Kým prídeme naspäť do kempu, pomaly sa zvečerieva a nám akurát vyhladlo. Na večeru nás čaká dobrota, instantné cestoviny s paradajkovou omáčkou :). Nebol by to Timo, keby nemal šťastie na ľudí. Len čo zložil ešus a hrnček na stôl, pýta sa ho oproti sediaci pár: “Nejsi náhodou z Čech?”. Prezradil ho plecháčik “made in Czech Republic” :). A tak sme sa zoznámili s Mikulášom a Martou. Je to mladý pár chemikov z Prahy, ktorí majú radi hory a prírodu a sú tu vlastne na svadobnej ceste. Sympaťáci! Kecáme celý večer, vymieňame kontakty a možno sa ešte stretneme na konci sveta, v meste Ushuaia.

Nasledujúci deň pokračujeme kľukatým chodníčkom nad jazerom Pehoé. Avšak opačným smerom než včera, tentokrát na východ. Míňame aj ďalšie jazero, Skottsberg, stúpame a klesáme skalnatými stráňami. Po mohutnom moste (už nie visutom!) prekračujeme veľkú rieku Río del Francés a ocitáme sa v Campamento Italiano. Táborisko, ktoré sedí na kraji doliny Valle Francés, už nejakú dobu oficiálne nefunguje. Avšak chodník vedie na koniec údolia a zase späť, a preto tu rovnako ako všetci ostatní nechávame veľké ťažké batohy a len s vodou a keksíkom vyrážame. Prvá časť je pekne strmá a kamenistou cestou lesom sa lopotíme asi hodinku až na Mirador Francés. Ako vždy, stojí to za to. Za nami sýto tyrkysové Lago Pehoé a pred nami… zo Cerro Paine Grande, najvyššej hory parku, sa valí velikánsky ľadovec Francés. Vietor je tu taký silný, až mi z hlavy sfúkne okuliare a nad nami sa v chumáčikoch preháňajú mráčiky. Kocháme sa len chvíľu a pokračujeme ďalej. Stupák sa zmierňuje a my pokračujeme približne ďalšiu hodinku v nízkom lesíku pozdĺž horského potoka, hlbšie do údolia. Výhľad sa nám skrýva, až kým nedorazíme na samý koniec, na Mirador Británico. Naraz sa ocitáme v zajatí vysokých kopcov, sme zo všetkých strán obklopení zasneženými horami a skalnými vežami. Ohrievame sa na slniečku, sediac na kameni, ako dve jašteričky. Skúmame ľadovce, hrebene a vyššie v doline ešte tušíme pleso. Dorazili aj Švajčiari, tak im požičiavame ďalekohľad. Zostupovať začneme až dlho po tom, čo ostatní odídu. K batohom nám to celkom ubehne a ešte pred západom slnka dorazíme do Campamento Francés. Je to jediný kemp, kde sme už nezohnali voľné miesto na stanovanie, a tak sme museli obetovať pár dolárov navyše a zaplatiť si pripravený stan. Aspoň v spacákoch spíme v svojich!

Siedme ráno vyrážame pozdĺž jazera Nordenskjöld. Znie to ohromne chilsky, však? Na mape sa zdá,  že to bude 16-kilometrová prechádzka po brehu, ale opak je pravdou. Chodník bez prestávky prudko stúpa a klesá a pod páliacim slnkom to je docela makačka. Míňame kemp Los Cuernos, ktorý sa nachádza presne pod rovnomennými vežami. Viackrát sa pristavujeme na vyhliadke nad jazerom a pozorujeme, ako na ňom oblaky a vietor hrajú svoje tieňohry. Tak nádherne mení svoje odtiene modrej! Tesne pred Camping Central, kde sme začínali, stretávame nemecký pár Maxa a Emily. Vracajú sa od veží Torres a dávajú nám k nim pár tipov na ďalší deň. Kecáme o cestovaní a Maxa zaujímajú slovenské hory. Vraj príde do Tatier na návštevu. Podľa plánu dorazí do kempu aj Lila s Raperom – vrátiť Kombíčko, ktoré sme im na tých pár dní požičali. Majú pre nás aj horúcu čokoládku, no to je prekvapko :)! Dlho sa rozprávame, až kým nevyrazia stopom do Puerto Natales. Pri varení večere si k nám sadajú ďalší Nemci, Urs a Yvonne. Sú trošku starší než my, ale veľmi rýchlo nájdeme spoločnú reč. Do noci sedíme pri stole a rozoberáme šport, knihy, cesty, hory, lezenie, smejeme sa na zážitkoch a našich nemeckých povahách. 

