MiškaParque Nacional Torres del Paine je jedným z najznámejších národných parkov sveta a je uvádzaný ako highlight Patagónie. Videli sme ho vo všemožných dokumentoch o divočine a o prírode, v tých od BBC a aj v tom s Barackom Obamom. Jeho ikonické skalné veže sú rovnako známe ako zábery tunajších jazier, púm a kondorov. Bol to aj jeden z malých cieľov našej cesty – dostať sa Patagóniou na juh až do Torres del Paine. A potom sa kľudne otočiť na sever. A teraz sme tu.
Už od argentínskych hraníc môžeme skrz večerný opar a v žiare zapadajúceho slnka tušiť hory. Blížime sa okolo Laguna Amarga, kde osamote pozorujeme ružovučké plameniaky. Keď prichádzame k bráne do parku, už sa stmieva. Jeden zo strážcov kontroluje, či máme rezerváciu na vstup a potom nás púšťa dnu. Musíme však nocovať blízko rangerskej stanice, nikde inde sa tu nadivoko (v aute) spať nesmie. Tak trochu sme s tým počítali, veď tu majú záchod a vodu 🙂
Bežný smrteľník môže park navštíviť rôznymi spôsobmi, podľa svojej zdatnosti, času a obnosu v peňaženke. Dá sa sem prísť v rámci organizovanej tour už na jediný deň, kedy vás mikrobus prevezie naprieč celým parkom, cez veľa známych výhľadov a poprípade sa ešte budete plaviť vyhliadkovou loďou pod ľadovec Grey. Druhá, veľmi populárna, jednodňová varianta je turistika pod samotné Torres, najslávnejšie veže parku, a dosť. Tí, ktorí chcú predsa len vidieť z prírody čosi viac, si väčšinou vyberajú jednu z dvoch viacdňových trás. Trasu “W” (podľa tvaru na mape), ktorá behom cca 4dní vedie južnou stranou hôr alebo okruh “O”, ktorý obchádza centrálny masív dookola za asi 7-8 dní. Obe varianty sa samozrejme dajú zvládnuť svojpomocne alebo s agentúrou, sprievodcom a so servisom. Nech je však turista akokoľvek schopný a vláči si so sebou stan, spacák a absolútne všetko jedlo, aj tak tu nechá slušný majland. A to aj na drahé chilské pomery. Okrem vstupu do parku, ktorý máme na 10 dní, je treba zarezervovať si a zaplatiť aj miesto v každom jednom kempe. Rezervácie sa robia mesiace dopredu a veruže sa nimi nedá hýbať. Ani keby malo týždeň v kuse liať či snežiť. Inak treba uznať, že kempy sú tu ohľadom komfortu pripravené na turistov, ktorí spia v prírode prvý raz. V každom sú sprchy a splachovacie záchody, obchodík, kde sa dajú kúpiť cestoviny, konzervy, ale aj vínko, pivo alebo čipsy, ďalej väčšie či menšie spoločné priestory na varenie a socializáciu a samozrejme požičiavajú aj teplé spacáky či hrubšie karimatky, ak človek podcenil počasie. Vybavený turista si tak zaplatí len kempovací plac, ale takisto je možné šlapať naľahko a každý večer si ľahnúť do pripraveného a vybaveného stanu či izby, po tom, ako vám nosiči pripravia viacchodovú večeru. Hádajte, v ktorej skupinke budeme my 🙂
