MiškaDo Adamovho príletu máme mesiac a naplánovali sme si naň okruh bolívíjskými mestami. Po Patagónii a púšti nás tu víta aj trochu kultúry a histórie, čo bude príjemná zmena. S tými top atrakciami Bolívie však čakáme až na môjho bráška 😉.
Capilla Sistina de Altiplano
Dedinka s krkolomným názvom Curahuara de Carangas bola kedysi miestom, kde zadržiavali a mučili politických väzňov. Dnes ju opäť všetci poznajú vďaka krásnemu hlinenému kostolíku so slamennou strechou, ktorý je po celej Bolívii známy ako “Sixtínska kaplnka altiplana”. Je zamknutý, no nakoniec sa doklopeme kostolníkovi, ktorý nám otvára bránu. Vnútro nám vyráža dych. Každá piaď stien, stropu, verají aj výklenkov je pomaľovaná výjavmi alebo aspoň vzormi. Taká bohatá výzdoba je neuveriteľná, biblické príbehy a postavy strieda tento “Michalangelo z altiplana” s nespočetnými ornamentami, kvetmi a hviezdami. Pri bližšom pohľade sa musíme pousmiať. Verím, že sa umelec snažil, ale postavičky, kvietky aj holubice vyzerajú… ako by som ich namaľovala ja. Akosi komicky, disproporčne, detinsky. Michanalgelo sa asi obracia v hrobe, ak má toto byť druhá Sixtínska. Ale ceníme si vynaliezavosť, a tak to hrdému kostolníkovi chválime. Rozhodne nás zaujali Traja králi prichádzajúci na lamách a Posledná večera, kde má Ježiš na tanieri pečené morča. Správne! Sochy pri oltári dotvárajú moderný bolívíjsky kolorit: Kristus s umelou parochňou, Panna Mária so šerpou vo farbách národnej trikolóry (hotová Miss Bolívia), voľajaké revolučné heslo, zarámovaná fotka prezidenta a obrovská vlajka.
Oruro
Naše prvé bolívíjske mesto. Dopravný chaos, nekonečné množstvo pouličných predavačov ponúkajúcich všetko od sušeného harmančeku, cez čínske blikajúce hračky až po kôpky zamiakov a čerstvý syr. Fascinuje nás ten frmol. Babky v tradičných farebných sukniach klebetia na každom rohu. Vyzerá to, akoby celý národ na ulici žil. Tu sa nakupuje, dohaduje, stretáva so susedmi, posedáva, pozoruje, obeduje… Nie ako u nás, kde sa každý zavrie vo vlastnej obývačke. Mierime na trhovisko a od babky zo stánku ochutnávame miestne špecialitky. Túlame sa ulicami. Nad mestom sa týči jeho pýcha, gigantická biela socha Panny Márie a vedie tam dokonca aj lanovka. Dá sa vyliezť až do jej koruny, hotová Socha slobody. Majú tu nápaditý streetart, často s karnevalovou tematikou. Ten tu vraj totiž býva najväčší a najzábavnejší v celej Bolívii. Katedrála má krásny strop pripomínajúci nočnú oblohu. Vedľa nej sa decká šmýkajú na asi dvadsaťmetrovej betónovej pouličnej šmýkľavke a niektorým to veru na kusoch kartónu parádne fičí. Tí, čo sa spúšťajú na zadku, pôjdu domov asi s deravými gaťami :). Nad mestom svieti maják v tvare plápolajúceho plameňa. Je odtiaľ ale fakt pekný výhľad.
