MiškaTo, že sa do Chalténu vrátime, sme si naplánovali, ešte kým sme odtiaľ prvý raz odišli. Je tam totiž jeden štvordňový trek, Vuelta al Huemul, ktorý vedie až na hranu Južného ľadovcového poľa. A to rozhodne chceme vidieť! V januári sme sa jednak ponáhľali na rezervované Torres del Paine a Vuelta bola aj tak kvôli požiaru na jednom kempovisku zatvorená.
Prichádzame sem koncom februára a počasie je už skutočne jesenné. Žiadne slniečko a krátky rukáv, ako sme si to pamätali. Namiesto toho nás víta hmla a dážď. Vravíme si, že času predsa máme, koľko len chceme, a tak sa rozhodneme vyčkať na okno pekného počasia. Sprvu nám to vlastne ani nevadí, pretože sme z juhu prišli nejakí chorľaví. Vzrúšo máme hneď nasledujúce chalténske ráno. Timo ma zobudí s tým, že niečo počuje a že asi máme v aute myš. Najprv sa len pretočím na druhý bok, ale o chvíľu ma budí znova, že naozaj máme v aute myš, pretože ju vidí. Okamžite sme na nohách a začína veľká lovecká akcia. Vďakabohu zrovna neprší, pretože počas najbližších hodín vyťahujeme a vybaľujeme z auta na lavičky takmer všetko. Jedlo, krabice, hrnce, náhradné súčiastky do auta, náradie a dokonca aj samotnú chladničku. Divíme sa, koľko toho máme a ako sa nám to prepánajána mohlo do auta vôbec vôjsť. Nakoniec sme ale úspešní. Vyzbrojení smetákom chuderu myš vystrnadíme zo skrýše a keďže ju vlastne nechceme zabiť, tak sa nám ohromne uľaví, keď ujde von dierou okolo plynového pedálu (mimochodom, nasledujúci deň sa nás lezci zo susednej dodávky pýtajú, či nemáme pascu na myši – asi sa tá naša iba presťahovala). Hodnotíme škody a treba uznať, že ochutnala, čo mohla. Banány, keksíky, müsli, cestoviny… No a potom to jarné (jesenné?) upratovanie. Bobky nechala všade, takže pucujeme Kombíčko tak, ako už od Cumbuca nie. A to sme sa chceli liečiť! Pár ďalších dní už ale v rámci rekonvalescencie dlho spíme, čítame si, pozeráme The Knick, robíme si čajíky a pod perinou vyčkávame, či prestane pršať. Vtedy vyrážame na nákup, na horúcu sprchu alebo k rangerom po predpoveď počasia (v Chalténe nechytáme mobilný internet). Každodenné kolečko, už nás poznajú. Na večeru sme si obľúbili Cerveceríu La Zorra, kam chodíme na happy hour na pivko a na dyňovo-kurací šalát. Posledný z večerov sa už aj barman smeje, že by to jedlo asi mali pomenovať po nás :).
Prvý deň pekného počasia sa objaví, keď sa už cítime lepšie. Azúru nejde odolať a utekáme si natiahnuť nohy. Ešte sme neboli pod ľadovcom Piedras Blancas a Timo hodnotí, že tých 25 kilometrov bude na rekonvalescenčnú turistiku stačiť. Cesta sprvu vedie ako na túru pod Fitz Roy. Takže ju už jednak poznáme a jednak je plná turistov všemožných schopností a zdatností. Tie výhľady sa nám však nemôžu zunovať. Fitz Roy so svojimi ľadovcami a okolitými vežami, na to sa nedá vynadívať. Pod finálnym stúpaním, pri kempe Poincenot, však náš chodník odbočuje a zrazu sme na ňom takmer sami. Nikam sa neplahočíme, ale pekným traverzom sa pár kilometrov kľukatíme až na vyhliadku. A akú! Pred nami sa modrý rozbrázdený ľadovec plazí cez okraj ostrej skalnej hrany a v uzučkom jazyku prepadáva až do tyrkysového plieska. S obligátnym keksíkom sa kocháme. Cesta naspäť ubehne ako nič, akurát zachraňujeme postaršieho kórejského turistu, ktorý napriek GPS-ke pripnutej na batohu dokázal stratiť ten dva metre široký chodník vedúci do Chalténu. Jak nám ďakoval!
Po tomto krásnom dni prichádza ďalší týždeň, kedy sa strieda hmla, lejak a vetrisko. Nejak ich prečkáme, ale už je nám dlho a u rangerov sme takmer kulisou infocentra. Ešte aj babka v pekárni už vie, čo si vždy beriem. Napokon je však to dlho sľubované pekné počasie za dverami a my máme akčný plán. K okruhu Vuelta Al Huemul si pridáme jeden-dva dni prechodu po Južnom patagónskom poli. Balíme teda nielen turistickú, ale aj ľadovcovú výstroj – kilá železa, lano, mačky a tak. Batohy máme obrovské a ťažké (hlavne Timo), no nevieme sa dočkať.