Ráno pokračujeme do Camping Central, kde necháme zaparkované Kombíčko. Hodnú chvíľu sa balíme, do batohov súkame jedlo na 8 dní a hromadu vecí “na leto”: rukavice, pérovky a spacáky do mínus 20. Vyrážame, keď sa trochu dvíhajú oblaky a sem-tam vykukne nejaké slniečko. Prvý deň je krátky, šlapeme iba 13 kilometrov do kempu Serón. Je to viac menej lúčnatá rovinka, občas nejaký potôčik či lesík. Na poslednú hodinku však začína liať ako z krhly a my velebíme svoj gore-tex. Stan staviame v lejaku, vďakabohu to máme hneď. Ani tá horúca sprcha tak neteší, keď treba potom vyjsť von, do studeného dažďa. Vo veľkom “kuchynskom” stane si prisadávame k ostatným, s ktorými strávime najbližší turistický týždeň. Je tu nemecký pár, Emilie a Max, dvaja mladí bavorskí učitelia, ktorí tu zakončujú svoju niekoľkomesačnú juhoamerickú cestu. Hneď vedľa nás sedí Aďka zo Žiliny aj so svojím belgickým frajerom Pepijnom, prišli do Patagónie na 3 týždne. Pepijn už super rozumie po slovensky, wau! Prisadne si aj partia 4 mladučkých izraelských chlapcov, ktorí po povinnej vojenskej službe odišli cestovať, tak ako väčšina ich krajanov. Mimochodom prehodia, že sú na turistike prvý raz a vzápätí sa púšťajú do varenia 4-chodovej večere. Polievka, cestoviny, ryža so šošovicou a ovocný šalát. Toľko konzierv, nestačíme valiť oči. Jeden z nich si povzdychne, že má 32-kilový batoh… Obďaleč si kuchtia dve Brazílčanky, bojujú chvíľu s varičom. Tiež je to pre ne prvá veľká turistika, ale zatiaľ sú odhodlané a z Decathlonu vybavené. Ďalej tu máme dvoch bratov z Colorada, ktorí sa vybrali s ich 67-ročným otcom splniť mu do Torres del Paine sen. Potom sa tu nahlas zoznamujú dve žoviálne, ukecané a uchechtané mladé Kanaďanky, ktoré sa sem rozhodli prísť včera a skrátka dúfajú, že ich z kempov bez rezervácií nevyženú. Švajčiarsky pár tu tiež končí svoj juhoamerický trip, delia sa s nami o zážitky a tipy. Tichý Kórejec si varí ryžu, ďalší Kanaďania tu napriek slušnej kose pobehujú v kraťasoch a žabkách a partia starších Nemcov si objednáva pivká. Je nás tu ozaj rôznorodá zmes.
Pršalo väcšinu noci, ale my sme sa vyspali výborne. V suchu a teple. Kým doraňajkujeme svoje vločky s čokoládkou a sušeným ovocím, takmer nám obschne stan. Balíme ho medzi poslednými, už ale svieti slniečko a niet sa kam ponáhľať. Vyrážame okolo pol desiatej a čaká nás 17 kilometrov do kempu Dickson. Chodníček sa najprv vlní okolo nádhernej modrozelenej Río Paine. Ako začína stúpať pár stoviek výškových metrov, nechávame za sebou zelené lúky a kľučkujeme patagónskymi kríčkami. Obiehame hotové Brazílčanky, vraj je to príšerný strmák. Hore v sedielku nás silný víchor takmer strháva z nôh, ale odhaľuje sa nám pohľad na nádherné zelenkavé Lago Paine. Hľadáme si závetrie a vychutnávame si samotu, výhľad aj keksík. Biele mraky sa preháňajú po nebi a každú chvíľku z nich vykukne iný zasnežený kopec. Načo upaľovať do kempu?