Myslím si, že dosť ľudí vyrážalo na Torres ešte za tmy, ale my sme to tvrdo prespali. Len tak-tak stíhame vyraziť pred pol deviatou, kedy sa majú vylodiť aj všetky turistické agentúrové autobusy. Ako však ideme bez batohov, naľahko, máme extra svižné tempo a obiehame jednu skupinku za druhou. Nie že by sme boli až takí machri, skôr veľa z nich sú sviatoční turisti. Tých po Chalténe spoľahlivo spoznáme :). Prekvapuje nás, že stretávame postupne všetkých z našej “O” skupinky, ako sa už vracajú dole. Ukazuje sa, že všetci vyrazili k Torres na východ slnka. Brazílčanky dokonca už o jednej v noci! Príliš si to neužili, vraj tam pekne mrzli a k tomu viacerým po ceste dolu odišli kolená. My sme zatiaľ plní síl, a tak už po hodine vchádzame do Refugio Chileno, ktoré je na pol ceste. Za stolom tam sedí Aďka s Pepijnom, aj oni vyrazili na východ slnka a teraz si po návrate dopriavajú horúcu čokoládku. Vzali si so sebou spacáky a teraz rozhodne nevyzerajú zúbožene ako iní. Samozrejme, že sa na dobrú hodinu zakecáme, ale veď čo! Napokon sa lúčime a už sa nevieme dočkať, kedy tam aj my budeme. Možno preto opäť nasadzujeme raketové tempo a trielime do kopca. V poslednom, suťovom úseku “premávka” akosi hustne, ale radšej ďalej obskakujeme fúru ľudí, ktorí okolo seba akurát nebezpečne šermujú turistickými paličkami. A zrazu sa vyhupneme na morénu a sme tu. Keď som bola menšia, vystrihovala som si z cestovných katalógov BUBO rôzne obrázky miest, ktoré by som aj ja chcela raz vidieť. Boli to hory, pamiatky, džungle. No práve toto, Laguna Torres a tri nad ňou sa týčiace veže, bolo hneď medzi prvými. Nechce sa mi veriť, že to je naozaj. Taká čerešnička na záver. Ohromene pozerám na zelenkavé pleso, na drobné ľadovcové plôšky nad ním a na tri majestátne skalné veže, ich kolmé hladké steny a ostré špičky. Našli sme si kameň s pekným výhľadom trochu bokom od ostatných a už len obdivujeme. Jasné, že to tu ani zďaleka nemáme len pred seba. Veď obďaleč stoja turisti frontu (!) na zjavne top miesto, kde treba zapózovať pred fotoaparátom. My sa nikam neponáhľame, a tak vyťahujeme svoje overené kombo. Najprv keksík a potom dalekohľad. Kopec vedľa plesa sa totiž volá Nido de Cóndores (Hniezdo kondorov). A veru, za chvíľku už pozorujeme kondoriu rodinku, ako mláďa pod dohľadom rodičov cibrí svoje letecké a pristávacie zručnosti. Pridáva sa zrejme aj teta a strýko, lebo po chvíli ich nad nami plachtí už 5 naraz. A raz dokonca tak nízko, že sa zdá, akoby krídlami lízol morénu! Neuveriteľné! Študujeme skalné veže a polemizujeme, či aj tu sa lezú také bomby ako v Chalténe. Na brehu sedíme bez srandy celé 3 hodiny. Máme šťastie, za tú dobu sa aj opar rozplynul a Torres máme zaliate slnkom, na krásnom azúrovom pozadí. Ozaj jak z katalógu.