Ráno je úplne ukážkové počasie. Azúro a teplo, vyrážame len v tričku. Lopotíme sa na hrebeň nad Chalténom a po ceste stretávame viacero turistov s podobným cieľom. Zrejme sme neboli sami, kto tu prečkával daždivé dni. Les sa strieda s lúkami, ktoré sú ešte miestami poriadne podmáčané. Na pníku si dopriavame luxusný obedík, chlebík so šunkou a papriku. Okolo nás sa prehrnú dvaja chalani s nahlas vypeckovaným reprákom na batohu. Len pozdvihneme obočie, takých expertov tu nie je málo. Pomaly prechádzame na druhú stranu hrebeňa a na nebi sa začína nebezpečne zaťahovať. Netrvá ani pol hodinku, kým sa spúšťa prvý dážď a nad údolie padá hustá hmla. Toto nám rangeri neprorokovali… Vyťahujeme pršiplášte. Môj je úplne novučký, zakúpili sme ho v outdoorovom odchode tu v Chalténe. Popravde, vyzerá byť pochybnej kvality a stávkovali sme, koľko vydrží. Prekonal všetky naše očakávania. Prvé kroviská, cez ktoré sme sa museli preplietať, ho roztrhli od kapucne až po rukáv. Výborne. Prvý rozvodnený potok v údolí ešte zvládame preskákať suchou nohou, druhý je treba pekne prebrodiť. Voda je vysoká a hlavne ľadová. Pri brode stretávame Čechov, Kačku a Jirku. Chodníček ďalej striedavo pokračuje cez lesíky a nízke kríčky, keby sme boli doma, tak je to určite čučoriedie. Ako sa blížime k prvému kempovisku, prestáva pršať. My však nezastavujeme a šlapeme ďalej. Chceme totiž ešte dnes prejsť cez sedlo Paso del Viento a zostúpiť na okraj ľadovcového poľa. Podľa mapy aj rangerov je to síce turistika na dva dni, ale bezvetrie a azúro nám sľubovali najmä na zajtra. Sme preto ochotní si riadne máknuť, aby sme to najkrajšie počasie využili na ľadovci. Za kempom obchádzame pleso Laguna Toro. Až na niekoľko patagónskych husí sme tu sami. Na opačnom konci plesa sa klzkým žliabkom škriabeme vyššie, prepletáme sa pomedzi skaly a onedlho prichádzame na hranu kaňonu nad Río Túnel. Je to síce krátka, ale zato pomerne široká a dravá rieka, ktorou sa roztopená voda z dvoch ľadovcov – Glaciar Túnel Superior a Inferior – valí do Laguna Toro. Brodiť ju môže byť pekne nebezpečné, a tak je radšej ponad kaňon natiahnutá asi pätnásť metrov dlhá zipline. Ako vyťahujeme sedáky a lano, prichádza druhý lejak. Najprv sa spúšťa Timo, posledných pár metrov treba do kopca vyrúčkovať. Potom si posielame batohy a nakoniec idem ja. Je to super pocit, viezť sa po lane dobrých 15 metrov nad rozbúrenou riekou. Pozeráme, že k zipline dorazili aj Kačka a Jirka, ale akosi sa na svišťanie vzduchom netvária a vracajú sa dolu brodiť. Keď už stúpame k ľadovcu, vidíme, že sa aj v polovici brodu otáčajú. O pár dní neskôr nám Kačka rozpráva, že voda jej siahala takmer po zadok, prúd ju bral z nôh a z toho, aká bola ľadová, dostávala kŕče do stehien. No ďakujem pekne. Zhruba vtedy, keď prichádzame ku gigantickej moréne Glaciar Túnel Inferior, začína snežiť. Tretie ročné obdobie za deň 🙂 ! Vlastne, my si najprv iba myslíme, že stojíme na moréne. V skutočnosti je to celý koncový úsek ľadovca, pokrytý hrubou vrstvou sute. Až keď to neďaleko nás zapraská, všimneme si miestami presvitajúci ľad. Uf! Každopádne sa tu chodníček rozdeľuje na asi milión cestičiek, mužíci nikde, a tak cestu spoľahlivo strácame. Motáme sa hore-dolu dobré dve hodiny, kým stojíme opäť na pevnej skale. To prichádza druhé sneženie, tentokrát fujavica. Snehu pribúda celkom rýchlo a ten úzky chodník sa pod ním ľahko stráca. Stúpame teda oveľa pomalšie, ako sme dúfali. Glaciar Túnel Superior obchádzame už za šera. Padá tma a silnie vietor. V svetle čelovky vidím len husté záveje snehových vločiek, ktoré vietor bičuje rôznymi smermi. Prešľapávame si stopu, až konečne prichádzame do sedla, Paso del Viento. Meno znamená “Veterné sedlo” a docela sedí :). Snažíme sa nájsť zostupový chodníček na druhú stranu hrebeňa, no márne. Všetko je pokryté súvislou vrstvou snehu a vidieť asi na dva metre (ironicky tu má byť najkrajší výhľad na Južné ľadovcové pole 😂). Rovnako môžeme byt na chodníku ako na ceste zo zrázu. Neostáva nám nič iné, len priamo v sedle, ktoré rangeri označovali ako nebezpečné miesto, zabivakovať. Je pomerne široké, vraj tu je aj malé pliesko (podľa mapy). Pri skalnej stene si za fujavice staviame stan. Timovi skoro zmrznú ruky, kým ho zakolíkuje. Batohy naládujeme dnu – extra pohodlná noc to veru nebude. Na varenie nemáme miesto ani chuť, a tak len schrúmeme pár keksíkov a zakuklíme sa do spacákov. Veru dobrodružstvo.
