MiškaNáš neplánovaný presun do Chile je patrične chaotický. Za jazdy na hranicu si rýchlo zisťujeme, čím sa to v Chile platí, aký to má kurz, poisťujeme si auto, overujeme bezvízovú povinnosť (uff) a googlime, či je vôbec ten horský hraničný prechod otvorený 24/7 (uff). Nestihneme všetky príkazy a zákazy, zase nás tí pohraničníci prekvapia. Najprv čekujú očkovanie na COVID, na ten sme už úplne zabudli. Máme! Potom sa zasa vytasia s tým zákazom čerstvých potravín. Pod hrozbou pokuty sa vzdávame dvoch brazílskych limetiek a paradajky. A sme v Chile! Nekonečnými serpentínami bez zvodidiel prudko klesáme za kamiónmi až do nížin a do prvej civilizácie. Už je tma a ešte nemáme chilské peso, tak spíme v kamioňáckom kempe za tie argentínske 🙂
Ráno sa vrháme do víru veľkomesta. Argentínski mechanici nám tvrdili, že náhradné Kombi diely tu zoženieme na každom rohu, no ukazuje sa, že to bola iba ich bláhová predstava. Chodíme pol dňa z obchodu do obchodu, náš diel buď nemajú alebo ho dostanú až vo februári. Dostávame aspoň tip na spoľahlivého mechanika, volá sa Marco. Pred pár rokmi utiekol/emigroval z Venezuely a Kombíčiek a Chrobákov má plný dvor. Radíme sa, čo ďalej. Diel sa dá buď opraviť, lacnejšie ale s neurčitou životnosťou. Alebo ho vymeníme za iný typ, ktorý tu kúpime nový, ale bude to chcieť zároveň prestavbu motora. Nakoniec volíme nápad číslo dva. Chceme aby to auto došlo trebárs cez Patagóniu až do Kolumbie a dalo sa naňho spoľahnúť. Je však piatok poobede, Marco sa nám bude venovať v pondelok. Máme voľný víkend a v hlavnom meste kempy nie sú. More nás neláka, tak ideme na sever od Santiaga do malej dedinky Los Ingleses. Nejaká Suzi tu prerába nákladné dodávky na obytné a jej dvor slúži zároveň ako kemp. Používame nielen jej kuchyňu, ale aj jej kúpeľňu. Trošku bizár, no je to lacné. Máme konečne pár kľudných dní na čítanie, písanie, pranie a upratovanie auta. Plus na pozeranie semifinále MS! Varíme si šošovicovú polievku, curry a na raňajky praženičku. Luxus! Aby sme sa nenudili, spravíme nočný taxík na letisko britsko-kolumbijskej rodinke. Cestujú s dvoma malými dcérkami v prestavanej, ešte neónovo žltej sanitke. Odparkovali ju u Suzi a letia na Vianoce domov. Toľko ľudí aj s batožinami ešte Kombíčko nepojalo, dievčatkám sa páči naša posteľ, v okamihu zaspia. V pondelok ráno sme nastúpení u Marca. Hneď sa púšťa do roboty, motor má z auta vonku asi za pol hodinu. V priebehu dvoch dní ho rozoberie doslova do posledného šrúbku. Ukazuje nám, čo je urobené dobre a čo odfláknuté – skoro všetky opravy, vrátane toho nemožného Ria! Nakúpime nové diely – peňaženka zaplače – a Marco sa vrhá do zostavovania. V jeho podaní to konečne vyzerá presne a profi, meria si aj silu dotiahnutia každého závitu. Na vylepšenie nám primontuje systém s olejovým filtrom, čo Timovi pri našom častom menení oleja docela uľahčí život a pošetrí nervy 🙂 Na záver, v stredu, autíčko napojíme na diagnostiku, skalibrujeme a sme hotoví! Ďakujeme, lúčime sa a ešte večer, zaparkovaní pri obrovskom mestskom parku, vyrážame na chvíľu do ulíc Santiaga. Marco nám tvrdil, že nikde nerobia také dobré hotdogy ako tu, tak sa zastavujeme pri prvom pouličnom stánku na ochutnávku. Americký hotdog s cibuľkou a kyslou uhorkou alebo s avokádom? Hmm… Poznáte to, keď sa z fľaše hore dnom snažíte vyklepať zvyšok kečupu? Tož, aj Timo si chcel svoj hotdog vylepšiť. “Nejak to nejde!”, buch-buch, “Asi to má zátku!”, buch-buch-ŠPLECH! Miesto párku v rohlíku je dôkladne, od krku až po kraťasy, pohorčicovaná Miška. Mňamka 🙂