Keď skackáme dolu, sme stále plní dojmov. Oproti nám stretávame stúpať skupinku horolezcov, s obrovskými North Face vakmi na chrbtoch. A jednou z nich je drobná dievčina, blonďavá, opálená, s namakanými rukami a krivým úsmevom…čože? Veď to je svetoznáma Brette Harrington! (Kto si ešte nepozrel film The Alpinist, tak teraz už vážne, šup!) Tož, máme svoju odpoveď, bomby sa tu zjavne lezú Cesta ubehne ako nič, za dve hodinky sme naspäť pri stane. K Ursovi a Yvonne pribudol medzičasom Scott, americký cyklista, ktorý začal nedávno v Ushuai a plánuje na bicykli doraziť až domov do Štátov. Wow! Všetci spolu varíme a rozprávame sa, no my už na noc musíme z kempu preč. Udomácňujeme sa v našom zlatom Kombíčku a vyrážame na poslednú noc k Laguna Amarga. Tam, kde sme začínali. 

Zobúdzame sa do krásneho slnečného rána.  Máme v parku ešte posledný deň a rozhodli sme sa ho prejsť autom naprieč, z východu na západ. Okolo jazier a výhľadov, kde sme neboli alebo na ktoré sme sa pozerali iba z diaľky. Ako si vedľa auta umývame zuby, spoza hrebeňa na nás vykúkajú špičky Torres. Parádne rozlúčenie! Vydávame sa kľukatou (a prekvapivo hrboľatou) cestou cez zvlnenú step medzi jazerami Nordenskjöld a Sarmiento. Napíname zrak, pretože práve tu žije najviac púm. Dokonca zbadáme aj mršinu lamy, tak to by snáď mohlo nejakú hladnú šelmu vylákať von aj cez deň… Ale nič, tie pumy sa pred nami pekne skrývajú! Nie sme jediní, kto na ne striehne. Na vŕškoch sedia guanaco-strážcovia, ktorí ani na chvíľu nespustia oči z pampy, zatiaľ čo pod kopcom sa spokojne pasie zvyšok stáda. Míňame malé Laguna Cudrada, Larga, Melliza. Sú pri nich náučné tabule o flóre rôznych pásiem parku, od subpolárnych lesov až po vysokohorské púšte. Skoro všetko sme na “O” okruhu videli, tak teraz to aj budeme vedieť pomenovať :). Okrem toho sa nám núkajú krásne výhľady na masívy, popod ktoré sme pred pár dňami prechádzali. Takto, z druhého brehu jazera, je to úplne iná perspektíva. Dorazíme až na malé parkovisko, odkiaľ si chceme spraviť krátky výlet. Chodník je sprvu široký a vedie k Salto Grande, mohutnému vodopádu na Río Paine. Celá rieka sa tu musí vtesnať do úzkeho koryta a potom prepadáva s veľkým hukotom cez asi desať metrov vysoký skalný prah. Odtiaľ pokračuje už úzky chodníček po brehu jazera pár kilometrov až na Mirador Cuernos. Nad tyrkysové jazero sa tu vypínajú široké veže so známymi tmavými špičkami. Vedľa, cez údolie Valle Francés (tam sme boli!) sa týči Cerro Paine Grande, najvyšší kopec parku, aj so svojim hrubým ľadovcom. Môžme si ho prezrieť ešte lepšie ako z Mirador Francés pred troma dňami! Aj takto na diaľku je možné občas začuť dunenie, ako ľadovec vo vnútri praská. Wow. Keď sa do sýtosti pokocháme, vraciame sa k autu a pokračujeme ďalej. Cesta kopíruje breh Lago Pehoé, ktoré hrá všetkými odtieňmi modrej. Potom už len kúsok a cez bránu pri Río Serrano naraz opúšťame park. Proti nebu sa stále týčia Cuernos a spoza hrebeňa vytŕča aj jedna Torre. Boli to skutočne nádherné dni a všetky scenérie mám vyryté do pamäti. Splnili sme si sen a aj taký malý cieľ cesty. Kam to bude ďalej?

