MiškaDorazili sme k Magalhaesovmu prielivu. Ten oddeľuje Antlantik od Pacifiku a pevninskú Južnú Ameriku od Ohňovej Zeme, ktorá je velikánskym ostrovom. Ako názov napovedá, ako prvý sa tade preplavil so svojimi loďami Fernão Magallães, keď v roku 1521 hľadal západnú cestu do Indonézie a pritom ako prvý našiel cestu okolo Ameriky a následne jeho výprava aj oboplávala zemeguľu. Nás cez prieliv aj s autíčkom prevezie obrovská chilská kompa. Ohňovú Zem si ako podľa poludníku rozdelilo Chile s Argentínou a zatiaľ čo chilská časť má len pár zanedbateľných mestečiek, centrom argentínskej časti je turisticky aj obchodne dôležitá Ushuaia. Tá leží na brehu Beaglovho kanálu a pýši sa titulmi “Najjužnejšie mesto sveta” a “Fin del mundo” (Koniec sveta). Pravda, na opačnej strane Beaglovho kanálu ležia už len preantarktické ostrovy a samotná Antarktída. No a presne do Ushuaie mierime aj my.
Pampa pokračuje ešte dobrých 300 kilometrov a medzitým už prejdeme z chilskej strany na tú argentínsku. Na hranici sa colník pri pohľade do Timovho pasu smeje, že vyzerá ako Frodo :). V mestečku Tolhuin sa zastavujeme na raňajky v pekárni, ktorú nám vychválil Mikuláš s Martou (kto si nepamätá, viz Torres 2.diel). A veru! Do bruška ládujeme vynikajúce empanadas, sendviče, churros aj brownies. V Argentíne je to ako zázrak! Za Tolhuinom sa rozprestiera veľké Lago Fagnano. V spoločnosti malého zvedavého lišiačika, ktorý si pod dohľadom mamy prisadne k nám, pozorujeme hory v diaľke. Krajina za jazerom nám pripomína…Roháče :). Zalesnené úbočia a skalnaté spičky hôr, jednou nohou sa už cítime doma! Mišo (zdravíme do Zuberca) by sa asi zasmial, ale asi sme už dlho preč. Posledných 100 kilometrov stúpame sedlami a okolo jazier, až nám to nedá – je predsa krásny deň – a vyberáme sa na krátku túru. Tabuľa síce hovorí, že k Laguna Esmeralda a späť to je 5 hodín, ale my už tieto argentínske šipkovníky poznáme. Zrejme počítajú aj s nekonečnými pauzami na maté :). Preto spokojne vyrážame voľným krokom aj o tretej poobede. Míňame skupinky izraelských turistov, ktorí si vykračujú s reprákmi na ramene, z ktorých duní techno muzika. Asi sú v prírode prvý raz. Les sa zanedlho otvára do širokého údolia, kde sa sivomodrý potôčik kľukatí pomedzi trávy a kríčky. Stúpame ďalej a za hodinku stojíme na brehu zelenkavého plesa Laguna Esmeralda. Za ním sa ako hradba týči skalný hrebeň pokrytý malými snehovými plôškami. Sedíme na brehu, kocháme sa a okolo nás hopká veľký dravý vták, ktorý sa miesto myší chystá loviť odrobinky z našich keksíkov. Dolu sme ešte rýchlejšie a do Ushuiaie sa nám podarí doraziť ešte pred zotmením. Mestský kemp je zadarmo, a tak sa usalašíme tam.
Ďalšie ráno sa vyberáme obzrieť si mesto. Ushuaia je dlhý slíž, vtesnaný medzi oceán a hory. Bola založená v roku 1896 ako trestanecká kolónia, takže žiadne historické stavby tu netreba očakávať. Rozkvitla ako rybársky prístav a dnes je orientovaná hlavne na turistov. Preto je centrum pekné, samé farebné domy a street art a je plné hlavne reštaurácií a suvenírových obchodíkov. V porovnaní so zvyškom Argentíny je to tu pomerne drahý kraj. Čo je tiež tým, že veľká časť turistov, ktorá sem zavíta, pokračuje zaoceánskou plavbou na Antarktídu. A to už peňaženku o pekných pár tisíc dolárov prevetrá. No a táto “antarktická prirážka” je vidieť aj pri ubytovaní alebo v reštauráciách. Domáci sa sťažujú, že aj nájmy (natož kúpa) sú pre nich nedostupné, keďže penzión či AirBnB sa majiteľom oplatí viac. My sa vydávame prepletať turistickými nástrahami a pascami. Z výloh na nás pozerajú miesto figurín tučniaky, oblečené v čapiciach a mikinách. Bary ponúkajú lokálne pivko a reštaurácie zas morské ryby a miestnu špecialitku, kraby. Prechádzame okolo Hard Rock Café, zmrzlinární a obchodov s outdoorovým oblečením.