Sucre
Oficiálne hlavné mesto Bolívie. Obrovské koloniálne centrum, krásne a zapísané v UNESCO. Spleť bielučkých kostolov, kláštorov, palácov a vlastne aj snehobielych domov s drevenými okenicami, v ktorej sa túlame niekoľko dní. Velikánsky park, kam sa v nedeľu vybrali všetky rodinky s deťmi – na dinosaurie preliezačky, na plejádu džúsikov a vyliezť na miniatúru Eiffelovej veže. Predavači balónov ich majú toľko, že s nimi snáď za chvíľu vzlietnu. V teple šlapeme dobrú hodinu krížovou cestou na vyhliadku nad mestom, len aby sme zistili, že dookola už stihli vyrásť dvadsaťmestrové eukalypty. Zvláštnou atrakciou je pre nás miestny cintorín, kde opulentné hrobky bohatých rodín (veľkosti slušného bytu) striedajú niekoľkoposchodové urnové háje. Každé “okienko” je plné farebných stužiek, kvetov, plagátikov, sošiek, dokonca sme videli aj futbalový dres. Na to najvyššie poschodie si mimochodom treba zavolať pomocníka s rebríkom. Skúšam hodinu bolívíjského varenia, kde so štyrmi Belgičanmi pripravujeme typické jedlá. Mňam, škoda, že si doma nebudeme môcť urobiť tú úžasnú arašídovú polievku. Pravidelne chodíme na večere na trhovisko, vždy k tej istej babke, na chorellanu. V posledný večer sme už jej obľúbenci, a tak sa s nami pustí do družného hovoru a smeje sa. Vlastne tam chodíme tak trikrát denne, vždy nás niečím prekvapia. Pikantnými zemiakmi s vajíčkami na raňajky alebo želatínovými dezertmi či čerstvými džúsikmi z podivných ovocí na obed. V katderále Sucre visí obraz Virgen de Guadaloupe, čo je údajne najbohatšia Panna Mária na svete. Išli sme ju omrknúť a veru, toľko zlata, perál a drahokamov na meter štvorcový ešte svet nevidel. Na záver navštevujeme Cal Orck’o, najväčšie nálezisko skamenelých dinosaurích stôp na svete. Plus, je tu pekné múzeum a impozantný dinopark, kde hrozivý Carnotaurus naháňa úbohého Hydrosaura 🙂 Ahaaa, tak preto všetky tie dinosaurie preliezky v parku! Cestou máme prvú haváriu, ťukes na kruhovom objazde, kde to nás zboku vráža taxík. My máme nepatrný škrabanec, taxikárovi odpadlo spätné zrkadlo a aj jedno predné svetlo. Kombíčko sa ukazuje byť fakt odolné. Poučenie je, že keďže nik tu nevie šoférovať a chýbajú značky, vždy bude mať radšej prednosť ten druhý. Že to nedáva zmysel? Tu to nevadí 🙂
Potosí
Mesto v 4000 mnm, ešte k tomu so snáď najprudšími a najužšími ulicami na svete. To sa nepáči ani Kombíčku a ani Timovi. Hora Cerro Rico, ktorá sa týči nad mestom, bola kedysi najbohatšou baňou na svete. Stovky lodí, naložených tunajším zlatom a striebrom, sa po stáročia plavili do Španielska a urobili z neho najbohatšiu koloniálnu veľmoc vtedajšej doby. Samotné Potosí mohlo vo svojej vtedajšej sláve a veľkosti konurovať Londýnu. V baniach vtedy dreli a umierali otroci, miesti Indiáni aj dovezení Afričenia. Boom však dávno opadol a najväčšie zlaté žily už vyschli. Dodnes tu však miestni baníci trávia svoje dni v nebezpečných šachtách, kde s dynamitom a kladivom prosia Pachamamu a Tía (taký podzemný čert) o kus šťastia. Líca majú plné kokových lístkov, ktoré žujú miesto jedla. S Wilsonom, bývalým baníkom, sa ideme do jednej takej pozrieť. Je to des, totálny stredovek. Žiadne stroje, žiadna bezpečnosť, len dni v tme a zničené zdravie… Ideme aj do Casa de la Moneda, španielskej kráľovskej mincovne, ktorá je múzeom a tunajšou pýchou. Hrôzy neďalekých baní sú prehlušované všetkou nádherou a bohatstvom, ktoré Cerro Rico priniesol. Wilson nás berie na kalaphurku, miestnu polievku. Ohrieva sa tak, že sa do nej vhodí rozpálený sopečný kameň a naozaj nám bublá na tanieri. Túlame sa ulicami, opäť sme našli marshmallow v čokoládke. Akonáhle zapadne slnko, mrzne. Na trhu sa zohrievame horúcim api morado z fialovej kukurice. V noci nám zmrzla aj voda vnútri v aute.
Tarija
Utekáme sa ohriať do nížin. V Tarije je príjemná jar a teplučko. Na záhrade nášho kempu rastú na stromoch pomaranče a my v krátkom tričku vyrážame na zmrzlinu. Na námestiach rastú palmy a deti plašia holuby vo fontáne. Je to bolívíjský región vína, a tak sa zvedavo vyberáme na ochutnávky. Veď kto kedy počul o bolívíjskom víne? Prvá vináreň je profi a obstála by aj u nás. Dokonca objavíme novú odrodu, marselan. Tie ďalšie bodegy sú však domáce a ponúkajú nám buď víno s príchuťou alebo také, čo chutí ako keď je otvorené a zabudnuté týždeň v chladničke. Domáci turisti si však práve toto nemôžu vynachváliť. Iný kraj, iný mrav…a iné chuťové bunky. Zoberú nás aj do Casa Real, distilérky najpopulárnejšej bolívíjskej pálenky singhani. Koktejl z nej veru nie je na zahodenie! Aj večery v Tarije stoja za to. Chodievame na pouličný trh ochutnávať dobroty. Zapáči sa nám syrové sonso, miestnu špecialitku – držky – si však necháme ujsť. Jeden deň si doprajeme večer v bazéne a v saune. Neuveriteľný luxus! Inokedy ideme povzbudzovať našu pani domácu na jej basketbalový zápas. Na to, že priemerný Bolívíjec má asi meter päťdesiat, je basketbal (s futbalom) najobľúbenejším športom. A raz si s ostatnými overlandermi v kempe robíme spoločný pizza večer. Ukazuje sa, že Nemka zo susedného auta pozná šéfku mojej mamky. Ten svet je vážne malý!
