zároveň ho okamžite vyhodia z parku. Ale môžu to ustrážiť? Cupitáme posledným zrázom a obiehame našich krívajúcich amerických aj holandských “O” spolupútnikov, ktorí majú po včerajšku zničené kolená. Vďakabohu je to do kempu už len kúsok. Paine Grande je tiež riadne veľký. Jedáleň je už teraz plná a stanov tu stojí viac ako húb po daždi. Staviame si ten náš, ale keďže je skoré poobedie, špekulujeme, čo s načatým dňom. Nemci na Carretere Austral nám poradili urobiť si tu prechádzku po brehu jazera Pehoé. Spomíname si na tento tip a keďže sa zdvíhajú mraky, vyrážame. Ubolení Holanďania si so smiechom ťukajú na čelo. Chodníček vedie na juh popri Lago Pehoé a sme na ňom úplne sami. Po hodinke prichádzame na vyhliadku, presne keď sa mráčky začínajú trhať na azúro. Oproti nám, na druhej strane modručkého Pehoé sa týčia Cuernos, jedny z ikonických veží parku. Hneď si ľaháme do trávy a s čajíkom si vychutnávame výhľad ako z pohľadnice. V kochaní sme už profíci, hodinka ubehne ako nič.
Kým prídeme naspäť do kempu, pomaly sa zvečerieva a nám akurát vyhladlo. Na večeru nás čaká dobrota, instantné cestoviny s paradajkovou omáčkou :). Nebol by to Timo, keby nemal šťastie na ľudí. Len čo zložil ešus a hrnček na stôl, pýta sa ho oproti sediaci pár: “Nejsi náhodou z Čech?”. Prezradil ho plecháčik “made in Czech Republic” :). A tak sme sa zoznámili s Mikulášom a Martou. Je to mladý pár chemikov z Prahy, ktorí majú radi hory a prírodu a sú tu vlastne na svadobnej ceste. Sympaťáci! Kecáme celý večer, vymieňame kontakty a možno sa ešte stretneme na konci sveta, v meste Ushuaia.
Nasledujúci deň pokračujeme kľukatým chodníčkom nad jazerom Pehoé. Avšak opačným smerom než včera, tentokrát na východ. Míňame aj ďalšie jazero, Skottsberg, stúpame a klesáme skalnatými stráňami. Po mohutnom moste (už nie visutom!) prekračujeme veľkú rieku Río del Francés a ocitáme sa v Campamento Italiano. Táborisko, ktoré sedí na kraji doliny Valle Francés, už nejakú dobu oficiálne nefunguje. Avšak chodník vedie na koniec údolia a zase späť, a preto tu rovnako ako všetci ostatní nechávame veľké ťažké batohy a len s vodou a keksíkom vyrážame. Prvá časť je pekne strmá a kamenistou cestou lesom sa lopotíme asi hodinku až na Mirador Francés. Ako vždy, stojí to za to. Za nami sýto tyrkysové Lago Pehoé a pred nami… zo Cerro Paine Grande, najvyššej hory parku, sa valí velikánsky ľadovec Francés. Vietor je tu taký silný, až mi z hlavy sfúkne okuliare a nad nami sa v chumáčikoch preháňajú mráčiky. Kocháme sa len chvíľu a pokračujeme ďalej. Stupák sa zmierňuje a my pokračujeme približne ďalšiu hodinku v nízkom lesíku pozdĺž horského potoka, hlbšie do údolia. Výhľad sa nám skrýva, až kým nedorazíme na samý koniec, na Mirador Británico. Naraz sa ocitáme v zajatí vysokých kopcov, sme zo všetkých strán obklopení zasneženými horami a skalnými vežami. Ohrievame sa na slniečku, sediac na kameni, ako dve jašteričky. Skúmame ľadovce, hrebene a vyššie v doline ešte tušíme pleso. Dorazili aj Švajčiari, tak im požičiavame ďalekohľad. Zostupovať začneme až dlho po tom, čo ostatní odídu. K batohom nám to celkom ubehne a ešte pred západom slnka dorazíme do Campamento Francés. Je to jediný kemp, kde sme už nezohnali voľné miesto na stanovanie, a tak sme museli obetovať pár dolárov navyše a zaplatiť si pripravený stan. Aspoň v spacákoch spíme v svojich!
