Mierime na najznámejšie miesto celej Quebrady, na Serranía de Hornocal (4300mnm). Zase stúpame kľukatou prašnou cestou pomedzi kaktusy a skaly. Cestou stretávame prvého cestovateľa, tiež v Kombíčku! Je to Brazílčan, cestuje krížom-krážom po Južnej Amerike so svojim zlatým retrieverom. Má novší model auta ako my, vodou chladený. Varuje nás, že s Kombi sa do takej výšky nedá vyjsť, že si takmer zavaril motor a vzdal to. Pche, to ešte nevie, že my, vzduchom chladení, to už bežne zvládame aj vyššie A naozaj, síce pomaly, ale plynule sa vyplazíme až na samotný Hornocal. Pre turistov, ktorí si nevedia zapamätať španielske názvy, ho prezývajú Cerro de los 14 colores (Vrch 14-tich farieb). Ono to však nie je iba jeden kopec! Pred sebou vidíme celý hrebeň, kľudne aj cez 10 kilometrov dlhý, farebný ako dúha. Je to úžasný pohľad. Vrstvy bežia hore a dolu cez hrebienky jednotlivých kopcov, pripomína nám to do harmoniky poskladaný papier. Keďže väčšina turistov vystúpi z dodávky, trošku lapá v tejto výške po dychu a vyfotí si radšej všetko len z parkoviska, sme pri našom túlaní po okolí sami. Riadne fučí, ale je azúro, a tak si užívame výhľady a špehujeme pasúce sa vicuñe. Kým zídeme naspäť do údolia, je už poobede, my ale chceme ešte preskúmať červený kaňon Quebrada de las Señoritas pri dedinke Uquía. A veru, trafili sme to presne! Skalnatý úzky kaňon hrá v podvečernom slniečku všetkými odtieňmi oranžovej a červenej, vyzerá ako v ohni. Jedna jeho vetva je široká sotva pre dvoch ľudí, kľukatí sa ako had. Vymleté obliny a zase tie rôznofarebné vrstvy. Pripomína nám to americký Antilope Canyon, ten slávny Windows screensaver Do posledného kilometra kaňonu nás už voľajaký správca nechce pustiť, vraj tie dva kilometre do zavieračky – za hodinu! – neprejdeme. Po španielsky sa nám blbo dohaduje a ešte horšie háda, kým ujo na nás chrlí pravidlo za pravidlom. Zachraňuje nás mladý Argentínec Manuel. Prichádza na výlet ešte po nás a zázrak, rozpráva anglicky. Ujko mu rozhorčene vysvetľuje situáciu s nami, dvoma nechápavými gringami a Manuel ho chváli za svedomitú prácu. O pár minút a veľa uznanlivých viet na ujkovu adresu neskôr pokračujeme s Manuelom. Je Argentínec, elektroinžinier, dovolenky trávi cestami v svojej minidodávke a teší sa, že si s nami precvičí angličtinu. Vysvetľuje nám, ako Argentínci radi zveličujú a preháňajú pre dojem vlastnej dôležitosti. Hej, všimli sme si. Aj to, že ako gringovia proste nemôžeme mať pravdu Každopádne prekecáme zvyšok výletu a dá nám aj nejaké tipy na juh. Spať ideme opäť do Tilcary, tentokrát za dedinu, vedľa futbalového ihriska. Miesto kempu si radšej doprajeme ten výborný steak, čo sme tu mali aj minule.