Druhé ráno vyrážame na poriadnu pešiu Tour de Saniago. Vlastne chceme doraziť len do jedného jediného múzea, ale naplánovali sme si to tak, že pri tom prejdeme asi 12km mestom. Je nádherný horúci letný decembrový deň. Santiago je popretkávané parkami a miliónom cyklotrás. Všetci sa slnia, vyvaľujú sa v tráve, cyklistov tu je skoro toľko ako v Holandsku. Štvrte Bellavista a Lastrarria sú plné malých bistier, kaviarní a streetartu. Za nimi prichádzajú rušné bulváre centra, kde sa historické budovy ako Národná knižnica krčia pri presklených vežiakoch. Pouliční predavači, klaksóny taxíkov, Mc Donald’s a grafitti. V malej uličke Londres je pred domom číslo 38 smutná pamätná tabuľa. Práve tu sa za Pinochetovho režimu nachádzalo jedno z najobávanejších väzení. Na dlažobných kockách sú vyryté mená tých, ktorých tu mučili, zavraždili alebo ktorí navždy zmizli. Aj napriek horúčave mi po chrbte prebehnú zimomriavky. Ďalej sa motáme ulicami, smerujeme na hlavné námestie Plaza de Armas. Cestou míňame viaceré stánky, kde stoja domáci dlhé fronty na podivný snack. Pridávame sa do jednej z nich a za chvíľu už v ruke stískame kelímok mote con huesillos – varenej pšenice, so sušenou marhuľou a plávajúcej v sladkej kompótovej šťave. Podávané s brčkom 🙂 Ehm, stačilo raz. Samotné námestie by určite mohlo byť krásne, samé palmy, sochy a stĺpy. Trávniky, lavičky aj fontána sú však do jedného obsypané zmesou prostitútok, bezdomovcov, dílerov a zlodejíčkov. Ešte aj miestni nás zastavia a varujú, nech si tu batoh radšej dáme z chrbátu na brucho. Moc sa nezdržujeme a radšej si to namierime rovno do mestskej katedrály, ktorá stojí na rohu. Potom nás čaká ešte veľa blokov obyčajným, každodenným Santiagom, kým konečne stojíme pred našim dnešným cieľom: Museo de la Memoria y los Derechos Humanos, Múzeum spomienok a ľudských práv. Je to krásne, moderne urobené múzeum venované Pinochetovmu režimu – od počiatočného vojenského puču, cez pravicovú ideológiu, opresie, krutosti, obete, kolaborantov až po jednotlivé ľudské osudy. Je to silný zážitok, najmä preto, že naše povedomie o týchto udalostiach bolo docela zbežné. Odchádzame až keď múzeum zaviera. Slnkom zaliate ulice a na nich pulzujúci život z nás vyháňajú stiesnenú náladu. Kupujeme si kilo výborných sladučkých čerešní a šup, metrom sme za chvíľku “doma”.
Nasledujúce ráno vyrážame z mesta preč, na juh. Kým dorazíme do oblasti vyhlásených chilských parkov a divokej prírody, doprajeme si ešte jednu fajnovú zastávku. Takmer po ceste máme Valle de Colchagua, jednu zo známych vinárskych oblastí, takže tam sa jednoducho musíme zastaviť na koštovku 🙂 Vinnú révu do údolia Colchagua priniesli už jezuitskí misionári v 16. storočí, dnes sa tu produkujú najlepšie chilské červené. A to vrátane odrody Carmenère, ktorá v Európe kompletne vyhynula a v 90.rokoch sa ju podarilo vzkriesiť práve tu. A dnes je luxusnou ikonou chilského vinárstva. My si vyberáme vináreň Viu Manent, velikánsky, ale stále rodinný podnik. Najprv si prezrieme starú budovu, mix vkusne dekorovaných salónkov a terás, zariadených na dumanie nad pohárikom či kľudne celým súdkom. Gauče, kreslá a lehátka sú s výhľadom do nekonečného vinohradu. Potom prichádza ochutnávka, len pre nás dvoch. Dostaneme úctyhodných (a poctivých!) sedem pohárov, takže naozaj ochutnáme celý ich prierez. Nielen vynikajúce a osvedčené červené, Carmenère, Malbec aj Cabernet, ale aj ich vlastné experimenty ako ružový Malbec, rada Single vineyard alebo Storočný vinič. Kým sa prepijeme na dno posledného vzorku, sme príjemne ovínení a v akurátnej nálade na túlanie sa vinohradom. Môžeme v ňom v Kombíčku aj prespať.