The post Náš ”O” okruh v Torres, druhý diel first appeared on …naša cesta za dobrodružstvom.

Už od argentínskych hraníc môžeme skrz večerný opar a v žiare zapadajúceho slnka tušiť hory. Blížime sa okolo Laguna Amarga, kde osamote pozorujeme ružovučké plameniaky. Keď prichádzame k bráne do parku, už sa stmieva. Jeden zo strážcov kontroluje, či máme rezerváciu na vstup a potom nás púšťa dnu. Musíme však nocovať blízko rangerskej stanice, nikde inde sa tu nadivoko (v aute) spať nesmie. Tak trochu sme s tým počítali, veď tu majú záchod a vodu

Bežný smrteľník môže park navštíviť rôznymi spôsobmi, podľa svojej zdatnosti, času a obnosu v peňaženke. Dá sa sem prísť v rámci organizovanej tour už na jediný deň, kedy vás mikrobus prevezie naprieč celým parkom, cez veľa známych výhľadov a poprípade sa ešte budete plaviť  vyhliadkovou loďou pod ľadovec Grey. Druhá, veľmi populárna, jednodňová varianta je turistika pod samotné Torres, najslávnejšie veže parku, a dosť. Tí, ktorí chcú predsa len vidieť z prírody čosi viac, si väčšinou vyberajú jednu z dvoch viacdňových trás. Trasu “W” (podľa tvaru na mape), ktorá behom cca 4dní vedie južnou stranou hôr alebo okruh “O”, ktorý obchádza centrálny masív dookola za asi 7-8 dní. Obe varianty sa samozrejme dajú zvládnuť svojpomocne alebo s agentúrou, sprievodcom a so servisom. Nech je však turista akokoľvek schopný a vláči si so sebou stan, spacák a absolútne všetko jedlo, aj tak tu nechá slušný majland. A to aj na drahé chilské pomery. Okrem vstupu do parku, ktorý máme na 10 dní, je treba zarezervovať si a zaplatiť aj miesto v každom jednom kempe. Rezervácie sa robia mesiace dopredu a veruže sa nimi nedá hýbať. Ani keby malo týždeň v kuse liať či snežiť. Inak treba uznať, že kempy sú tu ohľadom komfortu pripravené na turistov, ktorí spia v prírode prvý raz. V každom sú sprchy a splachovacie záchody, obchodík, kde sa dajú kúpiť cestoviny, konzervy, ale aj vínko, pivo alebo čipsy, ďalej väčšie či menšie spoločné priestory na varenie a socializáciu a samozrejme požičiavajú aj teplé spacáky či hrubšie karimatky, ak človek podcenil počasie. Vybavený turista si tak zaplatí len kempovací plac, ale takisto je možné šlapať naľahko a každý večer si ľahnúť do pripraveného a vybaveného stanu či izby, po tom, ako vám nosiči pripravia viacchodovú večeru. Hádajte, v ktorej skupinke budeme my  