Ráno sa vybrieme na vyhlásené ruiny Tilcary. Čakáme čosi prehľadné a zachovalé, ako ten Tastil, veď tu zastavuje jeden turistický mikrobus za druhým. Namiesto toho dostaneme hneď pri vchode brožúrku, kde sa píše, že vďaka príliš horlivým archeológom a vykrádačom hrobov zo začiatku 20.storočia sa veľká časť areálu podobá na oranisko porastené kaktusmi. A keďže neostalo dostatok reprezentatívnych ruín, rozhodla sa druhá generácia archeológov, v asi 70. rokoch, postavať tu repliky pôvodných stavieb. A za dobrú prácu ešte pridali aj mayskú (!!) mohylu na svoju počesť. Aby sa turisti mali s čím fotiť, zriadili nedávno výbeh s lamami. A majú rozrobenú botanickú záhradu andskej flóry. No proste bizár. Treba však povedať, že tá kaktusová botanická bola fajn :). Rozpačití sa presúvame do dedinky Purmamarca. Tá ľudí láka na Cerro de los Siete Colores (Vrch siedmych farieb). Prechádzame sa udolím okolo nej a popravde, všetky tie farbisté kopce sú minimálne tak pekné ako aj ten vyhlásený, sedemfarebný. Celá paleta od bielej, žltej, zelenej, ružovej, červenej až po fialovú a čiernu. Naspäť v dedinke nás víta plejáda pouličných stánkov, núkajúcich všetko od tortillas, cez štrikované čapice a svetre, až po háčkované lamy. Radšej sa skryjeme v reštaurácii na výborný quinoový šalát a kotlík z lamy. Podvečer sa malou, zabudnutou cestou vyberáme smerom na Saltu. Kľukatí sa cez malé, ani nie dvojtisícové kopčeky porastené naozajstným lesom – od Chaco prvé stromy, hurá! Šírkou je síce skôr ako cyklocesta a tých pár áut ozaj míňame veľmi tesne, ale čo. Kempujeme v sedle, nikde nikto.

Ráno sklesávame tou kľukatou cestou až do Salty, ku Kombi mechanikovi Mauriciovi. Bude na nás mať čas až v pondelok, takže máme dva dni v meste. Keďže je asi tridsaťpäť stupňov, vybrali sme si kemp, ktorý je priamo na hlavnom kúpalisku. Majú tu najväčší bazén, aký sme kedy videli, asi 200m. Ani plavčíci tu nedozorujú z brehu, ale jazdia na kajakoch sem a tam. Nápad stráviť horúcu sobotu tu dostala okrem nás snáď dobrá polovica mesta. Nejde však len o kúpanie. Dnes hrá Argentína na MS skupinový zápas s Mexikom, ktorý po debakli so Saudami nesmie prehrať. Preto stojí vedľa bazéna asi 10-metrová obrazovka, kde budú zápas dávať naživo! Každý jeden príchodzí má na sebe minimálne argentínsky dres, väčšina s číslom 10 Nechýbajú však ani bielo-modré klobúky, slnečníky, vuvuzely a samozrejme pomaľované tváre a zástavy. Fandia deti, tínedžerky, chlapi aj babky s vnúčatami. Je tu hravo aj tisíc ľudí, väčšina sa natlačí do vody, odkiaľ je najlepší výhľad. Timo je samozrejme vo vode s nimi. Každá šanca, každá strela a každý faul vyvolá hlasné emócie. Každý z dvoch argentínskych gólov má za následok bujaré ovácie. Ale keď rozhodca odpíska koniec víťazného zápasu, strhne sa ozajstná radostná smršť. Bazén akoby vybuchol, všetci nadšením špliechajú vodu do všetkých strán, samý krik, potlesk a objímanie. My sa hneď potom vyberáme do centra Salty. Autá stále trúbia, z okien im vlajú argentínske zástavy. Okolo hlavného námestia oslavujú davy ľudí v dresoch, skandujú, pískajú, trúbia na vuvuzely, deti striekajú penu. Človek by povedal, že už to snáď celé vyhrali Potulujeme sa podvečernými uličkami Salty až nakoniec zastavujeme pred podnikom peña, kde sa tancuje s živou muzikou. Tradične sa predvádza severoargentínsky folklórny tanec, chlapci v nízkych klobúkoch, širokých nohaviciach a čižmách sa zvŕtajú okolo dievčat vo farebných šatách a so symbolickou šatôčkou v ruke. Dáme si pivo a empanadas a večer ubieha ako nič.

