MiškaAutom sa pomaly plazíme údolím. Kombíčko ide nejak zťažka, a to už v minulosti zvádlo 5000mnm. Timo šípi problém. Parkujeme v Pampa Chiri a začíname stúpať. Sme sami na chodníku, najprv som presvedčená, že všetci turisti museli mikrobusmi ísť ešte o kúsok vyššie. Míňame stáda alpák, väčšinou huňatých ako ovečky a pred nami sa týči stena Huasacocha. Ale aj po hlavnom chodníku schádza len pár ľudí, dokonca ani na koňoch sa nikto nevyváža. Vyštveráme sa až do sedla, tesne pod vrchol, a tam sa do nás oprie poriadny ľadový fučák z druhej strany. Chytro vyťahujeme pérovky, 5000 je proste 5000. Ešte nám ostáva pár desiatok metrov na vrchol, okolo babičiek, čo predávajú sladkosti a kokový čaj proti výškovej chorobe. Je to úplne neuveriteľlné, ale sme tu skutočne naprosto sami! Tentokrát žiadne davy a, hlavne, perfektné výhľady na všetky strany! Na juh krásne dúhové pruhy Vinikunky, pre ktoré tento kopec pre turistov nazvali Rainbow Mountain. A na druhú stranu výhľad snáď ešte úžasnejší – obrovská hora pokytá ľadovcami, Ausangate. Pre Inkov to bol jeden z ich posätných kopcov. Máme fakt šťastie a všetci traja sa náležite kocháme a vytešujeme. Dumáme, že trek okolo Ausangate musí byť tiež nádhera…tak „někdy příště“ :). Po ceste dolu ešte odbočujeme na výšľap na bočný hrebeň. Unavený Adam sa rozhodne pohovieť si na mäkkučko vyzerajúcom zelenom vankúšiku vedľa cesty – vyzerá ako machová perinka. Ale zrada, je to regulérny maskujúci sa kaktus! Adam skončí s dopichaným zadkom… Na vyhliadku na Valle Rojo (Červené údolie) to však zvládne. Cupitáme dolu k autu, bol to krásny zážitok. Dolu kopcom Kombíčko spolupracuje, ďalej to však žiadna hitparáda nie je, tlačíme ho snáď aj očami. Do Cusca sa aj tak doplazíme z posledných síl až ďalší deň. Timo to sám tuší a mechanik potvrdzuje – spálili sme spojku.