V podvečer vyrážame do Parque Nacional Tierra del Fuego, na západ od mesta. Keďže ranger nám nemôže vystaviť lístok až na nasledujúci deň, púšťa nás dnu zadarmo. Oficiálne kempovisko je tu len jedno, a tak parkujeme pri jazierku vedľa iných karavanov a stanov. Naraz nám ktosi klope na dvere – Mikuláš a Marta, Češi z Torres del Paine! Keďže vonku mrholí, pozývame ich dnu a pri chilskom pivku prekecáme celý večer.
Predpovede neklamali a ráno je už krásne azúro. Čechov vezieme na autobus a my vyrážame na túru. V národnom parku je sprístupnený len jediný vrchol a presne na ten mierime. Ostatné chodníky sú jednoduchšie, okolo jazier a po pobreží, tak tie si necháme na neskôr. Cestička začína dramatickou diretkou, ktorá má zrejme za úlohu odradiť pohodlnejších turistov. Takmer hodinu funíme lesom, kým si môžeme pri prvých výhľadoch vydýchnuť. Chvíľu stúpame docela mierne, pozdĺž potôčika a krížom cez podmáčanú lúku, na ktorej sa obďaleč pasie stádo guanacos. V poslednom úseku sa štveráme prudkým suťovým svahom a za necelú hodinku už stojíme na vrchole Cerro Guanaco. Vietor je riadny, takmer nás sfúkne z kopca, ale tie výhľady stoja za to. Na juhu je Beaglov kanál a preantarktické ostrovy, na ktorých sa týčia ostré skalné štíty a kde ľadovce končia len kúsok nad hladinou mora. Je to Parque Nacional Agostini, kúsok neobývanej chránenej divočiny. Na západe sa rozprestiera podobná divočina, popretkávaná fjordami, jazerami a lesmi, to je chilská časť Ohňovej Zeme. Po nebi sa preháňajú biele mráčky a v diaľke vidieť dúhu. Ako za odmenu. Naspäť dole sme docela rýchlo, a tak sa vyberáme ešte na prechádzky po ostatných chodníkoch. Po brehu jazier, zálivov aj mora, k majáku aj okolo vyhliadok. Napriek tomu, že je skorý február a malo by vrcholiť leto, začínajú sa stromy pomaly sfarbovať do oranžova a do červena. V podvečer, po ceste do Ushuaie, sa ešte pristavujeme pri najjužnejšej pošte na svete. Bohužiaľ má už zatvorené, inak by sme domov určite poslali symbolické pohľadnice. Vedľa pošty nás však čaká iné prekvapenie – môj pražský kamarát Jindra! Vedeli sme, že v týchto dňoch sem prilieta s kamarátom na svojom juhoamerickom tripe, ale v parku nie je signál, a tak sme sa nijak nemohli dohodnúť. A teraz ho len tak nájdeme sedieť na brehu a pozorovať more! Nasleduje veľké zvítavanie a už plánujeme. Najprv sa k nim na hotel pôjdeme osprchovať, potom vyrazíme na spoločnú večeru a zajtra sa k nám pripoja na výprave za zvieratami. Dlho sme sa nevideli, a tak prekecáme celý fajn večer.