Ďalšie ráno mierime opäť do mesta, tentokrát za kultúrou. Na hlavnom námestí stojí Museo de Arqueología de Alta Montaña (Múzeum vysokohorskej archeológie). Je to celkom unikátne múzeum, ktoré približuje kultúru Inkov, a to hlavne fenomén ľudských obetí. Ja som si predtým spájala obetovanie s Aztékmi a bola som prekvapená, že aj pre Inkov to bol dôležitý rituál. Pri zmene panovníka alebo pri inej dôležitej udalosti bolo starostlivo vybrané dieťa z urodzenej rodiny. Po veľkolepých prípravách a oslavách capacocha sa sprievod s dieťaťom vydal na púť na jeden z posvätných, často najvyšších, andských kopcov. Dieťaťu dávali piť chicha (alkohol z fermentovanej kukurice), až kým neodpadlo a potom bolo uložené do hrobky, ktorú na vrchole postavili. Inkovia verili, že tieto deti de facto neumreli, ale len vytvorili most, spojenie s dávnymi predkami, ktorí dohliadali na ľudí z týchto posvätných hôr. Tri takéto deti (cca 5,8 a 15 rokov) našli v roku 1999 na hore Llullaillaco, 6739m vysokej sopke na hraniciach s Chile. Je to najvyššie položené archeologické nálezisko na svete. Mrazivé a nehostinné klimatické podmienky umožnili takmer dokonalé zakonzervovanie tiel a detské múmie sú pod prísnym dohľadom vystavené práve tu, v Salte. Nech už sa to zdá akokoľvek kontroverzné, je to pre nás úplne fascinujúca výstava. Po múzeu sa ešte potulujeme po prázdnych nedeľných uliciach. Mestská katedrála, kláštor sv. Františka, zmrzlina a pomarančovníky lemujúce chodníky. Len tá vianočná výzdoba nám do toho nepasuje. 

Pondelok strávime najprv čakaním na mechanika a potom čakaním na opravenie autíčka. Večer ale z dielne do kempu prichádzame víťazne a pripíjame si na úspech s francúzskym párom, čo tiež cestuje v Kombi. Len z roku 1979, to už je iný veterán.

Cesta do Cafayate je krásna. Pár desiatok kilometrov za Saltou opúšťame široké údolie plné dediniek a záhrad a opäť näs víta kamenistý kaňon, Quebrada de las Conchas. Najprv je úzky a vlníme sa popri rieke pomedzi farebné skaly. Neskôr sa rozširuje a vidíme postupne dvíhajúce sa farebné hrebene na oboch stranách. Na viacerých miestach sú urobené cielené turistické zastávky. Jednak pri skalných formáciách, kde si máme ponamáhať predstavivosť a vidieť rôzne zvieratá či tvary (ako v Tisej) alebo pri krátkych prechádzkach do bočných kaňonov, ktoré nesú vzletné názvy ako Amfiteatro či Garganta del Diablo. A naraz, ako keď utne, skalná púšť končí a pred nami sa týčia kolmé horské hrebene až 5000 metrov vysoké. Medzi púšť a hory je vtlačené pozdĺžne údolie, ktoré je samý vinohrad. A tam nás čaká Cafayate.

Cafayate je po regióne Mendoza druhým vinárskym centrom Argentíny. Preslávilo sa hlavne svojim torrontés, čo je aromatické ovocné biele víno, ktoré vzniklo krížením muškátu a criolla chica. Nikde inde na svete sa ho nedarí dopestovať v obdobnej kvalite. Voní po jasmíne, citrusoch či ružiach a chutí po broskyniach, mede či moruši. Vinárne tu však prudukujú aj výborné červené – malbec, cabernet či tannat, pod ktorými Argentínu poznáme. Zaujímavé je to, v akej výške sa tu hrozná pestujú. Samotné Cafayate je vo výške takmer 1700mnm a okolité údolia majú vinohrady až do 3000mnm! Nevieme, ako je to v Chile, ale tu tvrdia, že sú to najvyššie položené vinice na svete. Skôr nás prekvapuje, že kvalitné hrozno rastie aj v takýchto podmienkach. Klíma je tu suchá, púštna, takže zavlažovanie je obtiažne dostupné. Ďalej sú tu veľké, aj dvadsaťstupňové, výkyvy medzi dennou a nočnou teplotou. Toto všetko a ešte viac sa dozvedáme na našej návšteve Museo de la Vid y el Vino (Múzeum viniča a vína). Niežeby nám enologické základy nedala už každoročná Martinova Morava :), ale je to kopa noviniek a do vinární prídeme pripravení. Prvá časť múzea je poetická, sériou básní a obrazov sa tu vzletne ospevuje zrod a život vína. Ako inak, nešetrí sa superlatívami – “pod najkrajšími hviezdami”, “napájané najčistejšou vodou”, “ pod najjasnejšou oblohou”, “najvyššie” a samozrejme “najlepšie”. Nevieme sa rozhodnúť či je to nefalšovaný argentínsky pocit veľkoleposti alebo len presladený pseudoumelecký počin. Druhá časť je však super, o histórii vinohradnícta v Argentíne, v Cafayate, experimentoch, odrodách a procesoch. Keď máme všetko čerstvo naštudované, vyrážame na koštovanie po bodegas, vinárňach, na ktoré sa už od rána tešíme. V meste ich je celá kopa, vyberáme zmes oceňovaných a historických. Prvá je Bodega Nanni, rodinná organická vináreň, kde absolvujeme aj prehliadku. Nasleduje ochutnávka vín, ktoré si sami navolíme. Môžeme si tak niektoré s Timom aj navzájom porovnať, napríklad sladké a suché torrontés (rozhodne suché!). Prvý raz ochutnávame odrody ako bonarda alebo tannat. Tu vyhráva to suché torrontés. Postupujeme ďalej, len cez ulicu, do vinárne Bodega El Transito. Tu už prehliadku vypustíme a rovno si sadáme k poháriku, ochutnávku máme len pre nás dvoch. Neviem, či je to tým, že nie sú organická vináreň, ale oveľa viac vynikajú a nám aj imponujú ich červené. Posledná zastávka je El Porvenir, trošku viac posh, ale v krásnom prostredí. Opäť nám tu viac zaimponujú ich plné červené a konečne si aj vyberáme vínko so sebou, fajnový single vineyard Tannat. Škoda, že sa nám do Kombíčka nevôjde celý kartón. Ešte netušíme, že ho otvoríme už za dva dni, keď si budeme pripíjať na narodenie malého Waldy Lelita  

