MiškaVstupujeme do Peru!
Adam ide cez hranicu radšej pešo, aby colníci nenamietali :), ale je tam taký zmätok, že to nikoho nezaujíma. Hneď v prvej dedine uchvacujeme babku-pouličnú predavačku vynikajúceho smaženého syra, keď si pýtame chuños (čítaj čuňos), pôvodné peruánske zemiaky a ešte si ich ani nešúpeme, ako sa v Peru patrí! Pokračujeme za mesto Puno, odkiaľ chceme ďalší deň vyplávať na ostrovy Uros.
Uros je etnikum, ktoré dávno pradávno osídlilo brehy Titicacy. Vlastne skôr Titicacu samotnú. Vraj sem utiekli, aby nemuseli platiť vysoké dane za pôdu. Urovia aj dnes žijú na plávajúcich ostrovoch, ktoré si sami vyrábajú z trstiny totora. Tá rastie hojne v plytčinách jazera a Urovia ju pravidelne musia chodiť sekať. Trstina totiž po čase pod vodou uhníva, vraj po pár týždňoch, a tak musia bez prestania pridávať nové a nové povrchové vrstvy, aby sa im ich domovský ostrovček nepreboril do jazera.
My sme sa na tour vybrali s Melindou, ktorá nás odviezla na svoj ostrov. Manžel je na rybách, ale doma sú tri vysmiate a neposedné dievčatá. Melinda nám ukazuje, ako sa z pevne zviazaných blokov totory ostrov stavia a aj to, ako sa musí stále dookola nadstavovať. Ukazuje nám, ako bývajú a kde varia. Pochvaľuje si, že vďaka zahraničnej neziskovke majú všetky ostrovy malý solárny panel, a teda aspoň trochu elektriny na svietenie. Predtým bývali kvôli nočným ohňom omnoho častejšie požiare – a že totora horí výborne. Oblieka nás do tradičných krojov, vestičiek a širokej sukne. Dievčatá nám ukazujú, kde majú novú (ostrovnú) školu a ako každé ráno pádlujú na vyučovanie. Nie som si istá, či vedia aj plávať, ale na loďkách im to ide výborne.
Potom nás na plavbu berie aj Melinda. Loď je poschodová, docela dobrý výmysel pre turistov. Kým Melinda jedným pádlom šikovne manévruje, my sa kocháme spleťou ostrovčekov. Niektoré vyparádené, pre návštevníkov, iné obyčajné, len pre domácich. Dievčatá si zvedavo obzerajú moje vlasy. Sú predsa blond, to neni len tak! Len čo si k nim sadnem na zem, hneď sa osmelia, obe ma donekonečna češú, zapletajú a rozpletajú vrkoče a pritom si spievajú. Nerozumieme si, ale smejeme sa. Na obed zastavujeme na ryby z jazera a spláchneme ich našou prvou jedovato žltou Inka kolou. Taká peruánska kofola, v celej krajine je na každom kroku.
Poobede vymieňame sprievodcov a Raúl so svojim šantiacim synom nás vezú do lodge, ktorú si sám nedávno rozbehol. Už si nerobíme ďalší program, čaká nás len veget na jeho ostrovčeku. Je to taký fajnový hausbót, no ten náš vďakabohu nie je z totory – tam by sme v noci snáď zmrzli, predsa len sme v 3800mnm. Z terasy máme luxusný výhľad a užívame si kľud bez ľudí. Občas zacítime, ako sa celý náš domček jemne pohne na vlnkách, a to nám pripomenie, že sme naozaj na vode.