Ďalej sa cestička vinie riedkym lesom, v ktorom už začína skorá jeseň, zelenými lúkami, dokonca malou mokraďou. Medzi oblakmi rozpoznávame aj špičky veží Torres, ktoré vytŕčajú spoza pocukrovaných hrebeňov. Je to nenáročný deň, vykračujeme si pekne zľahka, skúmame nové rastlinky a stromy. Ani sa nenazdáme, máme pred sebou kemp, rozložený na jazere Dickson. Otužilí Kanaďania si už stihli v jeho ľadovcovej vode zaplávať. Ostatní sa chystajú na varenie vo veľkej spoločnej kuchynke. Postavíme stan, hodíme rýchlu sprchu a pridávame sa k nim. Skúmame, čo má kto dobrého. Tí, čo tu sú v Južnej Amerike na krátko, majú so sebou z domu nakúpené rôzne expedičné stravy a výmysly. Dehydratované jedlá, ktoré stačí zaliať vriacou vodou priamo do obalu, zavrieť a o pár minút si pochutnávať (aj my sme ich mali na Tetnuldi). Okolo nás už voní kura na kari s ryžou, mac’n’cheese, boloňské cestoviny, Holanďania dokonca majú vo forme tejto vesmírnej stravy pripravenú aj čokoládovú penu 🙂 Naopak, tí, čo sú v Južnej Amerike dlhšie, ako my, musia naozaj variť. A to z toho, čo sa v podpriemerne zásobených argentínskych obchodíkoch nájde. Porovnávame, kto čo objavil. My sme našli nejaké instantné penne, ktoré stačí zaliať vodou, 5 minút počkať a mali by byť. Znie to lákavo, chutí to ako blato. Nič iné sme ani nečakali, a tak sme pripravení vylepšiť to paradajkovou omáčkou, kukuricou a tuniakom. Príliš sme si nepomohli, ešte že toho máme len na tri dni :). Švajčiari niekde zohnali kuskus, patrí im obdiv. Izraelci opäť nesklamali a vyvárajú svoje štyri chody.
Nasledujúce ráno sa neponáhľa vôbec nikto. Úsek je krátky, necelých 12 kilometrov do kempu Los Perros. Síce sa má celý čas viac-menej stúpať, no aj tak to nebude na celodňovú turistiku. Nakoniec nás vyženú dotieravému komáre, ktorými sa to okolo jazera začína hemžiť. Kľučkujeme lesom, občas funíme do kopca, preskakujeme korene a občas nejaký potôčik. Les je nádherný, z vysokých a košatých stromov, na Patagóniu neuveriteľné. Miestami sa rozostupuje na malú čistinku, odkiaľ sa nám vždy núkajú nové výhľady. Najprv dozadu, na ľadovec Dickson, ktorý sa plazí z kopcov až do jazera. Neskôr pred nás, do doliny, kde sa nám ukazujú posnežené skalné štíty. Asi v polovici cesty začne chodník kopírovať dravú riečku, ktorá sa miestami vo vodopádoch prepadáva do skalného kaňona. Proti prúdu rieky napokon vystúpame až k Laguna Los Perros. Hneď pod morénou máme zelenkavé pleso, do ktorého cez skalný prah padá ľadovec. Krása.
Väčšina ľudí sa ponáhľa do kempu, ktorý je o pár stoviek metrov ďalej. My si robíme pri plese kochaciu prestávku a Timo si ako fakír ustiela na kameňoch. Pohýňame sa až po dobrej hodinke a dorážame snáď úplne poslední. Miesto na stan si ešte nájdeme dobré. Ako v jedinom z kempov tu je studená sprcha, čo Timovi samozrejme vôbec neprekáža. Ja si, rovnako ako všetky ostatné slečny, vystačím s opláchnutím spotených nôh a s vlhčenými obrúskami 🙂 Zase všetci spoločne varíme svoje večere a dávame sa pri stoloch do debaty. Veľa ľudí sa sťažuje, že je v noci zima a nedá sa spať, my v našich kilách peria o ničom takom netušíme. Radšej taktne mlčíme. Prisadajú si k nám brazílske dievčatá a potešia sa, keď vyjde najavo, že sme po Brazílii čo-to pocestovali. Pýtajú sa na naše zážitky a dojmy a postupne sa debata skrúti na posledné prezidentské voľby (Bolsnaro vs. Lula) a na brazílsky kult tela. Nestíhame valiť oči, kam to Brazília v honbe za ideálom krásy dotiahla. Kočky nám hovoria, že majú snáď jednu jedinú známu, ktorá nemá umelé prsia a väčšina ich kamarátok šla na zákrok okolo 18-20 rokov. Výplne pier, viečka, botox, ale aj výplne bokov a zadku, to všetko je medzi dvadsiatkou a tridsiatkou také bežné, ako u nás získať vodičák alebo nechať si urobiť nový účes. Skrátka takmer všadeprítomné. Trendy sa nevyhýbajú ani chlapom, ktorí si s pomocou výplní a chirurgov tvarujú mužnejšie čeľuste, tehličky na bruchu či sa zbavujú vrások. Brazílčanky nám postupne vymenúvajú, čo majú za sebou ony. A to sú staré ako my! Neveríme vlastným ušiam. Je to dôsledok masáže medií a teraz už aj všadeprítomných sociálnych sietí? “Hej,” pritakávajú, “ale je to predsa pekné.” Wau, aký odlišné nastavenie pohľadu na krásu. Čo sa človek na treku nedozvie.