Vietor lomcoval stanom celú noc, ale tyčky to vydržali. Mokré steny máme prilepené na spacáky, ale v nich je sucho a teplo, spala som jak zabitá. Timo sa moc nevyspal, keďže sa mu vyfukuje karimatka – čo na snehu nie je žiadna bomba. Vibramky sme nechali v zaviazanej igelitke v predsienke stanu a teraz ich vyhrabávame z polmetrového záveja, ktorý nám tam nafúkalo :). Vonku stále sneží a fučí, ale presvitá modrá obloha. Balíme všetky mokré haraburdy a utekáme z hrebeňa preč. Chodník je strmý a zľadovatelý, no sme radi, že ho je vôbec vidieť. Vôbec to nevyzerá na to sľubované slniečko a azúro, navyše máme polku batoha vlkhú/mokrú. Preto nechávame naše ľadovcové plány plávať a mierime na ďalšie kempovisko. Postupne prestáva snežiť, my rozmŕzame a navzdory vetru sa kocháme krajinou okolo. Chodníček klesá pláňami porastenými farebnými machmi, lišajníkmi a tundrovitými rastlinkami. V diaľke sa nám ukazuje časť ľadovcového poľa a za ňou stúpa iný ostrý horský hrebeň. Ideme si oči vyočiť, čoho vinou sa Timo jak dlhý tak široký natiahne na zem a o kameň si rozbije holeň. Pofúkame a zalepíme, preskáčeme pár potôčikov a zanedlho, už okolo obeda, prichádzame k “útulni”. Je zbitá z vlnitého plechu, vnútri je drevený stôl a police a podľa varovania na stene tu žije niekoľko myší. My sme ale maximálne spokojní. Konečne si varíme teplé jedlo, vonku do vetra porozvešiame spacáky, batohy, lano a vlhké batohy. Za dve hodinky je všetko suché, bomba. Za pripraveným kamenným závetrím si postavíme vysušený stan a vyčkávame, či dnes ešte niekto dorazí. Na naše prekvapenie počas poobedia dorazí pomerne dosť turistov, nakoniec tu stojí asi sedem-osem stanov. Hovoria, že pri výšlape do Paso del Viento fúkal taký vetrisko, že to väčšina ľudí otáčala naspäť k Laguna Toro. Verím. My sa ešte ideme prejsť na neďalekú vysokánsku morénu, za ktorou sa nám po prvý raz naskytne aspoň čiastočný pohľad na obrovský Glaciar Viedma. Krása!
Ďalšie ráno stále fúka a nad horami, odkiaľ sme prišli, sedia nepekné tmavé mraky. Pred sebou naopak vidíme modré nebo a prevaľujúce sa biele obláčiky, a tak s chuťou vyrážame. Cesta sa ďalej kľukatí viac-menej po vrstevnici, okolo potôčikov, pomedzi skalky a farebné porasty. Nakoniec dorazíme nad samotný okraj ľadovca Viedma a tam nás čaká veru parádny výhľad. Ľadovec je dobrých 6 kilometrov široký, rozbrázdený a tiahne sa kam len oko dovidí. Nad Južným patagónskym poľom sedia ako šľahačka biele oblaky a Viedma akoby sa vylievala priamo z nich. Na náprotivej strane ju lemujú skalnaté štíty pocukrované snehom. Hodnú chvíľu sa v úžase kocháme.
