MiškaZobúdzame sa pri kľudnom Lago Bertrand. Oproti nám sa vypínajú skalnaté kopce, ktorých vrcholky skrýva ľadovec. Mne sa na ne najlepšie pozerá v pérovke, Timo si to ide užiť po svojom a vyťahuje plavky. Fakt si pláva sem a tam! Voda je vraj svieža a výborná, ale ja mu na to neskočím 🙂 Bŕŕ! Nabudení vyrážame ďalej na juh. Cesta vedie popri kaňone dravej Río Baker, ktorá je najmohutnejšou riekou Chile. Nie je to tak dávno, čo chceli kaňon zaplaviť a postaviť tu veľkú vodnú elektráreň – miestni obyvatelia spolu s mimovládkami sa však vzbúrili a protestovali “Nechajte divočinu Patagónie divočinou!”. Získali aj medzinárodnú pozornosť a z elektrárne nie je nič. Na bielych perejách dnes iba raftujú turisti. Zastavujeme sa na sútoku Baker a Río Neff. Río Baker je nádherne tyrkysová, priehľadná a v kaskáde velikánskych perejí tu z nej stúpajú obláčiky hmly. Río Neff je zelená, mliečne kalná, ľadovcová riečka a ich miešanie vytvára všelijaké farby aj obrazce. Nakoniec kaňon Bakeru opúšťame a zabáčame do mestečka Cochrane. Sú to ospalé ulice, krásny park so šantiacimi deťmi a pekáreň s výbornými empanadas. Supermarket má vďakabohu otvorené aj cez víkend, a tak po dlhšej dobe opäť doplňujeme zásoby. Kým všetko ládujeme do auta, nepristaví sa pri nás nik iný, ako náš starý známy, novoročný bezdomovecký stopár! V Cochrane je vraj doma a aby si zarobil na vínko, predáva kvetinky z penového papiera. My dostávame jednu zadarmo, ružovú. Dodnes ju máme zapichnutú v našom ventilátore.
Presúvame sa na vyhliadku nad mesto, kde kempujeme pri obrovskom nápise “COCHRANE”. V noci dokonca svieti na modro-žlto-červeno. Tieto nápisy à la Hollywood má každá sebemenšia dedina, po celej Južnej Amerike. Je tu ale kľud, les a pekný výhľad, a tak si varíme svoju fajnovú večeru a skúšame chilské pivko. Inak, popravde sme si ho tu kúpili len kvôli peknej plechovke, ale tak nám zachutilo, že si odvtedy vezieme vždy jedno-dve v aute.
Ráno vyrážame na prvú túru do Parque Nacional Patagonia.
Je to až neuveriteľné, ale aj tento národný park založili Kris a Douglas Tompkinsovci. V 90. rokoch kúpili estanciu s desiatkami štvorcových kilometrov pampy, zničených eróziou a nešetrným spásaním ovcami. Postupnou citlivou obnovou sem vrátili pôvodnú pestrú flóru, čo pritiahlo naspäť veľké stáda guanacos a aj vodné vtáctvo. Na to prirodzene nadviazal spontánny návrat pumy. Okrem toho tu ochranou zväčšili populácie vážne ohrozeného huemula (patagónsky typ jeleňa) a činčily. O dvadsať rokov neskôr, po vybudovaní základnej turistickej infraštruktúry, všetko darovali chilskej vláde, ktorá zlúčením s priľahlými rezerváciami na okraji vytvorila nový národný park. Sme vo väčšom a väčšom úžase, aká obrovská práca, zmena a impakt na ochranu prírody sa môže podariť jednotlivcom.