Siedme ráno vyrážame pozdĺž jazera Nordenskjöld. Znie to ohromne chilsky, však? 🙂 Na mape sa zdá, že to bude 16-kilometrová prechádzka po brehu, ale opak je pravdou. Chodník bez prestávky prudko stúpa a klesá a pod páliacim slnkom to je docela makačka. Míňame kemp Los Cuernos, ktorý sa nachádza presne pod rovnomennými vežami. Viackrát sa pristavujeme na vyhliadke nad jazerom a pozorujeme, ako na ňom oblaky a vietor hrajú svoje tieňohry. Tak nádherne mení svoje odtiene modrej! Tesne pred Camping Central, kde sme začínali, stretávame nemecký pár Maxa a Emily. Vracajú sa od veží Torres a dávajú nám k nim pár tipov na ďalší deň. Kecáme o cestovaní a Maxa zaujímajú slovenské hory. Vraj príde do Tatier na návštevu. Podľa plánu dorazí do kempu aj Lila s Raperom – vrátiť Kombíčko, ktoré sme im na tých pár dní požičali. Majú pre nás aj horúcu čokoládku, no to je prekvapko :)! Dlho sa rozprávame, až kým nevyrazia stopom do Puerto Natales. Pri varení večere si k nám sadajú ďalší Nemci, Urs a Yvonne. Sú trošku starší než my, ale veľmi rýchlo nájdeme spoločnú reč. Do noci sedíme pri stole a rozoberáme šport, knihy, cesty, hory, lezenie, smejeme sa na zážitkoch a našich nemeckých povahách.
Myslím si, že dosť ľudí vyrážalo na Torres ešte za tmy, ale my sme to tvrdo prespali. Len tak-tak stíhame vyraziť pred pol deviatou, kedy sa majú vylodiť aj všetky turistické agentúrové autobusy. Ako však ideme bez batohov, naľahko, máme extra svižné tempo a obiehame jednu skupinku za druhou. Nie že by sme boli až takí machri, skôr veľa z nich sú sviatoční turisti. Tých po Chalténe spoľahlivo spoznáme :). Prekvapuje nás, že stretávame postupne všetkých z našej “O” skupinky, ako sa už vracajú dole. Ukazuje sa, že všetci vyrazili k Torres na východ slnka. Brazílčanky dokonca už o jednej v noci! Príliš si to neužili, vraj tam pekne mrzli a k tomu viacerým po ceste dolu odišli kolená. My sme zatiaľ plní síl, a tak už po hodine vchádzame do Refugio Chileno, ktoré je na pol ceste. Za stolom tam sedí Aďka s Pepijnom, aj oni vyrazili na východ slnka a teraz si po návrate dopriavajú horúcu čokoládku. Vzali si so sebou spacáky a teraz rozhodne nevyzerajú zúbožene ako iní. Samozrejme, že sa na dobrú hodinu zakecáme, ale veď čo! Napokon sa lúčime a už sa nevieme dočkať, kedy tam aj my budeme. Možno preto opäť nasadzujeme raketové tempo a trielime do kopca. V poslednom, suťovom úseku “premávka” akosi hustne, ale radšej ďalej obskakujeme fúru ľudí, ktorí okolo seba akurát nebezpečne šermujú turistickými paličkami. A zrazu sa vyhupneme na morénu a sme tu. Keď som bola menšia, vystrihovala som si z cestovných katalógov BUBO rôzne obrázky miest, ktoré by som aj ja chcela raz vidieť. Boli to hory, pamiatky, džungle. No práve toto, Laguna Torres a tri nad ňou sa týčiace veže, bolo hneď medzi prvými. Nechce sa mi veriť, že to je naozaj. Taká čerešnička na záver. Ohromene pozerám na zelenkavé pleso, na drobné ľadovcové plôšky nad ním a na tri majestátne skalné veže, ich kolmé hladké steny a ostré špičky. Našli sme si kameň s pekným výhľadom trochu bokom od ostatných a už len obdivujeme. Jasné, že to tu ani zďaleka nemáme len pred seba. Veď obďaleč stoja turisti frontu (!) na zjavne top miesto, kde treba zapózovať pred fotoaparátom. My sa nikam neponáhľame, a tak vyťahujeme svoje overené kombo. Najprv keksík a potom dalekohľad. Kopec vedľa plesa sa totiž volá Nido de Cóndores (Hniezdo kondorov). A veru, za chvíľku už pozorujeme kondoriu rodinku, ako mláďa pod dohľadom rodičov cibrí svoje letecké a pristávacie zručnosti. Pridáva sa zrejme aj teta a strýko, lebo po chvíli ich nad nami plachtí už 5 naraz. A raz dokonca tak nízko, že sa zdá, akoby krídlami lízol morénu! Neuveriteľné! Študujeme skalné veže a polemizujeme, či aj tu sa lezú také bomby ako v Chalténe. Na brehu sedíme bez srandy celé 3 hodiny. Máme šťastie, za tú dobu sa aj opar rozplynul a Torres máme zaliate slnkom, na krásnom azúrovom pozadí. Ozaj jak z katalógu.