Štvrté ráno musíme vstávať skoro. Čaká nás najnáročnejší deň trasy, a preto pre všetkých bez výnimky platí pravidlo, že z kempu musia vyraziť do siedmej. Taký skorý budíček sme už dlho nemali :). Ale podarí sa nám rozlepiť oči a včas sa vychystať. Slnko ešte nevyšlo a v lese je chladno. Mašírujeme docela svižným tempom, cestička sa kľukatí pomedzi popadané kmene a obrovské stromiská. Keď vyjdeme nad hranicu lesa, slniečko sa akurát chystá vykuknúť nad hrebeň. Pod rannými lúčmi rozmŕzajú skrehnuté prsty a prestávame upaľovať. Stúpame v serpentínach dlhou suťovou stráňou a tí, ktorí sú na výlete s batohom prvý krát, naraz zaostávajú ďaleko za nami. Rangeri vedia, prečo nás na túru vyhnali tak skoro. Ako naberáme výšku, sú skalné štíty vôkol čoraz bližšie a bližšie. V kotloch majú ešte malé ľadovce a drobné plieska. Preskakujeme skaly a potôčiky. Križujeme neveľké snehové polia a hneď na prvom staviame rozkošného snehuliačika. Pre potešenie dušičky zničených turistov za nami :). A naraz sme v sedle. Paso John Garner je najvyšším bodom celej trasy a pohľad z neho na milión percent stojí za viacdennú námahu. Pred nami sa rozprestiera Južné patagónske ľadovcové pole! Doprava, na sever, sa až na horizont ťahá neskutočne obrovská, súvislá masa snehu a ľadu, valiaca sa z kopcov, splývajúca na ich úbočiach a vyplňujúca údolia. V skutočnosti vidíme len jeho zlomok, pretože hrebene pred nami, na západe, skrývajú ďalšie stovky štvorcových kilometrov. Je to pocit, akoby sme stáli na prahu samotnej Antarktídy, sveta snehu a ľadu. Každý ľadovec by bol sám o sebe obrovský, no to, ako splývajú do jedného vekého koberca, nám aj na diaľku dáva pocítiť, akí sme v prírode a v divočine bezvýznamne maličkí. Z poľa sa ako dlhý jazyk oddeľuje a popred nás plazí Glaciar Grey. Jeho gigantická masa sa tlačí dolinou, praská, štiepi sa a bielučký povrch kontrastuje s nebíčkovomodrou v hĺbke puklín. Končí až v jazere Grey, kam sa z neho odlamujú velikánske kryhy. Stojíme snáď naozaj s otvorenou pusou.