Plní zážitkov a spomienok na krásne miesta opúšťame argentínsky severozápad, kraj kamenistých farebných púští, potomkov indiánov, lám a vína a fujazdíme ďalej na juh po slávnej Ruta 40.

The post Salta a Jujuy, posledná časť first appeared on …naša cesta za dobrodružstvom.

Začíname v Campo Quijano, mestečku pod horami, kde sa za 3$ skultúrnime v mestskom kempe. Večer sa prechádzame po vysvietených uličkách, parku, pcháme do seba horúce empanadas a churros, dokonca sme si zakúpili bombilla na pitie maté. Ráno sa v žabkách balíme a vyrážame do výšin. Cesta sa vinie dlhočizným údolím Lerma a cez kaňon Quebrada del Toro. Nenápadne stúpame širokým, kamenistým, suchým údolím pomedzi obrovské kaktusy cardón. Cesta vedie pozdĺž železnice Tren a las Nubes (Vlak do oblakov), čo je jedna z najvyššie položených tratí na svete a v Argentíne určite tá najznámejšia. Dnes sa ňou síce vozia turisti, ale kedysi to bolo dôležité vlakové spojenie do Chile. Cesta je náramne scénická, výhľady sa otvárajú za každou zákrutou, vynárajú sa vyššie a vyššie kopce. Zastavujeme sa v dedinkách po ceste. Vždy je to len pár domov, sú ale epicentrom života komunít, ktoré stále žijú roztrúsené v dolinách tejto pustiny. Zamýšľame sa nad tým, čo si prepánajána dokážu v tejto zamrznutej kamenistej pôde dopestovať. V dedinke Tastil je presne jeden kostol a 9 domov a v jednom z nich je múzeum venované neďalekým UNESCO ruinám. Na tie sa vyštveráme a sme tu kupodivu jediní. Je to najväčšia usadlosť z čias Inkov v dnešnej Argentíne, žilo tu niekoľko tisíc ľudí. Pomedzi zachované základy domov, uličky, hroby a námestie tu sem-tam rastú snáď 4-metrové kaktusy. Údolie končí nenápadným priesmykom Abra Blanca vo výške 4080mnm. Ani nepotrebujeme výškomer, po vzduchu tu lapáme nielen my, ale aj chudák Kombíčko. V cieli, malom banskom mestečku San Antonio de los Cobres vo výške 3700 mnm, je to trošku lepšie. Zavítame do miestnej vývarovne, sme zvedaví na vysokohorskú kuchyňu. A veru, na tanieri nám pristáva lama a my sa oblizujeme, aké je to jemné a nasladlé mäsko. Spíme za dedinou a keď zapadne slnko, neutíchajúci vietor sa okamžite zmení z príjemného na ľadový. S radosťou konečne vybaľujeme kúpenú teplú perinu.