Plán ďalšieho dňa je jasný. V jednej z farebných búdok na pobreží sme si dohodli doobedný výlet loďkou po Beaglovom kanáli a potom druhý, poobedný, za tučniakmi na Isla Martillo. Spolu s ďalšími desiatimi zvedavcami nastupujeme na palubu malej motorovej lode, kde nás víta zarastený usmievavý kapitán. Ani sa nenazdáme a už vyrážame plnou parou vpred. Napriek tomu, že je krásne slnečné ráno, na prove je za jazdy vo vetre pekná zima. Najprv obkrúžime Isla de los Pájaros, Ostrov vtákov. Volá sa ozaj príznačne, keďže je celý obsypaný stovkami kormoránov a rôznymi druhmi čajok, ktoré škriekajú ostošesť. Tie kormorány sú uhľovočierne s bielymi bruškami a z diaľky sú na nerozoznanie od tučniakov 🙂 Pokračujeme k ďalším, vzdialenejším ostrovom, na ktorých sa okrem vtákov slní aj kolónia uškatcov. Keďže sme na malej loďke, dokážeme sa k brehu priblížiť len na pár metrov a máme ich takmer na dosah. Je medzi nimi jeden velikánsky samec, ktorý čas od času riadne zaryčí a ktorý oplýva (skoro) levou hrivou (po anglicky sú uškatce sea lions). Zvyšok je jeho hárem približne o polovicu menších samičiek, ktoré sa na slniečku elegantne prevaľujú a srandovne sa škrabkajú plutvami za ušami. Nemajú z nás vôbec strach. Keď si ich do sýtosti poobzeráme, plavíme sa ďalej, k ikonickému červeno-bielemu majáku Faro Les Éclaireurs. Dodnes naviguje lode skalistými plytčinami Beaglovho kanála. Neďaleko majáku však náš kapitán spozoruje veľryby a zamierime ich smerom. Vysvetľuje nám, že veľryby tu v okolí nie sú príliš bežné a že podľa plutiev sa jedná o dva vráskavce ozrutné. Wow! Priblížime sa k nim asi na sto metrov, aby sme ich nevyrušovali, no aj na takú vzdialenosť môžme ohromene sledovať, ako vystrekujú oblaky jemnej hmly a ako pri ponáraní ukazujú svoje obrovské chvostové plutvy. Perfektná čerešnička na torte! Na brehu si ledva stíhame skočiť do reštaurácie na “povinnú” rybku a už nastupujeme do mikrobusu, ktorý nás vezie asi 70 kilometrov východne od Ushuaie, do maličkého prístavu Puerto Almanza. Tam nastupujeme do motorového gumového člnu a vyrážame na plavbu k Isla Martillo. Na tomto ostrove žijú veľké kolónie dvoch druhov tučniakov, tučniaka oslieho (Gentoo Penguin) a tučniaka dvojpáseho (Magellanic penguin). Vďakabohu sa od seba dajú jednoducho rozoznať. Budú to naše prvé tučniaky v živote, sme natešení ako malé deti 🙂 A veru, je to neuveriteľné. Na ostrov nesmieme vystúpiť, no náš malý čln sa zapichne do piesčitej plytčiny ani nie meter od brehu a tučniaky sú všade okolo nás. Väčšina síce leňoší na piesku alebo sa svojou srandovnou chôdzou niekam ponáhľa, ale niektoré lovia vo vlnách a plávajú kľudne aj popod našu loď. Tak ako na brehu vyzerajú nemotorne, tak sú vo vode naopak rýchli a obratní. Na brehu si ďalší češú pierka, nahlas sa hašteria, hnedé mláďatá vyčkávajú rodičov a niektorí si nás zblízka zvedavo obzerajú. Je to ozajstný zážitok a ešte celou cestou späť do Ushuaie si to všetko premietame.
Ďalšie ráno predpoveď opäť sľubuje krásne počasie, a tak sme si vymysleli športový deň. Vyberáme sa do časti národného parku, ktorá je severne od mesta. Naplánovali sme si 36-kilometrovú túru, ktorá sa normálne chodí s batohom, so stanom a na dva dni. Keďže sa však chceme hecnúť a dopriať si zmenu od klasickej turistiky, vyrážame naľahko a v behacích teniskách. Timo tvrdí, že to indiánskym behom zvládneme ako nič. Na zahriatie si chceme dať výšlap k ľadovcu Vinciguerra. Prvým varovným znakom, že to s tým behaním nebude len tak, je nádherná, ale totálne podmáčaná lúka. Druhým je následná diretka k ľadovcu, pokrytá vrstvou blata siahajúcou miestami po členky. Kým sa dostaneme k plesu Laguna de los Témpanos, čvachtá mi v oboch topánkach 🙂 Cestička pokačuje okolo plesa až k úpätiu ľadovca. Opatrne popri ňom stúpame, Timo sa dokonca odvažuje sám nazrieť do jeho sýtomodrých puklín a jaskýň. Keď sa došmýkame naspäť pod kopec, máme tenisky premočené a pritom stojíme len pri vstupe do doliny. Chvíľu zvažujeme, či sa na to nevykašlať, keď sme už teraz špinaví a mokrí, ale je azúro, a tak si vravíme, že to predsa len skúsime. Cesta vyzerá byť suchá, stúpa len pozvoľne a kľukatí sa krásnym listnatým lesom. Občas ho prerušia kvetnaté lúčky, kde sa pasú kone. Ako však začíname stúpať k sedlu, tvoria sa nad nami sivé mraky a dokonca príde prvá prehánka. Vychádzame nad hranicu lesa a popod skalné steny traverzujeme prudké trávnaté úbočie, až kým sa pred nami nezjaví nádherná tyrkysová Laguna del Caminante. Pár turistov si na brehu stavia stan.