V južnom sektore parku, Tamango, sme si naplánovali veľkú túru. Asi 25 kilometrov, nech toho vidíme čo najviac. Ranger tvrdí, že je to na dva dni, ale čo. Stúpame poriadnym strmákom na kopce nad jazerom Cochrane. V diaľke, na západe, vidíme medzi oblakmi vykúkať skalnaté kopce a Severné patagónske ľadovcové pole. Keď sa stúpanie zmierni, vchádzame do lesa. Je úplne iný, než patagónske lesy doteraz. Stromy sú nízke, so zatočenými sivými kmeňmi, porastené čímsi, čo z diaľky pripomína…vláknitú pleseň. Sú to však dlhé riedke chumáče zeleného lišajníku, ktorý sa príznačne volá Old Man’s Beard 🙂 . Tieto stromy – lenga, ñirre a coihue – nás budú sprevádzať celým veterným juhom Patagónie až po koniec Ohňovej zeme. Po nejakej chvíli sa les rozostupuje pri dvoch jazerách, Laguna Cangrejo a Laguna Elefantita. Brehy sú posiate bielymi a žltými kvietkami, takže sa slníme a kocháme. Po ďalších kilometroch sa cestička stáča naspäť nad jazero Cochrane a naraz ho máme ako na dlani. Je naozaj dlhokánske, má cez 60 kilometrov. Ale hlavne tie jeho farby! Hrá snáď všetkými odtieňmi modrej. Od tmavej atramentovej cez námornícku až po tyrkysovú, blankytnú a priezračnú v zátokách a okolo ostrovčekov. Nevieme sa vynadívať. Z rozjímania nás vytrhne prudká letná prehánka, ktorá padá priam z jasného neba. Vlastne by ani nestála za reč, ale vďaka nej zisťujem, že Timo už natoľko schudol, že ani nepotrebuje pršiplášť – pod bundu si zapne a schová aj celý batoh! Tuším začíname vykrmovať… Cez rozkvitnuté lúky prudko klesáme až na breh jazera. Hovoríme si, že už to bude len prechádzka popri vode, až k autu, ale čaká nás pravý opak. Posledných 5 kilometrov sa liepame po skalách, cez húštiny a korene bez prestania strmo hore a dole, makačka. Aspoň nás za odmenu na záver čaká krásne rameno jazera, vinúce sa malým kaňonom. Vraciame sa autom na “naše” vyhliadkové miesto a spíme ako zarezaní.
Ráno Timovi stále vŕta hlavou modré jazero a ten kaňon, ktorým sme išli na záver. “Čo keby sme sa tam vrátili na kajaku?” Super nápad, kúsok od rangerov ich v kempe požičiavajú! Pred obedom sme teda znovu na mieste a dohadujeme sa s kempárom. Fasujeme žltučký morský dvojkajak, pádla a záchranné vesty. Len chvíľku nám trvá, kým si nacvičíme pádlovací synchrón a vyrážame. V zátoke nám to ide jedna báseň, spomíname na svoje “skúsenosti” zo splavov. Voda je krásna – síce sýto modrá, ale zároveň taká priehľadná, že vidíme aj 10 metrov do hĺbky. Ako sa dostávame do kaňona, je už cítiť protiprúd a treba sa začať snažiť. Za každou zákrutou nás čaká niečo extra. Raz je to tak silný prúd, že v ňom napriek všetkej snahe stojíme na mieste, až kým nás nespláchne späť. S vypätím všetkých svalíkov, ktoré nám pri šoférovaní ešte neatrofovali, sa na štvrtý pokus dostávame ďalej. Inokedy sú to perejky, ktorým sa nedá vyhnúť ináč, než prenášaním cez skalky popri brehu. Pár krát sme aj uviazli na plytčine, vďakabohu za silné laminátové dno 🙂 . Keby sme neboli dôkladne mokrí, tak sme isto riadne spotení. Ale prebojovali sme sa až na otvorené jazero Cochrane. Pádlujeme krížom cez rameno, do malej peknej zátoky. Dávame si zaslúženú prestávku a ak by zrovna nezašlo slniečko, tak by si Timo určite zaplával. Na cestu naspäť sa nám zdvíha vietor, a tak bojujeme ešte aj s vlnkami. Potom však prichádza ďalšia odmena, zjazd kaňonom 🙂 . Užívame si špliechajúcu vodu aj nevídanú rýchlosť, len škoda, že to máme za sebou tak rýchlo! Keď vraciame kajak, ujovi sa nechce veriť, že sme to zvládli až na Cochrane. Trošku sa ohrejeme v kempovej sprche a Timo zhadzuje vlasy aj fúzy – už vyzeral jak Krakonoš! V podvečer sa presúvame do ďalšieho sektoru parku, do Valle Chacabuco. Je to časť, ktorú kedysi kúpili Tompkinsovci. Z ranča je dnes múzeum, reštaurácia a malý hotel. Už po ceste vidíme množstvo guanacos. Zrejme sme prišli v dobrom období, lebo s ďalekohľadom potichúčky pozorujeme ich páriace rituály.