Ráno pokračujeme do Camping Central, kde necháme zaparkované Kombíčko. Hodnú chvíľu sa balíme, do batohov súkame jedlo na 8 dní a hromadu vecí “na leto”: rukavice, pérovky a spacáky do mínus 20. Vyrážame, keď sa trochu dvíhajú oblaky a sem-tam vykukne nejaké slniečko. Prvý deň je krátky, šlapeme iba 13 kilometrov do kempu Serón. Je to viac menej lúčnatá rovinka, občas nejaký potôčik či lesík. Na poslednú hodinku však začína liať ako z krhly a my velebíme svoj gore-tex. Stan staviame v lejaku, vďakabohu to máme hneď. Ani tá horúca sprcha tak neteší, keď treba potom vyjsť von, do studeného dažďa. Vo veľkom “kuchynskom” stane si prisadávame k ostatným, s ktorými strávime najbližší turistický týždeň. Je tu nemecký pár, Emilie a Max, dvaja mladí bavorskí učitelia, ktorí tu zakončujú svoju niekoľkomesačnú juhoamerickú cestu. Hneď vedľa nás sedí Aďka zo Žiliny aj so svojím belgickým frajerom Pepijnom, prišli do Patagónie na 3 týždne. Pepijn už super rozumie po slovensky, wau! Prisadne si aj partia 4 mladučkých izraelských chlapcov, ktorí po povinnej vojenskej službe odišli cestovať, tak ako väčšina ich krajanov. Mimochodom prehodia, že sú na turistike prvý raz a vzápätí sa púšťajú do varenia 4-chodovej večere. Polievka, cestoviny, ryža so šošovicou a ovocný šalát. Toľko konzierv, nestačíme valiť oči. Jeden z nich si povzdychne, že má 32-kilový batoh… Obďaleč si kuchtia dve Brazílčanky, bojujú chvíľu s varičom. Tiež je to pre ne prvá veľká turistika, ale zatiaľ sú odhodlané a z Decathlonu vybavené. Ďalej tu máme dvoch bratov z Colorada, ktorí sa vybrali s ich 67-ročným otcom splniť mu do Torres del Paine sen. Potom sa tu nahlas zoznamujú dve žoviálne, ukecané a uchechtané mladé Kanaďanky, ktoré sa sem rozhodli prísť včera a skrátka dúfajú, že ich z kempov bez rezervácií nevyženú. Švajčiarsky pár tu tiež končí svoj juhoamerický trip, delia sa s nami o zážitky a tipy. Tichý Kórejec si varí ryžu, ďalší Kanaďania tu napriek slušnej kose pobehujú v kraťasoch a žabkách a partia starších Nemcov si objednáva pivká. Je nás tu ozaj rôznorodá zmes.

Pršalo väcšinu noci, ale my sme sa vyspali výborne. V suchu a teple. Kým doraňajkujeme svoje vločky s čokoládkou a sušeným ovocím, takmer nám obschne stan. Balíme ho medzi poslednými, už ale svieti slniečko a niet sa kam ponáhľať. Vyrážame okolo pol desiatej a čaká nás 17 kilometrov do kempu Dickson. Chodníček sa najprv vlní okolo nádhernej modrozelenej Río Paine. Ako začína stúpať pár stoviek výškových metrov, nechávame za sebou zelené lúky a kľučkujeme patagónskymi kríčkami. Obiehame hotové Brazílčanky, vraj je to príšerný strmák. Hore v sedielku nás silný víchor takmer strháva z nôh, ale odhaľuje sa nám pohľad na nádherné zelenkavé Lago Paine. Hľadáme si závetrie a vychutnávame si samotu, výhľad aj keksík. Biele mraky sa preháňajú po nebi a každú chvíľku z nich vykukne iný zasnežený kopec. Načo upaľovať do kempu?

