Salta a Jujuy, posledná časť

Z Tilcary sa vyberáme na sever. Celé veľké údolie, ktoré končí až na bolívijských hranicicach, sa volá Quebrada de Humahuaca. Je z oboch strán lemované viacerými horskými hrebeňmi, ktoré sú tvorené mnohými typmi rôznofarebných hornín. Všetky tieto vrstvy pôvodne ležali na sebe, pekne usadené podľa veku, až kým ich vrásnenie pri tvorbe Ánd nevytlačilo opäť hore a postupné zarezávanie riek ich obnažilo na povrch. A tak sa tu dnes aj my kocháme farebnými kopcami. Najstaršie, čiastočne metamorfózované skaly sú tmavozelené a tmavošedé. S tým kontrastuje biela a svetlozelenkavá farba vápenca. Najvýraznejšie sú však všetky možné odtiene červenej, oranžovej, ružovofialovej či žltej – vraj vďaka tomu, ako železo oxiduje na vzduchu, takže tie skaly skrátka hrdzavejú 🙂 Okrem toho, že je to jedinečná “podívaná”, je tu v údolí aj veľká koncentrácia predkolumbijských pamiatok, väčšinou z čias Inkov. Touto kombináciou si Quebrada de Humahuaca vyslúžila zápis do UNESCO.

Mierime na najznámejšie miesto celej Quebrady, na Serranía de Hornocal (4300mnm). Zase stúpame kľukatou prašnou cestou pomedzi kaktusy a skaly. Cestou stretávame prvého cestovateľa, tiež v Kombíčku! Je to Brazílčan, cestuje krížom-krážom po Južnej Amerike so svojim zlatým retrieverom. Má novší model auta ako my, vodou chladený. Varuje nás, že s Kombi sa do takej výšky nedá vyjsť, že si takmer zavaril motor a vzdal to. Pche, to ešte nevie, že my, vzduchom chladení, to už bežne zvládame aj vyššie 🙂 A naozaj, síce pomaly, ale plynule sa vyplazíme až na samotný Hornocal. Pre turistov, ktorí si nevedia zapamätať španielske názvy, ho prezývajú Cerro de los 14 colores (Vrch 14-tich farieb). Ono to však nie je iba jeden kopec! Pred sebou vidíme celý hrebeň, kľudne aj cez 10 kilometrov dlhý, farebný ako dúha. Je to úžasný pohľad. Vrstvy bežia hore a dolu cez hrebienky jednotlivých kopcov, pripomína nám to do harmoniky poskladaný papier. Keďže väčšina turistov vystúpi z dodávky, trošku lapá v tejto výške po dychu a vyfotí si radšej všetko len z parkoviska, sme pri našom túlaní po okolí sami. Riadne fučí, ale je azúro, a tak si užívame výhľady a špehujeme pasúce sa vicuñe. Kým zídeme naspäť do údolia, je už poobede, my ale chceme ešte preskúmať červený kaňon Quebrada de las Señoritas pri dedinke Uquía. A veru, trafili sme to presne! Skalnatý úzky kaňon hrá v podvečernom slniečku všetkými odtieňmi oranžovej a červenej, vyzerá ako v ohni. Jedna jeho vetva je široká sotva pre dvoch ľudí, kľukatí sa ako had. Vymleté obliny a zase tie rôznofarebné vrstvy. Pripomína nám to americký Antilope Canyon, ten slávny Windows screensaver 🙂 Do posledného kilometra kaňonu nás už voľajaký správca nechce pustiť, vraj tie dva kilometre do zavieračky – za hodinu! – neprejdeme. Po španielsky sa nám blbo dohaduje a ešte horšie háda, kým ujo na nás chrlí pravidlo za pravidlom. Zachraňuje nás mladý Argentínec Manuel. Prichádza na výlet ešte po nás a zázrak, rozpráva anglicky. Ujko mu rozhorčene vysvetľuje situáciu s nami, dvoma nechápavými gringami a Manuel ho chváli za svedomitú prácu. O pár minút a veľa uznanlivých viet na ujkovu adresu neskôr pokračujeme s Manuelom. Je Argentínec, elektroinžinier, dovolenky trávi cestami v svojej minidodávke a teší sa, že si s nami precvičí angličtinu. Vysvetľuje nám, ako Argentínci radi zveličujú a preháňajú pre dojem vlastnej dôležitosti. Hej, všimli sme si. Aj to, že ako gringovia proste nemôžeme mať pravdu 🙂 Každopádne prekecáme zvyšok výletu a dá nám aj nejaké tipy na juh. Spať ideme opäť do Tilcary, tentokrát za dedinu, vedľa futbalového ihriska. Miesto kempu si radšej doprajeme ten výborný steak, čo sme tu mali aj minule.