Ráno je zamračené, a tak sa netrápime skorým štartovaním. Púšťame sa na najdlhšiu možnú túru, Sendero Lagunas Altas…veď ako inak. Hneď na začiatku nás víta tabuľa, ako sa správať, ak človek stretne pumu. Pumu! Kiežby sme ju zahliadli. Z diaľky, samozrejme 🙂 . Ale iná tabuľa vraví “Nevadí, že ste pumu nevideli, ona zaručene videla vás!”, a tak si nádeje nerobíme. Serpentínami stúpame dobrých 800 metrov až na náhornú pláň nad údolím. Mraky síce sedia na špičkách kopcov, ale výhľady sú aj tak parádne. Na všetky strany horské hrebene a v diaľke opäť to ľadovcové pole. Kým sa kocháme, dosadnú neďaleko nás s veľkým škrekotom tri ibisy. Ibisy, tu? Veď presne tie isté sme predsa videli v Brazílii, na Iguazú! Žeby nejaká otužilá sorta? Ako pokračujeme, chodníček sa striedavo vlní popri útese, lesom sivých pokrútených stromov a popri malých tmavomodrých jazierkach. Pri jednom z nich vybaľujeme z batôžka svoju turistickú desiatu – chleba, horčicu, salámu a papriku. Slovák v nás sa nezaprie 🙂 . Okolo jazier rastú rôzne farebné kvietky, jedny z nich sú hádam divoké orchidey. Ďalej od vody nás vítajú na pohľad krásne na žlto zakvitnuté kríky, ktoré sú však samý pichliač a osteň. A pritom lamy ich spásajú jedna radosť! Po takmer dvadsiatich kilometroch sklesáme naspäť do údolia. Keďže stále nemáme dosť, do kempu sa vyberáme dlhším chodníkom. Vedie okolo maličkého cintorína, kde odpočíva Douglas Tompkins. Tu to mal tento veľký človek najradšej. Uz sa zvečerieva, keď konečne dorazíme k autu. Puma stále nikde, a to je pritom jej obľúbená hodinka 🙂 . Plašíme akurát bojazlivé zajace, ktoré upaľujú kade ľahšie. Nebo ale horí jasnými odtieňmi červenej a oranžovej, a tak máme inú odmenu, aj pri varení večere.
Nasledujúci deň od rána prší a je pekne hnusná zima. V aute je nám pod perinou teplo, a tak ani nevystrkujeme nos. Von sa odhodláme až poobede, keď si za mrholenia varíme a potom sa vyberáme do múzea. Veru, v tejto divočine je múzeum. A nie hocijaké! Museo del Parque Nacional Patagonia navrhla a postavila Fundación Tompkins. Je venované dôležitosti národných parkov a zaujímavo a interaktívne nám približuje flóru a faunu Patagónie, z čoho čerpáme ešte ďalšie mesiace. Meriame sa proti kondorím pierkam, skúmame stopy aj vajíčka, listujeme pri kozube v starých herbároch, pozeráme projekcie, študujeme ľadovce. Skvelé! Múzeum však v druhej časti ukazuje aj obrovský ľudský impakt na živočíšne druhy, oceány, klímu, ktorý máme ako spoločnosť no aj ako jednotlivci. Koľko a akých druhov vymiera, koľko odpadu produkujeme a vypúšťame do vzduchu či oceánov. Ako k tomu prispievajú naše “nezbytnosti”, ako klimatizácia, sušičky, autá či sladené limonády. Je nám z toho až úzko a hanba. Na záver je vďakabohu časť, ktorá sa volá Čas na zmenu, alebo také čosi. Dáva nádej, že stále sa dajú robiť veľké veci. Veď nie sú práve toho Tompkinsovci dôkazom? Keďže sme akí sme a čítame každú jednu tabuľu a knižku a ešte aj pozeráme každé video, múzeum sme za jedno poobedie nestihli (mali by ste nás vidieť vo Vatikánskych múzeách alebo v Uffizi 🙂 ). Bolo také super, že sme kvôli nemu ostali do druhého dňa a všetko si pekne v kľude po poriadku dopozerali a doštudovali.