Santa Cruz
Schádzame na prah Amazónie. Tešíme sa na exotické ovocie a výlety po okolí. Nakoniec sme 5 dní zavretí v autodielni, kde strácame nervy nad nemožnými mechanikmi. Na čo siahli, to urobili zle. Aspoň že nám sústružník narovnal kolesá. Posledný deň došli nervy aj nafúkanému majiteľovi a zo servisu nás vyhodil. S autom horším ako bolo. Veru, volant je taký tuhý, že ním ja vôbec neotočím. Ešte že to bolo bez platenia. Na Santa Cruz nebudeme spomínať v dobrom, zostarli sme tu asi tak o sto rokov :). Timo sa dušuje, že dokiaľ auto neostane pokazené stáť uprostred cesty, k žiadnemu ďalšiemu mechanikovi v Južnej Amerike už nepôjde. Naprosto súhlasím.
Samaipata
Väčšia dedinka medzi zelenými kopcami, neďaleko národného parku Amboró. Ten ale nestíhame, ponáhľame sa do La Pazu. Vraj sú tam výlety k vodopádom a les obrovských stromových papradí. V Samaipate je celý rok jarné počasie, také akurát. Usadilo sa tu dosť bielych cudzincov a je populárna aj medzi backpackermi. “Naša” Samaipata však nie je ladená kávičkovo ani vegetariánsky 😅. Zastavujeme sa tu na zvieratká! Najprv v úžasnej záhrade kolibríkov, kde nás sprevádza nadšená majiteľka. Študovala biológiu, a tak časť pozemku po svojich rodičoch postupne premenila na krásnu kvitnúcu oázu. V priebehu roka sa tu vystrieda takmer dvadsať migrujúcich druhov kolibríkov, ktorí takto majú na svojej ceste dôležitú pauzu. Pani nám o nich veľa vysvetľuje a potom nás nechá ponevierat sa po záhrade. Pri krmítkach s cukrovou vodou a na kvetoch sa snažíme nájsť bzučiace a ohromne rýchle kolibríky. Niektoré nie sú väčšie ako hmyz 😅! Potom ideme kus za dedinu do záchrannej stanice pre zvieratá. Všetky boli zhabané na čiernom trhu, kde sa s nimi veselo a výnosne obchoduje. Väčšinou končia ako domáci maznáčikovia, občas ako čínska medicína. Ľudia sa o nich nevedia starať, správne ich kŕmiť a sú na nich krutí. Sem na stanicu prichádzajú často zranené, podvyživené alebo dokonca zmrzačené. Väčšinu z nich už nie je možné navrátiť naspäť do divočiny, lebo buď stratili plachosť pred človekom alebo (hlavne opice) nemajú svoju tlupu a nová ich nepríjme. Je tu dosť opičiek a aj papagájov, ár a tukanov, ktoré kŕmime kukuricou. Ďalej drobné jelenčeky, agouti, dokonca jedno prítulné pekari (divé prasa). Majú tu ale aj malé šelmy a tapíra – no kto si toto kúpi domov? Je nám ich nesmierne ľúto…
Cochabamba
Veľké provinčné mesto, o ktorom sa Bolívíjci zo všetkých kútov krajiny zhodli, že sa tu najlepšie varí. Naše potulky uličkami preto tiež mieria primárne na trhovisko, kde sa chystáme ochutnať, či je to pravda. Musím povedať, že lokálne dobroty boli pre nás naozaj nové a nesklamali. Po obede sme sa po vzore ostatných cochabambinos vybrali o pár stánkov ďalej, na zmrzlinu. Ostali sme sedieť s otvrenou pusou. Doniesli pred nás najväčšiu porciu zmrzky, akú sme kedy v živote videli, kľudne dobré kilo! Hrala všetkými farbami, s gigantickou porciou šľahačky navrchu. Wow. S plnými bruchami si spokojne štrádujeme mestom. Námestie s fontánou, sem-tam koloniálny kostolík, bulváre lemované palmami. Pristavujeme sa pri nástennom šachu, Timo kontroluje, či to majú správne. Lanovkou na vyhliadku nejdeme, pretože vo fronte stojí snáď celé mesto. Do kempu sa vraciame MHD, velikánskym pomaľovaným farebným autobusom, natlačení s domácimi. Všetci na nás zízajú. “Kemp” je záhrada voľajakého miestneho architekta. Jeho dom vyzerá akoby ho navrhol Gáudí, snáď žiadna rovná línia. V ohrade má dva pávy. Na záhrade je umelé jazero s meditačnýmí miestnosťami pod hladinou. Sprchy sú velice dizajnové, ale nemajú smerom von žiadne dvere. Proste, úlet 🙂
Prepletáme sa horami a dolami až k La Pazu, kam už má priletieť Adam…jupí!