Chodník pokračuje úbočím a pomaly sa začína dvíhať k druhému sedlu, Paso Huemul. Stúpanie je to prudké, kamenisté a v silnejúcom vetre, no zďaleka nie natoľko dramatické, ako to, ktoré sme zažili do Paso del Viento. Čím vyššie sme, tým viac sa Viedma do šírky aj do diaľky odkrýva. Keď dorazime do sedla, oblaky dokonca ustúpia natoľko, že vidíme časť Južného patagónskeho poľa! Taká fantastická odmena! Na skalách sedíme kochajúc sa tak dlho, až začneme opäť mrznúť. Presne v takéto výhľady sme dúfali. Začíname zostupovať a víta nás les v plne jesenných farbách. Svieti slniečko a prvý raz za posledné tri dni je bezvetrie. Užívame si cestičku pomedzi nízke stromy a pohľad na velikánske Lago Viedma, ktoré sa rozprestiera takmer na horizont. Vďaka svojmu ľadovcovému pôvodu má matnú tyrkysovú farbu a po hladine stále plávaju viaceré takmer dvadsaťmetrové kryhy. Po asi pol hodinke prichádzame na okraj prudkého zrázu, ktorý celých 400 výškových metrov musíme zísť k jazeru. Vôbec však nie tak sporiadane, v serpentínach, ako by Tatrami odchovaný turista čakal. Občas sa nejaký cik-cak nájde, ale prevažne sa šmýkame prachovým strmákom dole alebo zostupujeme po vysokánskych schodoch a skokoch. Paličky sa pri brzdení ohýbajú a kolená pod váhou batohov trpia. Časť sa dokonca ide pekne po lane. Takáto fuška na záver nám dala pekne zabrať, snáď najviac z celého dňa. Kempovisko je však hneď pri zostupe zo zrázu, a tak nemusíme ísť ďaleko. Prechádzame zhorenou časťou lesa, kmene tých veľkých stromov, čo vydržali, sú uhľovo čierne. Zrejme ten požiar z januára… Stan si staviame takmer na brehu jazera a večeru si v ešuse varíme s luxusným výhľadom na čelnú stenu Viedmy.
Vyzerá to tak, že v posledný deň treku bude azúro. Nečaká nás už nič náročné, skôr len dlhý návrat zvlnenou pampou do Chalténu – čosi cez dvadsať kilometrov. Najprv cupitáme pozdĺž Lago Viedma s nádhernými výhľadmi na zasnežený masív Cerro Huemul a dozadu na koniec ľadovca. Potom pokračujeme cez nespočetné nízke, ale zato prudké kopčeky pampy. Po pár hodinách prichádzame znovu k Río Túnel. Tu je už oveľa širšia, než na svojom začiatku, tesne pod ľadovcom. A aj tu je ponad ňu natiahnutá zipline. Cez vodu sa akurát presúva nejaká skupinka s vodcom, a tak si dávame pauzu na čaj a keksíky. Dobieha nás dvojica turistov a za chvíľu zisťujeme, že to je česko-slovenský pár, Míša a Marek! Pomáhame si cez zipline a potom ďalšie dve hodinky šlapeme do Chalténu spolu, rozprávajúc si zážitky z ciest. Oni už končia, za 6 mesiacov sa dostali z Kolumbie až sem a za dva týždne letia z Ushuaie domov. Dostávame veľa tipov, čo neminúť a smejeme sa na príhodách. A tá záverečná rovina ubehne ako nič. Ani sa nenazdáme a sme v Chalténe. Kombíčko nás poslušne čaká a tak ho samozrejme predstavíme našim novým kamarátom. Keďže sme si nestihli porozprávať všetko, dohadujeme sa na zajtra na spoločnú večeru, za odmenu. Spolu si premietame výlet a veru to bolo super dobrodružstvo.
Ďalší deň vetráme, perieme a sušíme veci, oddychujeme a zase sa schovávame pred dažďom. Večer vyrážame na skvelú česko-slovenskú večeru. Zaslúžene!
Ráno sme mali naplánované odísť z Chalténu, ale predpoveď sľubuje poldeň pekného počasia. Rozhodli sme sa jej ešte raz uveriť a vyrážame aspoň na výjazd, autom, do zadného údolia Río Blanco. Nikto nikde, žiadne davy. Vychutnávame si pohľady na nové štíty a rozľahlé ľadovce. Voľakde medzi nimi začína dobrodružná Vuelta Al Hielo, viacdňový prechod Južného patagónskeho poľa. Nie sme si istí, či naň máme teraz skúsenosti, ale veľmi by nás lákal…
Zbohom Chaltén, zbohom Fitz Roy, zbohom Cerro Torre… možno niekedy nabudúce 😉