Chvíľu ešte zo zvedavosti pokačujeme ďalej, pozdĺž horského potoka, ktorý sa do jazera vlieva. No potom sa cestička stráca, a tak sa vraciame späť, stúpať do Paso de la Oveja. Šliapeme kamenistým chodníkom, obloha nad nami sa zatiahla do hrozivo sivej a začína silno pršať. To však ešte nie je to najhoršie, čo nás čaká 🙂 Keď úspešne stojíme v sedle, mení sa dážď najprv na mokrý sneh a potom prichádza regulérna snehová víchrica. Fučí tak, že nás berie z nôh, hory okolo nás sa zahaľujú do bielej pokrývky a my so zúfalstvom spomíname sa naše teplé bundy, nepremokavé vibramy, goretexové gate a rukavice, ktoré máme paradoxne uložené pekne v suchu, v aute. Dokiaľ to príliš nekĺže, tak ozaj utekáme dole, čo nám sily stačia. Od pása dole sme mokrí, ako keby sme vyliezli z bazéna a dokonale skrehnutí. Goretexová bunda síce ešte drží a nepremoká, ale perfektne chladí. Po dlhých dvoch hodinách sme na okraji Ushuaie. Do centra ideme MHD a evidentne vyzeráme dostatočne zúbožene na to, aby nám domáci zaplatili cestovný lístok. Keď sme konečne pri našom aute, jediné na čo myslíme, je horúca sprcha. Klincom do rakvy je fakt, že v sprche na pumpe už došla teplá voda. Vezieme sa do mesta, hľadáme reštauráciu, kde sa pekne kúri a hneď objednávame čaj a polievku. Už sa trošku smejeme na tej našej eskapáde a zhodujeme sa, že si musíme nájsť iný zdroj na predpovede počasia.
Po včerajšom snežení sa v Ushuai docela ochladilo, takže takmer celé doobedie sa zohrievame pod perinou a čakáme, či nám uschnú všetky mokré veci. Neuschli. Naobed sa osmelíme a vyrážame do mesta. Chvíľu sa túlame centrom a potom zamierime do Museo Marítimo de Ushuaia. Ukazuje sa, že je to také all-in-one múzeum. Sídli v budove pôvodnej ushuaiskej väznice a každé z jeho krídel je venované niečomu inému. Objaviteľské moreplavby okolo Patagónie a Ohňovej Zeme, história mesta ako väzenia a pracovného tábora na konci sveta, blok studených ciel vrátane príbehov slávnych väzňov, pôvodní obyvatelia Ohňovej Zeme, tučniaky, antarktické expedície…z každého rožka troška. Dokonca je tu aj malá galéria lokálneho umenia. Niet divu, že po troch hodinách, keď múzeum zatvára, nie sme ani v tretine.
Vyrážame na večeru, pripiť si na novonarodenú Ester Podmanickú (zdravíme Prahu) a zhodujeme sa, že v Ushuai musíme ostať ešte deň, aby sme si to múzeum predsa dopozerali. Spíme na nábreží, v spoločnosti ďalších dodávok a stretávame sa tu opäť s Ursom, Nemcom z Torres del Paine. Je super, že si môžeme robiť aj takýchto pocestných známych.
Trvá nám skoro celý deň, kým sa prebojujeme múzeom, a tak z Ushuai odchádzame až neskoro popoludní. Vyzerá, že je najvyšší čas, pretože s nocou prichádza ďalšia snehová búrka. Kombíčko statočne bojuje pri stúpaní horskými zákrutami a obaja si vydýchneme, keď máme kopce aj sneh za sebou. Brazílske autíčko veru na toto nie je stavané.