Keď skackáme dolu, sme stále plní dojmov. Oproti nám stretávame stúpať skupinku horolezcov, s obrovskými North Face vakmi na chrbtoch. A jednou z nich je drobná dievčina, blonďavá, opálená, s namakanými rukami a krivým úsmevom…čože? Veď to je svetoznáma Brette Harrington! (Kto si ešte nepozrel film The Alpinist, tak teraz už vážne, šup!) Tož, máme svoju odpoveď, bomby sa tu zjavne lezú 🙂 Cesta ubehne ako nič, za dve hodinky sme naspäť pri stane. K Ursovi a Yvonne pribudol medzičasom Scott, americký cyklista, ktorý začal nedávno v Ushuai a plánuje na bicykli doraziť až domov do Štátov. Wow! Všetci spolu varíme a rozprávame sa, no my už na noc musíme z kempu preč. Udomácňujeme sa v našom zlatom Kombíčku a vyrážame na poslednú noc k Laguna Amarga. Tam, kde sme začínali.
Zobúdzame sa do krásneho slnečného rána. Máme v parku ešte posledný deň a rozhodli sme sa ho prejsť autom naprieč, z východu na západ. Okolo jazier a výhľadov, kde sme neboli alebo na ktoré sme sa pozerali iba z diaľky. Ako si vedľa auta umývame zuby, spoza hrebeňa na nás vykúkajú špičky Torres. Parádne rozlúčenie! Vydávame sa kľukatou (a prekvapivo hrboľatou) cestou cez zvlnenú step medzi jazerami Nordenskjöld a Sarmiento. Napíname zrak, pretože práve tu žije najviac púm. Dokonca zbadáme aj mršinu lamy, tak to by snáď mohlo nejakú hladnú šelmu vylákať von aj cez deň… Ale nič, tie pumy sa pred nami pekne skrývajú! Nie sme jediní, kto na ne striehne. Na vŕškoch sedia guanaco-strážcovia, ktorí ani na chvíľu nespustia oči z pampy, zatiaľ čo pod kopcom sa spokojne pasie zvyšok stáda. Míňame malé Laguna Cudrada, Larga, Melliza. Sú pri nich náučné tabule o flóre rôznych pásiem parku, od subpolárnych lesov až po vysokohorské púšte. Skoro všetko sme na “O” okruhu videli, tak teraz to aj budeme vedieť pomenovať :). Okrem toho sa nám núkajú krásne výhľady na masívy, popod ktoré sme pred pár dňami prechádzali. Takto, z druhého brehu jazera, je to úplne iná perspektíva. Dorazíme až na malé parkovisko, odkiaľ si chceme spraviť krátky výlet. Chodník je sprvu široký a vedie k Salto Grande, mohutnému vodopádu na Río Paine. Celá rieka sa tu musí vtesnať do úzkeho koryta a potom prepadáva s veľkým hukotom cez asi desať metrov vysoký skalný prah. Odtiaľ pokračuje už úzky chodníček po brehu jazera pár kilometrov až na Mirador Cuernos. Nad tyrkysové jazero sa tu vypínajú široké veže so známymi tmavými špičkami. Vedľa, cez údolie Valle Francés (tam sme boli!) sa týči Cerro Paine Grande, najvyšší kopec parku, aj so svojim hrubým ľadovcom. Môžme si ho prezrieť ešte lepšie ako z Mirador Francés pred troma dňami! Aj takto na diaľku je možné občas začuť dunenie, ako ľadovec vo vnútri praská. Wow. Keď sa do sýtosti pokocháme, vraciame sa k autu a pokračujeme ďalej. Cesta kopíruje breh Lago Pehoé, ktoré hrá všetkými odtieňmi modrej. Potom už len kúsok a cez bránu pri Río Serrano naraz opúšťame park. Proti nebu sa stále týčia Cuernos a spoza hrebeňa vytŕča aj jedna Torre. Boli to skutočne nádherné dni a všetky scenérie mám vyryté do pamäti. Splnili sme si sen a aj taký malý cieľ cesty. Kam to bude ďalej?