Ráno sa vybrieme na vyhlásené ruiny Tilcary. Čakáme čosi prehľadné a zachovalé, ako ten Tastil, veď tu zastavuje jeden turistický mikrobus za druhým. Namiesto toho dostaneme hneď pri vchode brožúrku, kde sa píše, že vďaka príliš horlivým archeológom a vykrádačom hrobov zo začiatku 20.storočia sa veľká časť areálu podobá na oranisko porastené kaktusmi. A keďže neostalo dostatok reprezentatívnych ruín, rozhodla sa druhá generácia archeológov, v asi 70. rokoch, postavať tu repliky pôvodných stavieb. A za dobrú prácu ešte pridali aj mayskú (!!) mohylu na svoju počesť. Aby sa turisti mali s čím fotiť, zriadili nedávno výbeh s lamami. A majú rozrobenú botanickú záhradu andskej flóry. No proste bizár. Treba však povedať, že tá kaktusová botanická bola fajn :). Rozpačití sa presúvame do dedinky Purmamarca. Tá ľudí láka na Cerro de los Siete Colores (Vrch siedmych farieb). Prechádzame sa udolím okolo nej a popravde, všetky tie farbisté kopce sú minimálne tak pekné ako aj ten vyhlásený, sedemfarebný. Celá paleta od bielej, žltej, zelenej, ružovej, červenej až po fialovú a čiernu. Naspäť v dedinke nás víta plejáda pouličných stánkov, núkajúcich všetko od tortillas, cez štrikované čapice a svetre, až po háčkované lamy. Radšej sa skryjeme v reštaurácii na výborný quinoový šalát a kotlík z lamy. Podvečer sa malou, zabudnutou cestou vyberáme smerom na Saltu. Kľukatí sa cez malé, ani nie dvojtisícové kopčeky porastené naozajstným lesom – od Chaco prvé stromy, hurá! Šírkou je síce skôr ako cyklocesta a tých pár áut ozaj míňame veľmi tesne, ale čo. Kempujeme v sedle, nikde nikto.

Ráno sklesávame tou kľukatou cestou až do Salty, ku Kombi mechanikovi Mauriciovi. Bude na nás mať čas až v pondelok, takže máme dva dni v meste. Keďže je asi tridsaťpäť stupňov, vybrali sme si kemp, ktorý je priamo na hlavnom kúpalisku. Majú tu najväčší bazén, aký sme kedy videli, asi 200m. Ani plavčíci tu nedozorujú z brehu, ale jazdia na kajakoch sem a tam. Nápad stráviť horúcu sobotu tu dostala okrem nás snáď dobrá polovica mesta. Nejde však len o kúpanie. Dnes hrá Argentína na MS skupinový zápas s Mexikom, ktorý po debakli so Saudami nesmie prehrať. Preto stojí vedľa bazéna asi 10-metrová obrazovka, kde budú zápas dávať naživo! Každý jeden príchodzí má na sebe minimálne argentínsky dres, väčšina s číslom 10 🙂 Nechýbajú však ani bielo-modré klobúky, slnečníky, vuvuzely a samozrejme pomaľované tváre a zástavy. Fandia deti, tínedžerky, chlapi aj babky s vnúčatami. Je tu hravo aj tisíc ľudí, väčšina sa natlačí do vody, odkiaľ je najlepší výhľad. Timo je samozrejme vo vode s nimi. Každá šanca, každá strela a každý faul vyvolá hlasné emócie. Každý z dvoch argentínskych gólov má za následok bujaré ovácie. Ale keď rozhodca odpíska koniec víťazného zápasu, strhne sa ozajstná radostná smršť. Bazén akoby vybuchol, všetci nadšením špliechajú vodu do všetkých strán, samý krik, potlesk a objímanie. My sa hneď potom vyberáme do centra Salty. Autá stále trúbia, z okien im vlajú argentínske zástavy. Okolo hlavného námestia oslavujú davy ľudí v dresoch, skandujú, pískajú, trúbia na vuvuzely, deti striekajú penu. Človek by povedal, že už to snáď celé vyhrali 🙂 Potulujeme sa podvečernými uličkami Salty až nakoniec zastavujeme pred podnikom peña, kde sa tancuje s živou muzikou. Tradične sa predvádza severoargentínsky folklórny tanec, chlapci v nízkych klobúkoch, širokých nohaviciach a čižmách sa zvŕtajú okolo dievčat vo farebných šatách a so symbolickou šatôčkou v ruke. Dáme si pivo a empanadas a večer ubieha ako nič.