Z Valle de Colchagua už naozaj fičíme za prírodou na juh. Po diaľnici, už sme aj zabudli, čo to je! Jedinú zastávku si doprajeme na wifi na pumpe, keď hrá Argentína finále v Katare. Pozeráme na tablete, vyvalení na posteli. Samozrejme držíme palce Messiho tímu, ale je to také napínavé (vyrovnanie v predĺžení, penalty), že to nevydržím a viac krát musím z auta von, ukľudniť nervy 🙂 Napokon to dobre dopadlo, uff! Len si predstavujeme, ako to asi muselo radosťou vybuchnúť v Argentíne, na každom námestí, v každej krčme a v každej domácnosti. Veď ničím iným posledný mesiac ani nežili! Úsmevní sú argentínski komentátori, ktorí kričia: “ Spravodlivosť zvíťazila!”. Ono je totiž samozrejme jasné, že ich tím je ten najlepší na svete, minulé neúspechy boli neuveriteľnou krivdou a konečne je vo vesmíre všetko v poriadku. Keby ste totiž nevedeli, v Argentíne majú všetko najlepšie na svete. Nielen futbalistov.
Víta nás mestečko Pucón, učupené pod dokonalým kužeľom sopky Villarrica. Mimo iné leží na brehu jazera Villarrica a je vstupnou bránou do národného parku…Villarrica 🙂 Asi aby sa to dobre pamätalo. Pôvodne sme mali v pláne na túto sopku vyliezť, keďže je jednou z mála, ktorá má v kráteri viditeľné lávové jazierko. No chápete, hore láva a dookola je pokrytá ľadovcom? Prichádza však škrt cez rozpočet – vulkán prešiel na semafore zo zeleného, kľudového, do žltého, pohotovostného stavu. Všetky výstupy sú zakázané. A nie sme Česi, aby sme sa púšťali tam, kde to vyhlásia za nebezpečné, len preto, že “My sme za tým predsa prišli na dovolenku!” 🙂 Mačky a lano zatiaľ nechávame v aute a plánujeme obyčajnú turistiku. Zachádzame Kombíčkom do údolia riečky Palguín. Ku stanici rangerov je to ešte kus, cesta sa však postupne mení na takú, akou by som nechcela ísť ani na horskom bicykli. Nápravy chceme mať ešte chvíľu v celku, a tak pokračujeme pešo. Ukazuje sa, že ani rangerom sa sem nechce chodiť, ich búdka vyzerá byť už nejakú dobu opustená. Tož, pesos za vstup im pod rohožkou nechávať nebudeme…Po mesiacoch tŕnistých púští, kamenia a občasnej zelene sme tu ako vo vytržení. Stromy! Voda! Kvety! Ako málo stačí ku šťastiu 🙂 Popri potoku rastú bambusy. Odtiaľ stúpame krásnym, mohutným lesom, keby bol dubový, mohol by byť kľudne slovenský. Pri zemi rastú kríčky s ružovkastými a fialovými bobuľkami, filozofujeme, či by to nemohla byť juhoamerická varianta čučoriedok. Alebo či by prosto nemohli byť aspoň jedlé. Nasleduje pásmo stromov araucaria. Vyzerajú ako ihličnaté palmy a mali by byť špecifické pre túto oblasť. Pre pôvodných Indiánov boli dokonca posvätné. Zrazu sa vynoríme do širokého skalnatého údolia, ktoré vzniklo najskôr tým, ako ustupoval ľadovec pokrývajúci sopku. Máme fantastický výhľad na ďalšie sopky v okolí, chilský Quetrupillán aj argentínsky Lanín (3747mnm). Stúpame dolinou hore, kamene sa miešajú so sypkým popolom. A naraz, za zákrutou, na nás vykukne obrovský kúžeľ sopky Villarrica! Pokrýva ju ľadovec Pichillancahue a