Ďalej sa cestička vinie riedkym lesom, v ktorom už začína skorá jeseň, zelenými lúkami, dokonca malou mokraďou. Medzi oblakmi rozpoznávame aj špičky veží Torres, ktoré vytŕčajú spoza pocukrovaných hrebeňov. Je to nenáročný deň, vykračujeme si pekne zľahka, skúmame nové rastlinky a stromy. Ani sa nenazdáme, máme pred sebou kemp, rozložený na jazere Dickson. Otužilí Kanaďania si už stihli v jeho ľadovcovej vode zaplávať. Ostatní sa chystajú na varenie vo veľkej spoločnej kuchynke. Postavíme stan, hodíme rýchlu sprchu a pridávame sa k nim. Skúmame, čo má kto dobrého. Tí, čo tu sú v Južnej Amerike na krátko, majú so sebou z domu nakúpené rôzne expedičné stravy a výmysly. Dehydratované jedlá, ktoré stačí zaliať vriacou vodou priamo do obalu, zavrieť a o pár minút si pochutnávať (aj my sme ich mali na Tetnuldi). Okolo nás už voní kura na kari s ryžou, mac’n’cheese, boloňské cestoviny, Holanďania dokonca majú vo forme tejto vesmírnej stravy pripravenú aj čokoládovú penu Naopak, tí, čo sú v Južnej Amerike dlhšie, ako my, musia naozaj variť. A to z toho, čo sa v podpriemerne zásobených argentínskych obchodíkoch nájde. Porovnávame, kto čo objavil. My sme našli nejaké instantné penne, ktoré stačí zaliať vodou, 5 minút počkať a mali by byť. Znie to lákavo, chutí to ako blato. Nič iné sme ani nečakali, a tak sme pripravení vylepšiť to paradajkovou omáčkou, kukuricou a tuniakom. Príliš sme si nepomohli, ešte že toho máme len na tri dni :). Švajčiari niekde zohnali kuskus, patrí im obdiv. Izraelci opäť nesklamali a vyvárajú svoje štyri chody.

Nasledujúce ráno sa neponáhľa vôbec nikto. Úsek je krátky, necelých 12 kilometrov do kempu Los Perros. Síce sa má celý čas viac-menej stúpať, no aj tak to nebude na celodňovú turistiku. Nakoniec nás vyženú dotieravému komáre, ktorými sa to okolo jazera začína hemžiť. Kľučkujeme lesom, občas funíme do kopca, preskakujeme korene a občas nejaký potôčik. Les je nádherný, z vysokých a košatých stromov, na Patagóniu neuveriteľné. Miestami sa rozostupuje na malú čistinku, odkiaľ sa nám vždy núkajú nové výhľady. Najprv dozadu, na ľadovec Dickson, ktorý sa plazí z kopcov až do jazera. Neskôr pred nás, do doliny, kde sa nám ukazujú posnežené skalné štíty. Asi v polovici cesty začne chodník kopírovať dravú riečku, ktorá sa miestami vo vodopádoch prepadáva do skalného kaňona. Proti prúdu rieky napokon vystúpame až k Laguna Los Perros. Hneď pod morénou máme zelenkavé pleso, do ktorého cez skalný prah padá ľadovec. Krása.

Väčšina ľudí sa ponáhľa do kempu, ktorý je o pár stoviek metrov ďalej. My si robíme pri plese kochaciu prestávku a Timo si ako fakír ustiela na kameňoch. Pohýňame sa až po dobrej hodinke a dorážame snáď úplne poslední. Miesto na stan si ešte nájdeme dobré. Ako v jedinom z kempov tu je studená sprcha, čo Timovi samozrejme vôbec neprekáža. Ja si, rovnako ako všetky ostatné slečny, vystačím s opláchnutím spotených nôh a s vlhčenými obrúskami Zase všetci spoločne varíme svoje večere a dávame sa pri stoloch do debaty. Veľa ľudí sa sťažuje, že je v noci zima a nedá sa spať, my v našich kilách peria o ničom takom netušíme. Radšej taktne mlčíme. Prisadajú si k nám brazílske dievčatá a potešia sa, keď vyjde najavo, že sme po Brazílii čo-to pocestovali. Pýtajú sa na naše zážitky a dojmy a postupne sa debata skrúti na posledné prezidentské voľby (Bolsnaro vs. Lula) a na brazílsky kult tela. Nestíhame valiť oči, kam to Brazília v honbe za ideálom krásy dotiahla. Kočky nám hovoria, že majú snáď jednu jedinú známu, ktorá nemá umelé prsia a väčšina ich kamarátok šla na zákrok okolo 18-20 rokov. Výplne pier, viečka, botox, ale aj výplne bokov a zadku, to všetko je medzi dvadsiatkou a tridsiatkou také bežné, ako u nás získať vodičák alebo nechať si urobiť nový účes. Skrátka takmer všadeprítomné. Trendy sa nevyhýbajú ani chlapom, ktorí si s pomocou výplní a chirurgov tvarujú mužnejšie čeľuste, tehličky na bruchu či sa zbavujú vrások. Brazílčanky nám postupne vymenúvajú, čo majú za sebou ony. A to sú staré ako my! Neveríme vlastným ušiam. Je to dôsledok masáže medií a teraz už aj všadeprítomných sociálnych sietí? “Hej,” pritakávajú, “ale je to predsa pekné.” Wau, aký odlišné nastavenie pohľadu na krásu. Čo sa človek na treku nedozvie.