Valentínske ráno je krásne slnečné, teplé a my sa s chuťou opäť zastavujeme v pekárni v Tolhuine na sviatočné churros. Kúsok za mestom nás poteší ďalšie neuveriteľné stretnutie. V protismere na nás už z diaľky mávajú dvaja cyklisti. Spoznávame v nich našich parťákov z Carretery Austral, s ktorými sme sa neustále obiehali a mávali si, zase raz spoznali naše autíčko 🙂 Prekvapení zastavujeme, radostne sa zvítavame a rozprávame si zážitky. Už im chýba len posledných 100 kilometrov a ich veľké juhoamerické cyklodobrodružstvo sa končí. Keď sa naveľa rozlúčime, Timo začne za volantom nahlas uvažovať, že aj my by sme sa na nasledujúci trip mohli vydať na bicykli… Poobede prechádzame hranicu do Chile a v podvečer parkujeme pred rezerváciou Pinguino Rey. Keďže sa dnes narodila Zuzanka Gejdošová (znovu pozdrav do Zuberca), otvárame naše posledné argentínske vínko.
King penguin alebo pinguino rey je vo voľnom preklade tučniak kráľovský. Po slovensky sa však oficiálne volá tučniak veľký. Je to druhý najväčší z 18 druhov tučniakov na svete (má približne 90-100cm!) a žije výhradne na preantarktických ostrovoch, ako je Južná Georgia alebo Ostrovy Princa Eduarda. Vlastne, takmer výhradne. V roku 2010 prišla prekvapivo jedna skupina hniezdiť do zátoky Bahía Inútil v Ohňovej Zemi a ešte prekvapivejšie bolo, že sa tu usadila natrvalo. Vraj je to jediná trvalá kolónia takto severne, a preto niet divu, že na ich ochranu tu vybudovali malú rezerváciu. Pri vstupe do nej si najprv musíme dezinfekčnou penou vyčistiť topánky a potom sa nás ujíma sprievodca. Hovorí po španielsky aj po anglicky, takže keď nám na začiatku rozpráva všetko možné o kráľovských tučniakoch, sme v obraze. Potom nás po drevenej lávke vedie k prístrešku, odkiaľ ich budeme pozorovať. Jednak ich môžeme okukovať bez toho, aby sme ich vyrušovali a ešte k tomu sme aspoň trochu chránení pred tým studeným prudkým vetriskom.
Veru, máme na sebe pérovky, hrubé rukavice, CG-čka aj goretexy a len-tak-tak to stačí. Pár ďalších v našej skupinke tá kosa naozaj odrádza, jeden chudák malý chlapec sa od zimy aj rozplače. Striedame sa pri ďalekohľadoch, ktoré tu majú pripravené a mimo to si ešte posúvame ten náš. Je to nezvyčajný pohľad. Podľa BBC dokumentov si tučniaky predstavujeme na ľade a v snehu – a tu stoja na zelenej tráve 🙂 Niektoré s privretými očami nastavujú čierne chrbáty slniečku a vyzerajú, že si tú veternú opaľovačku užívajú. Iné sa hašteria, postrkujú, češú si pierka alebo len tak polehávajú. Medzi dospelákmi, s oranžovým sfarbením na hlave, si všimneme aj zopár mláďat. Nie sú to však už žiadne malé krehké vtáčatá, ale poriadni puberťáci. Sú veľkí ako rodičia, odlišuje ich iba hnedé alebo nefarebné perie. Sú však na nich stále absolútne závislí a my sa smejeme, že to je jak u nás – žiadna sranda, kŕmiť takého prerasteného puberťáka vo vývine 🙂 Sprievodcu bombardujeme otázkami a on vyzerá, že z toho má radosť. Po hodinke nás skrehnutých, ale vytešených, vedie naspäť a v malom múzejku si ešte čo-to povieme o iných druhoch. Potom už nasadáme do auta a mierime zase k Magalhaesovmu prielivu, kompou cezeň a až do Punta Arenas. Máme ešte pár hodín svetla, a tak sa potulujeme po meste. Keďže je to prístav, žilo aj žije to tu rybami, námorníkmi a príbehmi slávnych moreplavcov. Nábrežie lemujú sochy Magalhaensa a Shackeltona, staré drevené nákladné móla dnes patria len čajkám a kormoránom, na obzore kotvia veľké nákladné lode a mesto je posiate reštauráciami s rybími špecialitami. My však hľadáme ešte jednu výnimočnosť, takú slovenskú, na ktorú nás spoza oceánu nasmeroval môj ocko. Dom Martina Kukučína 🙂 Okrem toho, že bol významným slovenským spisovateľom, bol Matej Bencúr chirurgom a dokonca prvým lekárom Červeného kríža, ktorý prišiel do Patagónie. Dlhú dobu žil práve tu a pomenovali po ňom nemocnicu, polikliniku a samozrejme aj ulicu. Na naše prekvapenie ho majú domáci aj po sto rokoch v pamäti a v úcte – a keď im povieme, že bol zo Slovenska, konečne si nás dajú na mapu 🙂 Deň zakončujeme vo francúzsko-chilskej rešaurácii a je to suverénne najlepšie jedlo, aké sme v Južnej Amerike doteraz ochutnali. Mňam!