Na druhý deň teda strávime v múzeu ešte celé doobedie. Keďže však vykuklo slniečko, nechce sa nám hneď preč a ideme na krátku prechádzku k Laguna Cisnes. Chodník sa kľukatí pomedzi vŕšky pampy a zase sa môžeme kochať výhľadmi na všetky strany. Kopce a skaly, na ktorých sme boli predvčerom, jazero, údolie Chacabuco. Zdá sa, že slnko si sem prišli užívať aj všetky guanacos sveta. Alebo aspoň Patagónie. Míňame čriedu za čriedou, tu ich je päť, tam desať, inde dvadsať! Spokojne si prežúvajú, váľajú sa v tráve a v blate, mladé samce sa naháňajú a zápasia spolu. Sprievodca Lonely Planet kdesi napísal, že NP Patagonia je Serengeti Chile. Minimálne čo sa guanacos týka, mal pravdu. Najväčšia pecka nás čaká po ceste autom z parku. Cez cestu prechádza obrovské stádo, minimálne 50-60 lám a vôbec sa nás v takej presile neboja – stoja na meter od nášho Kombíčka, strihajú ušami a večne prežúvajú. Wow! V podvečernom slnku sa opäť zastavujeme na perejách rieky Baker a pár kilometrov povyše proti prúdu pri nej aj kempujeme. Pohľad na tú neuveriteľne tyrkysovú vodu sa proste neomrzí! Timo sa v nej aj heroicky okúpe, mne stačí tú ľadovú vodu naberať na varenie 🙂 . Užívame si pohodu s fľašou vínka, ktorú Timo vykoledoval za fungujúci kompresor.
Posledný deň na Carretere vôbec nie je zábavný. Snažíme sa iba presunúť na hraničný prechod Chile Chico, čo má byť čosi cez 140 kilometrov. Naše nádeje, že “Na hranice predsa musí viesť normálna cesta, nie?” sa ukázali ako plané a nekonečne naivné. Cesta je príšerne rozbitá, samá diera a obrovské kamene. V prudkých zákrutách striedavo strmo stúpa a strmo klesá, sťažka ideme viac ako dvadsiatkou. Skáče to, hegá, chudák Kombíčko vŕzga a stená. Ale snaží sa. Jediní, ktorí majú z tejto cesty zaručene horší zážitok než my, sú dvaja izraelskí stopári, ktorým sme v dobrej viere zastavili. Natriasajú sa nám vzadu, ale tvária sa, že z toho majú fajn zážitok. Čo iné majú povedať, že? 🙂 Aspoň tie výhľady na Lago Generál Carrera, pozdĺž ktorého celý deň ideme, sú parádne – s kopcami a ľadovcami na druhom brehu. Neskutočne vyčerpaní, s ponatriasanými kosťami sme poobede na hranici a s razítkom v pase mávame našej prvej časti chilského dobrodružstva.
Kto sa pozrel do mapy, vie, že ďalej na juh po Carretera Austral sme sa rozhodli nepokračovať. Z Cochrane do Villa O’ Higgins nám chýbalo ešte okolo 200 kilometrov, vrátane jednej ferry cez pacifocký fjord. Niežeby tam už nebolo čo vidieť, veď hory, ľadovce, jazerá a divočina sa neomrzia. Ale Villa O’Higgins je pre autá slepá ulička. Ďalej, smerom na Argentínu, síce premáva trajekt, no je len pre 16 peších pasažierov. S batohmi a možno tak s bicyklom. Na druhom brehu totiž nie je dobrých 18kilometrov nielen žiadna cesta, ale ani žiadny offroad, len úzky turistický peší chodníček. A na jeho konci je hranica a argentínski colníci, ktorí tých 16 šťastlivcov denne vpustia do krajiny :). Carretera sa smerom na juh kvalitou výrazne horší a keďže by sme si ju museli dať dvakrát, tam aj späť, rozhodli sme sa radšej Kombíčku predĺžiť životnosť a nám tým ďalšie cestovanie.
Nie sme z toho však vôbec sklamaní! Brazília aj argentínsky sever boli určite strašne zaujímavé, nové a veľmi sme si to užili. Ale obaja sa zhodujeme na tom, že tieto tri týždne, ktoré sme práve strávili na Carretere boli zatiaľ náš najlepší a najkrajší juhoamerický zážitok 🙂 …