Ďalšie ráno mierime opäť do mesta, tentokrát za kultúrou. Na hlavnom námestí stojí Museo de Arqueología de Alta Montaña (Múzeum vysokohorskej archeológie). Je to celkom unikátne múzeum, ktoré približuje kultúru Inkov, a to hlavne fenomén ľudských obetí. Ja som si predtým spájala obetovanie s Aztékmi a bola som prekvapená, že aj pre Inkov to bol dôležitý rituál. Pri zmene panovníka alebo pri inej dôležitej udalosti bolo starostlivo vybrané dieťa z urodzenej rodiny. Po veľkolepých prípravách a oslavách capacocha sa sprievod s dieťaťom vydal na púť na jeden z posvätných, často najvyšších, andských kopcov. Dieťaťu dávali piť chicha (alkohol z fermentovanej kukurice), až kým neodpadlo a potom bolo uložené do hrobky, ktorú na vrchole postavili. Inkovia verili, že tieto deti de facto neumreli, ale len vytvorili most, spojenie s dávnymi predkami, ktorí dohliadali na ľudí z týchto posvätných hôr. Tri takéto deti (cca 5,8 a 15 rokov) našli v roku 1999 na hore Llullaillaco, 6739m vysokej sopke na hraniciach s Chile. Je to najvyššie položené archeologické nálezisko na svete. Mrazivé a nehostinné klimatické podmienky umožnili takmer dokonalé zakonzervovanie tiel a detské múmie sú pod prísnym dohľadom vystavené práve tu, v Salte. Nech už sa to zdá akokoľvek kontroverzné, je to pre nás úplne fascinujúca výstava. Po múzeu sa ešte potulujeme po prázdnych nedeľných uliciach. Mestská katedrála, kláštor sv. Františka, zmrzlina a pomarančovníky lemujúce chodníky. Len tá vianočná výzdoba nám do toho nepasuje. 

Pondelok strávime najprv čakaním na mechanika a potom čakaním na opravenie autíčka. Večer ale z dielne do kempu prichádzame víťazne a pripíjame si na úspech s francúzskym párom, čo tiež cestuje v Kombi. Len z roku 1979, to už je iný veterán.

Cesta do Cafayate je krásna. Pár desiatok kilometrov za Saltou opúšťame široké údolie plné dediniek a záhrad a opäť näs víta kamenistý kaňon, Quebrada de las Conchas. Najprv je úzky a vlníme sa popri rieke pomedzi farebné skaly. Neskôr sa rozširuje a vidíme postupne dvíhajúce sa farebné hrebene na oboch stranách. Na viacerých miestach sú urobené cielené turistické zastávky. Jednak pri skalných formáciách, kde si máme ponamáhať predstavivosť a vidieť rôzne zvieratá či tvary (ako v Tisej) alebo pri krátkych prechádzkach do bočných kaňonov, ktoré nesú vzletné názvy ako Amfiteatro či Garganta del Diablo. A naraz, ako keď utne, skalná púšť končí a pred nami sa týčia kolmé horské hrebene až 5000 metrov vysoké. Medzi púšť a hory je vtlačené pozdĺžne údolie, ktoré je samý vinohrad. A tam nás čaká Cafayate.