Prišiel deň, na ktorý sme sa už dlho tešili. Vyrážame za veľrybami! Vstávame príšerne skoro, už o štvrtej ráno má celá skupina zraz v agentúre. Je ukrutná zima, ale my máme oblečené to najlešie, čo si so sebou vezieme. Pérovky do mínus tridsať 🙂 Nasadáme do autobusu, ktorý nás vezie asi hodinku na juh od mesta. Keď skončí cesta, prestupujeme na veľký katamarán, ktorým sa budeme plaviť celý deň. Nájdeme si svoje miesto na sedenie na vyhriatej krytej palube a naša sprievodkyňa nám povie čo a ako. Na záver pripomenie, že ak chceme byť vonku na hornej palube (na streche), musíme mať na sebe záchranné vesty. To je niečo pre nás! navliekame na seba hrubočizné vesty, kapucne a rukavice, berieme ďalekohad a už aj sa praceme von. Loď ide pomerne rýchlo a slnko zatiaľ nevyšlo, takže zima je pocitovo ešte väčšia. Plavíme sa ďalej na juh Magalhaensovým prielivom a na opačnej strane, nad Ohňovou Zemou a nad Isla Dawson sa pomaly začína rozvidnievať. Obloha hrá nádhernou fialovou, ktorá sa mení do ružovej a vzápätí do sýto oranžovej, akoby bola obloha v jednom ohni. Všetku civilizáciu sme už nechali ďaleko za sebou, z tmy sa vynárajú iba zasnežené hory, dvíhajúce sa priamo z mora. Okolo začínajú poletovať čajky a albatrosy. Timo vyhlasuje, že ho dnes na spodnú palubu nikto nedostane, dnes je námorníkom. Po dvoch hodinách míňame Cabo Froward, najjužnejší bod Južnej Ameriky, ktorý je označený červeno-bielym majákom. Pokračujeme na západ a asi po ďalšej hodinke až dvoch vplávame do Parque Marino Francisco Coloane. Je to jedno z najodľahlejších, stále nedotknutých miest chilskej prírody a je to zároveň ich prvý morský národný park. Dostať sa sem je zjavne fuška a zvieratá tu tak majú od ľudí svätý pokoj. Žijú tu dva druhy veľrýb, vráskavce ozrutné a vráskavce severné, viacero druhov delfínov, uškatcov aj tuleňov, tučniaky dvojpáse no a mnoho rôznych vtákov. Niekedy sem dokonca zablúdi aj skupina kosatiek. Zanedlho po tom, čo vplávame do zátok medzi ostrovami, uvidíme prvý veľrybí výdych – výtrysk zmesi vody a pary nad hladinou. Katamarán pomaly pláva bližšie, pretože každá veľryba sa na hladine nadýchne niekoľkokrát, kým sa opäť ponorí na desiatky minút pod hladinu. Máme šťastie! Tento vráskavec je mama a má so sebou aj svoje mláďa. “Drobec” má samozrejme slušných pár metrov, avšak je zvedavý a nebojí sa priplávať až úplne k nám. Úžasné. Napokon, pri finálnom ponorení nám obe veľryby krásne ukážu celý chvost. Sprievodkyňa, ktorá je morská biologička, nám vysvetľuje, že to tak robia vždy a takisto hovorí, že vzor na chvoste má každá z veľrýb jedinečný. Niečo ako ich odtlačky prstov 🙂 Po chvíli uvidíme ďašieho vráskavca. To je vzrúšo! Na brehu jedného z ostrovov si všimneme kolóniu tučniakov, na druhom zase velikánsku skupinu vegetiacich uškatcov. Niektoré z nich sú aj okolo našej lode, na love, aj keď z diaľky to vyzerá, akoby sa vo vode iba naháňali a hrali. Prepletáme sa pomedzi ostrovy a scenérie sú ozaj nádherné. Ďalekohľad si pomaly ani nedokážeme odtrhnúť od očí, sme natešení prieskumníci. Pozorujeme ďalšie veľryby a jedna z nich nám tak nejak zamáva bočnou plutvou. Potajomky dúfame, že nejaká aj vyskočí nad hladinu ako v tých dokumentoch, ale v realite sú šance asi jedna na milión. Zátokami prekľučkujeme až k Isla Santa Inés, kde sa zo skalných prahov až do samého mora valia dva ozrutné, čistučko modré ľadovce – glaciar Sarmiento a Helado.