Štvrté ráno musíme vstávať skoro. Čaká nás najnáročnejší deň trasy, a preto pre všetkých bez výnimky platí pravidlo, že z kempu musia vyraziť do siedmej. Taký skorý budíček sme už dlho nemali :). Ale podarí sa nám rozlepiť oči a včas sa vychystať. Slnko ešte nevyšlo a v lese je chladno. Mašírujeme docela svižným tempom, cestička sa kľukatí pomedzi popadané kmene a obrovské stromiská. Keď vyjdeme nad hranicu lesa, slniečko sa akurát chystá vykuknúť nad hrebeň. Pod rannými lúčmi rozmŕzajú skrehnuté prsty a prestávame upaľovať. Stúpame v serpentínach dlhou suťovou stráňou a tí, ktorí sú na výlete s batohom prvý krát, naraz zaostávajú ďaleko za nami. Rangeri vedia, prečo nás na túru vyhnali tak skoro. Ako naberáme výšku, sú skalné štíty vôkol čoraz bližšie a bližšie. V kotloch majú ešte malé ľadovce a drobné plieska. Preskakujeme skaly a potôčiky. Križujeme neveľké snehové polia a hneď na prvom staviame rozkošného snehuliačika. Pre potešenie dušičky zničených turistov za nami :). A naraz sme v sedle. Paso John Garner je najvyšším bodom celej trasy a pohľad z neho na milión percent stojí za viacdennú námahu. Pred nami sa rozprestiera Južné patagónske ľadovcové pole! Doprava, na sever, sa až na horizont ťahá neskutočne obrovská, súvislá masa snehu a ľadu, valiaca sa z kopcov, splývajúca na ich úbočiach a vyplňujúca údolia. V skutočnosti vidíme len jeho zlomok, pretože hrebene pred nami, na západe, skrývajú ďalšie stovky štvorcových kilometrov. Je to pocit, akoby sme stáli na prahu samotnej Antarktídy, sveta snehu a ľadu. Každý ľadovec by bol sám o sebe obrovský, no to, ako splývajú do jedného vekého koberca, nám aj na diaľku dáva pocítiť, akí sme v prírode a v divočine bezvýznamne maličkí. Z poľa sa ako dlhý jazyk oddeľuje a popred nás plazí Glaciar Grey. Jeho gigantická masa sa tlačí dolinou, praská, štiepi sa a bielučký povrch kontrastuje s nebíčkovomodrou v hĺbke puklín. Končí až v jazere Grey, kam sa z neho odlamujú velikánske kryhy. Stojíme snáď naozaj s otvorenou pusou.