my stúpame až k jeho okraju. Nebolo by to také ľahké odhadnúť, pretože je poktytý hrubočiznou vrstvou sopečného popola a moréna vyzerá na nerozoznanie od ľadovcových blokov. Našťastie sa tunajší rangeri zmohli na tabuľku Peligro!, nebezpečenstvo, ktorá tu výhražne trčí zo zeme a vieme, že ďalej to v teniskách netreba pokúšať. Villarrica má čiapku z oblakov a tak trpezlivo čakáme, kým ju rozfúka. Aj snehuliaka sme si medzitým postavili, ako sa na december patrí. Ale oplatilo sa. Oblaky sú fuč, zo sopky sa dymí a ja si predstavujem to lávové jazero. Po ceste dolu, už len kúsok od auta, stretávame výborne naladenú americkú dôchodkyňu, ktorá takto v podvečer tlačí do strmého kopca svoj brašňami obvešaný bicykel. Pýta si od nás chipsy, má len čerešne, no nad našimi keksíkmi ohrnie nosom. Kto chodí na túru s chipsami? Nejaký dobrák pani poradil túto cestu ako skratku medzi dvoma údoliami. Má to ešte príšerne ďaleko a voda tam už nie je, ale je to OK a awesome. Nuž, good luck. My si dole pri aute spokojne navaríme večeru a v ľadovom potoku si strihneme aj rýchly kúpeľ.
Kúsok ďalej za Pucónom, asi hodinu po extrémne rozbitej ceste, je ďalší, menší národný park. Volá sa Huerquehue a vydávame sa tam nasledujúci deň. Jeho srdcom sú čistučké tyrkysové jazerá, skryté medzi kopcami. K prvým jazerám je riadne prudký výšľap, za dve hodinky je to čosi okolo 800metrov! Ideme hustým lesom a z času na čas sa nám otvoria krásne výhľady do nedotknutej krajiny. Vystúpame aj pozdĺž dvoch vysokých vodopádov, do ktorých určite horské jazerá odtekajú. Za odmenu nás čaká pod vysokou skalnou stenou najprv malé Lago Chico s dokonale priezračnou vodou. Ďalej sa lesom prepletáme ku Lago Toro a napokon aj k najkrajšiemu Lago Verde. Veru, jeho voda je modrozelenkavá a na slnku hrá rôznymi odtieňmi. Nájdeme si súkromné miesto na kameňoch pri brehu a vychutnávame si výhľad na slnkom zaliate lesy a kopce. Dlho je tu kľud a pohoda. Potom však náš spot objaví skupinka pubertiačok a začína veľký instragramový photoshooting. Čas zdvihnúť kotvy 🙂
Večer študujeme mapu a plánujeme program na ďalšie dni. Je už dvadsiateho decembra, tak kde strávime Vianoce? Láka nás Carretera Austral, vyhlásená cesta chilskou Patagóniou, obklopená takmer nedotknutými národnými parkami. Ale zvládlo by naše Kombíčko taký offroad? Ale veď trajekt na jej začiatok je už ajtak týždne vybookovaný… Zázrak! Tesne pred Vianocami, na 22. a 23. pridali na poslednú chvíľu ešte jednu loď! To je znamenie, ideme! Nadšenie opadáva, keď zistíme, že z tabletu ani z mobilu si online lístok nedokážeme kúpiť. Za auto sa totiž platí podľa dĺžky, pekne za každý meter a nám naše chytré zariadenia tvrdohlavo vyhadzujú, že Kombíčko má 57 metrov 🙂 Takže 10x drahší lístok. Nič sa nedá robiť, plán je jasný. Ráno nastúpime do auta a budeme upaľovať do Puerto Montt, kde má trajekt jedinú kanceláriu. Budeme dúfať, že lístky ešte vtedy budú a my snáď 22.decembra odplávame na naše patagónske dobrodružstvo.