Kapitán sa šikovne vyhýba odlámaným kryhám, ktoré sa vznášajú na hladine. Dvaja pomocníci nejaké z nich aj vylovia na hladinu a zanedlho sa k obedu podáva drink, pisco sour s tisícročným, ľadovcovým, ľadom 🙂 Po ceste ďalej uvidíme ešte niekoľko veľrýb a z každej jednej máme priam husiu kožu. Taký pohľad, to jednoducho nikdy neomrzí! S pokračujúcim poobedím sa otáčame k návratu, veď nás ešte čaká dobrých pár hodín plavby. Zatiaľ čo je Timo vytrvalo prilepený k zábradliu a k ďalekohľadu, ja sa idem vypytovať našej sprievodkyne. Toľko toho vie a tak zaujímavo rozpráva. Nakoniec sa zapojí aj kapitán a ja dostávam kapitánsku čapicu. Do Punta Arenas dorazíme totálne unavení, ale šťastní ako blchy. Nechce sa nám veriť, aké nádherné zážitky sa nám tu darí prežívať! Tento deň budeme mať do pamäte vrytý navždy.
Nasledujúce ráno sme pôvodne mali v pláne vyraziť na sever do Argentíny, no Urs nám v Ushuai porozprával o jednom tunajšom múzeu, ktoré nás hneď zaujalo. Volá sa Museo Nao Victoria a sú to repliky slávnych lodí z patagónskej histórie, a to v životnej veľkosti! Toľko sme si už o tých moreplavcoch a objaviteľoch čítali, že si to nechceme nechať ujsť. Prvou z nich je Magalhaensova karaka Victoria, s ktorou ako prvý oboplával zemeguľu. Je to jediná z pôvodných piatich lodí, ktorá plavbu dokončila. Prekvapuje nás, aká je malá a že jediná regulérna miestnosť na palube je kapitánova kajuta. Ostatní buď makali alebo spali v hamakách v čosi cez meter vysokom, spoločnom podpalubí. To museli byť teda zaujímavé tri roky plavby… Ja som na takejto plachetnici prvý raz a prekvapene zisťujem, že z kapitánskeho mostíka, od kormidla, nie je cez napnuté plachty dopredu vidieť vôbec nič. Nie že by sa na otvorenom mori bolo len tak s kým zraziť, ale čo plytčiny, pobrežie alebo nové cesty? Hliadkovanie z koša na sťažni bola fakt zodpovedná úloha. Druhá, o dosť väčšia loď je britská HMS Beagle. Na tej sa v 19. storočí pod velením kapitána Roberta Fitz Roya plavil aj mladý prírodovedec Charles Darwin. Úlohou Beaglu bol v prvom rade hydrografický a kartografický prieskum pobrežia Južnej Ameriky, ktorú oboplávali od Brazílie, okolo Ohňovej Zeme až na Galapágy. Darwin bol poverený skúmaním, popisom a zberom rôznych nových, neznámych rastlín, živočíchov aj nerastov. Jeho pozorovania boli podrobné a vedecky zaujímavé a aj na základe svojich skúseností z 5-ročnej moreplavby neskôr sformuloval slávnu evolučnú teóriu. Beagle je už o dosť väčší a má aj komfortnejšie priestory na žitie 🙂 Treťou zrekonštruovanou loďkou je malý záchranný čln Ernesta Shackletona. Dokázal sa ňou preplaviť z Elephant Islandu až na ostrovy Južnej Georgie, kde našiel pomoc pre svoju stroskotanú posádku. Je to cez 1300 kilometrov pádlovania a k tomu drsnými antarktickými vodami! Timo všetko nadšene skúša a skúma, od kormidla a lán až po posledné schodíky, ale ja odchádzam presvedčená, že námorníkom by som byť nechcela 🙂 Z Punta Arenas už naozaj mierime na sever, na argentínske hranice. Pri zotmení si vystojíme dlhokánsku frontu na colnici a potom si len pred Río Gallegos nájdeme miesto na spanie.