Fučí tu a je ozaj zima, ale obliekame všetky vrstvy, perie, kapucne aj rukavice a vyťahujeme čaj a ďalekohľad. Je to neuveriteľné a nemôžeme sa vynadívať. Chodíme sem a tam, s ďalekohľadom podrobne študujeme horizont, s čajíkom v rukách sa kocháme a predstavujeme si, aké by to bolo, ocitnúť sa uprostred toho patagónskeho poľa. Ako obvykle, sedíme tu snáď najdlhšie zo všetkých. Tí, čo tu boli pred nami, už dávno odišli a dokoca aj tí, čo sa trúsili po nás, už zostupujú dolu. Nemôžeme však od toho výhľadu odtrhnúť zrak. Je to divoká, nehostinná, nebezpečná, rozľahlá a nádherná tvár prírody. Všetko naraz! Naveľa sa ale poberáme aj my. Pri tom, ako nás rangeri strašili výstupom, sme úplne pozabudli na to, že zostup môže byť ešte horší. A veru že jeho začiatok aj je. Klesáme po vysokánskych schodoch prudkým svahom a kolená dostávajú zabrať. Míňame pár oddychujúcich skupiniek a niektorí dokonca vyťahujú bandáže. Veru, zostupujeme takto dobrú hodinu a aj my máme dosť. Zastavujeme sa až kúsok nad úrovňou ľadovca Grey. Zblízka je ešte modrejší a ešte rozpukanejší. Chodník pokračuje pozdĺž neho, striedavo stúpa a klesá, ako križuje zatrávnené úbočie. Pokračujeme takto veľa kilometrov, ale výhľady sú pôsobivé, a tak nám to celkom ubieha. Trošku vzrúša nám pridajú dva dlhokánske visuté mostíky, natiahnuté nad korytami potokov hlboko pod nami. Kývu sa vo večnom vetre a má sa po nich prechádzať po jednom. Timo sa z mostu kochá, fotí a natáča, zatiaľ čo ja prechádzam v jednom veľkom kŕči, so stiahnutou riťkou. Fakt to nie je moja parketa. Dolu na ľadovci sme spozorovali skupinku turistov, ktorí sú s vodcom na Ice Trekkingu. Sú maličkí ako makové zrniečka! Napokon míňame aj jeho koncovú, čelnú stenu a onedlho prichádzame do kempu Grey. Aj my sme unavení, predsa len to bol dlhý deň. Je tu docela dosť ľudí, pripojili sme sa totiž na “W”, kratšiu a populárnejšiu trasu okolo Torres del Paine. Staviame stan vedľa Holanďanov, ktorí sa nám radostne zverujú, že sa dnes v sedle zasnúbili. Wow, krásne to na ňu vymyslel! Pre nás je skvelou odmenou horúca sprcha, dokonca sa tešíme aj na naše instantné cestoviny. Potili sme dnes asi dosť, pretože aj po večeri máme stále chuť na slané. Ono sa popri sladkých raňajkových vločkách a keksíkoch cez deň asi niet čomu diviť. A tak si buržoázne dopriavame ešte balík čipsov z kempového obchodíku 🙂 Prisadá si k nám aj zničená Aďa a posiela svojho belgického frajera Pepijna variť. Ukáže sa však, že Pepijn je asi jediný človek, ktorý prežil študentské časy bez toho, aby si uvaril sáčkovú polievku. Za pár minút totiž hrdo hlási: “Tie cestoviny som zalial vodou, keď boli mäkké, tak som ju zlial a posypal som ich korením zo sáčku…ta-dá! Inak, prečo budú aj ako druhé jedlo cestoviny?”. “To…mala byť polievka!” My sa nevieme prestať smiať, ale Adi je trochu do plaču. Na ramen sa tešila celý deň. Nakoniec sa ale smeje s nami a s Pepijnom do seba súka suché slíže, len aby si potom šli uvariť penne :).
Jooj, Miši, krásne sa mi s tebou cestuje… normálne… „som tam“… vidím to…ten ľadovec… tú mohutnosť a nadheru….diiik!!!🤩😍