Cafayate je po regióne Mendoza druhým vinárskym centrom Argentíny. Preslávilo sa hlavne svojim torrontés, čo je aromatické ovocné biele víno, ktoré vzniklo krížením muškátu a criolla chica. Nikde inde na svete sa ho nedarí dopestovať v obdobnej kvalite. Voní po jasmíne, citrusoch či ružiach a chutí po broskyniach, mede či moruši. Vinárne tu však prudukujú aj výborné červené – malbec, cabernet či tannat, pod ktorými Argentínu poznáme. Zaujímavé je to, v akej výške sa tu hrozná pestujú. Samotné Cafayate je vo výške takmer 1700mnm a okolité údolia majú vinohrady až do 3000mnm! Nevieme, ako je to v Chile, ale tu tvrdia, že sú to najvyššie položené vinice na svete. Skôr nás prekvapuje, že kvalitné hrozno rastie aj v takýchto podmienkach. Klíma je tu suchá, púštna, takže zavlažovanie je obtiažne dostupné. Ďalej sú tu veľké, aj dvadsaťstupňové, výkyvy medzi dennou a nočnou teplotou. Toto všetko a ešte viac sa dozvedáme na našej návšteve Museo de la Vid y el Vino (Múzeum viniča a vína). Niežeby nám enologické základy nedala už každoročná Martinova Morava :), ale je to kopa noviniek a do vinární prídeme pripravení. Prvá časť múzea je poetická, sériou básní a obrazov sa tu vzletne ospevuje zrod a život vína. Ako inak, nešetrí sa superlatívami – “pod najkrajšími hviezdami”, “napájané najčistejšou vodou”, “ pod najjasnejšou oblohou”, “najvyššie” a samozrejme “najlepšie”. Nevieme sa rozhodnúť či je to nefalšovaný argentínsky pocit veľkoleposti alebo len presladený pseudoumelecký počin. Druhá časť je však super, o histórii vinohradnícta v Argentíne, v Cafayate, experimentoch, odrodách a procesoch. Keď máme všetko čerstvo naštudované, vyrážame na koštovanie po bodegas, vinárňach, na ktoré sa už od rána tešíme. V meste ich je celá kopa, vyberáme zmes oceňovaných a historických. Prvá je Bodega Nanni, rodinná organická vináreň, kde absolvujeme aj prehliadku. Nasleduje ochutnávka vín, ktoré si sami navolíme. Môžeme si tak niektoré s Timom aj navzájom porovnať, napríklad sladké a suché torrontés (rozhodne suché!). Prvý raz ochutnávame odrody ako bonarda alebo tannat. Tu vyhráva to suché torrontés. Postupujeme ďalej, len cez ulicu, do vinárne Bodega El Transito. Tu už prehliadku vypustíme a rovno si sadáme k poháriku, ochutnávku máme len pre nás dvoch. Neviem, či je to tým, že nie sú organická vináreň, ale oveľa viac vynikajú a nám aj imponujú ich červené. Posledná zastávka je El Porvenir, trošku viac posh, ale v krásnom prostredí. Opäť nám tu viac zaimponujú ich plné červené a konečne si aj vyberáme vínko so sebou, fajnový single vineyard Tannat. Škoda, že sa nám do Kombíčka nevôjde celý kartón. Ešte netušíme, že ho otvoríme už za dva dni, keď si budeme pripíjať na narodenie malého Waldy Lelita 🙂 

Plní zážitkov a spomienok na krásne miesta opúšťame argentínsky severozápad, kraj kamenistých farebných púští, potomkov indiánov, lám a vína a fujazdíme ďalej na juh po slávnej Ruta 40.