Čaká nás ešte posledná zvieratkovská zastávka. Lila s Májom nám poradili, že na Cabo Virgenes, najjužnejšom pevninskom myse Argentíny, žije obrovská kolónia tučniakov. Od Río Gallegos to je len 90 kilometrov, čo je v patagónskom merítku prakticky na skok. Takže neexistuje, aby sme si to nechali ujsť, však. Cesta je prekvapivo dobrý off-road, a tak sme tam asi za dve hodinky. Krajina okolo je sem-tam zelená pampa a okrem guanacos pred nami splašene utekajú aj velikánske kŕdle ñandú. Na hranici rezervácie Cabo Virgenes zastavujeme pri oboch rangerských staniciach, sú však opustené a zamknuté. Pokračujeme teda ďalej na štrkové parkovisko, kde sa nakoniec rozhodneme aj prenocovať. Okolo nás sú samé kríky mata verde, ktoré sú pre tunajšie tučniaky útočiskom.
Na Cabo Virgenes prichádza každoročne počas leta kolónia až 100 000 párov tučniakov dvojpásych (magellanic penguin) naklásť vajcia a vychovať mladé. Hniezdo si vyhrabú medzi koreňmi kríkov mata akaždý rok sa budú vracať na to isté miesto. Mláďatá sa rodia s jemným sivým perím, ktoré do dospelosti viackrát obmení a až vtedy sa stane vodeodpudivým. Preto ak sa mláďa predčasne vyberie naučiť sa plávať, v ľadovej vode zmrzne. Rodičia im preto nosia dobroty na breh. Dospelý tučniak má asi 40cm – je o polovicu menší, než ten kráľovský, ktorého sme videli pred pár dňami. Na konci leta, niekedy v apríli, potom celá kolónia odpláva do teplých vôd, až na juh Brazílie.
Od parkoviska vedie náučný chodníček, z ktorého môžeme tučniaky pozorovať, a to na tak blízko, ako sa k nám sami odvážia. Prvého uvidíme veľmi “nenápadne” sa schovávať za riedkym kríkom. O kus ďalej si na čistinke všimneme celú skupinku, no sú ďaleko a pozeráme len ďalekohľadom. Dvaja tučniaci nám prebehnú svojim smiešnym kolísavým krokom cez cestu. Za nasledujúcou zákrutou nás však čaká krásne prekvapenie. Priamo pri cestičke sedí celý kŕdeľ mláďat, ktoré čakajú na rodičov zháňajúcich večeru. Sú to teda už skôr pubertiaci, vyzerajú takmer ako dospelí. Akurát sa preperujú, takže z nich trčia pierka alebo rovno celé chumáčiky na všetky strany. Niektorí sa na brušku vyhrievajú na slnku, väčšina sa postrkuje, šťuchá a škrieka. Tie najbližšie si nás zvedavo obzerajú a podchvíľou sa aj pár z nich odváži o pár krôčikov priblížiť. My len stojíme na mieste ako soľné stĺpy. Ak sa však malí príliš vzdialia od svojej skupinky, naľakajú sa svojej vlastnej odvahy a vyplašene sa radšej rozbehnú naspäť 🙂 Napokon však od tejto tučniakovskej škôlky stojíme na necelý meter! Nemôžeme tomu uveriť a vytešujeme sa z nich hodnú chvíľu. Pokračujeme ďalej a za chvíľu prichádzame na vyhliadkovú plošinu nad plážou. Je podvečer a pozdĺž celej dlhokánskej pláže vyskakujú tučniaci z vĺn a cupitajú nájsť svoje mláďa. Vraciame sa na chodníček a sledujeme ako medzi fúrou rovnakých detí nájdu rodičia podľa kriku to svoje a ako sa pubertálni tučniaci nedočkavo kŕmia. Obďaleč si všimnem snoriaceho pásovca. Nehybne stojím a on sa pomaly, kríčok od kríčku, približuje. Naveľa ma zbadá a zdá sa, že ho zaujali moje modré vibramky. Rýchlo pricupitá a fascinovane ich začne pazúrikmi oškrabkávať a očuchávať, či by z toho nemohla byť nejaká zaujímavá večera. Pozerám ako obarená a pásovec sa vyľaká, až keď trošičku pohnem nohou a zmizne ako strela. Pomaly dokončíme okruh a ukladáme sa spať za džavotu ukecaných tučniakov. Ráno si celý chodník ideme zopakovať ešte raz, toto predsa nemôže omrzieť.
Naše potulky po samom cípe Ameriky sa veru niesli hlavne v znamení nezabudnuteľných zvieratiek, ale aj nádhernej prírody. Sme radi, že sme sa sem vydali, aj keď po Torres del Paine sa nám už viac na juh nechcelo. Stálo to za to!