Fučí tu a je ozaj zima, ale obliekame všetky vrstvy, perie, kapucne aj rukavice a vyťahujeme čaj a ďalekohľad. Je to neuveriteľné a nemôžeme sa vynadívať. Chodíme sem a tam, s ďalekohľadom podrobne študujeme horizont, s čajíkom v rukách sa kocháme a predstavujeme si, aké by to bolo, ocitnúť sa uprostred toho patagónskeho poľa. Ako obvykle, sedíme tu snáď najdlhšie zo všetkých. Tí, čo tu boli pred nami, už dávno odišli a dokoca aj tí, čo sa trúsili po nás, už zostupujú dolu. Nemôžeme však od toho výhľadu odtrhnúť zrak. Je to divoká, nehostinná, nebezpečná, rozľahlá a nádherná tvár prírody. Všetko naraz! Naveľa sa ale poberáme aj my. Pri tom, ako nás rangeri strašili výstupom, sme úplne pozabudli na to, že zostup môže byť ešte horší. A veru že jeho začiatok aj je. Klesáme po vysokánskych schodoch prudkým svahom a kolená dostávajú zabrať. Míňame pár oddychujúcich skupiniek a niektorí dokonca vyťahujú bandáže. Veru, zostupujeme takto dobrú hodinu a aj my máme dosť. Zastavujeme sa až kúsok nad úrovňou ľadovca Grey. Zblízka je ešte modrejší a ešte rozpukanejší. Chodník pokračuje pozdĺž neho, striedavo stúpa a klesá, ako križuje zatrávnené úbočie. Pokračujeme takto veľa kilometrov, ale výhľady sú pôsobivé, a tak nám to celkom ubieha. Trošku vzrúša nám pridajú dva dlhokánske visuté mostíky, natiahnuté nad korytami potokov hlboko pod nami. Kývu sa vo večnom vetre a má sa po nich prechádzať po jednom. Timo sa z mostu kochá, fotí a natáča, zatiaľ čo ja prechádzam v jednom veľkom kŕči, so stiahnutou riťkou. Fakt to nie je moja parketa. Dolu na ľadovci sme spozorovali skupinku turistov, ktorí sú s vodcom na Ice Trekkingu. Sú maličkí ako makové zrniečka! Napokon míňame aj jeho koncovú, čelnú stenu a onedlho prichádzame do kempu Grey. Aj my sme unavení, predsa len to bol dlhý deň. Je tu docela dosť ľudí, pripojili sme sa totiž na “W”, kratšiu a populárnejšiu trasu okolo Torres del Paine. Staviame stan vedľa Holanďanov, ktorí sa nám radostne zverujú, že sa dnes v sedle zasnúbili. Wow, krásne to na ňu vymyslel! Pre nás je skvelou odmenou horúca sprcha, dokonca sa tešíme aj na naše instantné cestoviny. Potili sme dnes asi dosť, pretože aj po večeri máme stále chuť na slané. Ono sa popri sladkých raňajkových vločkách a keksíkoch cez deň asi niet čomu diviť. A tak si buržoázne dopriavame ešte balík čipsov z kempového obchodíku Prisadá si k nám aj zničená Aďa a posiela svojho belgického frajera Pepijna variť. Ukáže sa však, že Pepijn je asi jediný človek, ktorý prežil študentské časy bez toho, aby si uvaril sáčkovú polievku. Za pár minút totiž hrdo hlási: “Tie cestoviny som zalial vodou, keď boli mäkké, tak som ju zlial a posypal som ich korením zo sáčku…ta-dá! Inak, prečo budú aj ako druhé jedlo cestoviny?”. “To…mala byť polievka!” My sa nevieme prestať smiať, ale Adi je trochu do plaču. Na ramen sa tešila celý deň. Nakoniec sa ale smeje s nami a s Pepijnom do seba súka suché slíže, len aby si potom šli uvariť penne :). 

The post Náš ”O” okruh v Torres, prvý diel first appeared on …naša cesta za dobrodružstvom.

The post Torres del Paine, Chile, 1-2/23 first appeared on …naša cesta za dobrodružstvom.