Ďalšie ráno sa vyberáme na aklimatizačný výlet. Pár kilometrov za San Antonio beží nenápadný hrebeň, ktorého najvyšší vrchol, Cerro Negro, má 5000 metrov. Máme na to celý deň, a tak sme plní optimizmu, aj keď nás čaká 1300 metrov prevýšenia. Docela skoro si uvedomíme, ako je v pustine bez mierky skreslená perspektíva Ale ideme na to, fučíme do kopca diretkou cez pichľavú trávu a kamene, samozrejme, bez chodníka. Čím sme vyššie, tým častejšie zastavujeme a lapáme po dychu, klasika. Po 5-6 hodinách stojíme na vrchole. Výhľady sú fantastické na všetky strany, na sopku Cerro Tuzgle alebo soľné pláne. Počasie nám praje a Timo na chvíľu zabudne, že sa mu chce vracať. Keď po desiatich hodinách opäť stojíme dole pri aute, máme silu akurát tak na nutnú hygienu. Na varenie rozhodne nie, a tak nás zachráni chleba so salámou priamo do postele. Gurmáni

Ráno sa presúvame po slávnej Ruta 40. Je to cesta, ktorá beží severo-južne naprieč celou Argentínou od bolívijských hraníc až do Ohňovej zeme. Nie vždy je to asfalt, napríklad tu je to docela off-road, ale prechádza nádhernými miestami Argentíny a je tu takým synonymom roadtripu. Cesta vedie planinou, na ktorej sa pasú lamy a vicuñas a postupne stúpa a stúpa, hadí a vlní sa po úbočí kopcov, cez hrebienky, až do finálneho sedla Abra de Acay, ktoré je v neuveriteľnej výške 4980mnm. Až tam sa my s Kombíčkom neodvážime – nie že by nechcelo ísť, ale nie je na to stavané – a jeho výškový rekord stropujeme v 4650mnm. Je to ale raj pre motorkárov, tie kopce, zákruty a samota. Myslím na pražského strejdu, ten by si to tu užil! Noc je jasná a studená, vzduch riedky a aj napriek pérovým spacákom sa nám spí nedobre. 

Ranný budík o 4:15 už vyčkávame. Auto je aj zvnútra krásne namrznuté. Náš raňajkový koláčik tak trochu tiež. Nasúkame čo-to do seba, čo najviac na seba a vyrážame von do zimy. Kam? No, na Nevado de Acay. Je to 5750 metrov vysoký kopec, čo vyčnieva široko-ďaleko, ale vyzerá ako choďák na Baranec Tak nás napadlo, že by sme sa otestovali vo väčších výškach, najprv bez snehu a ľadu. Chvíľu po tom, čo vyrazíme, vidíme z údolia stúpať svetlá nejakého auta. Vyčkáme na ceste a stopujeme. Vodič o piatej ráno zrejme turistov na ceste nečakal, prekvapene zastavuje. Vyskakujeme na korbu pick-upu a v mraze sa vezieme až hore do sedla. Super pomoc! Hore fúka ako svet, mráz zalieza aj napriek všetkým vrstvám pekne pod kožu. Už sa neviem dočkať východu slnka. Predvčerom sme predsa boli v piatich tisícoch v tričku! Ťapkáme po hrebeni do kopca, dychčíme, mne sa chce chvíľami vracať. Naveľa vyjde slnko, ale zmena žiadna, nehreje. Sú aspoň nádherné výhľady do všetkých strán, na nebi ani mráčik, v diaľke čnejú šesťtisícové sopky pokryté snehom. Sme tu klasicky sami, vyplašíme len jedno otužilé guanaco, čo sedí na námrazou pokrytej tráve. Šľahá do nás mrazivý vietor, ktorý po východe slnka ešte zosilnel. Miestami ma berie z nôh. Ruky mám napriek dvom vrstvám rukavíc úplne skrehnuté, snažím sa rozhýbať aspoň prsty na nohách. Pocitová teplota sa blíži k mínus 20. Bojujeme takto po kamenistej suti asi dve hodiny a je nám akurát väčšia a väčšia zima. Hlava bolí a žalúdok sa stále dvíha. Napokon sa odvážim vysloviť kacírsky nápad, “Čo keby sme to otočili?”. Timo neprotestuje, aj on je jak cencúľ. Mrzí ma to, ale nie každý spontánny nápad musí vyjsť. Timo ma utešuje, že takých kopcov ešte bude! Schádzame prudkou stráňou, kamene strieda pichľavá tráva, potoky sú stále zamrznuté. Len tie guanaco a vicuñas tu vytrvalo čosi obhrýzajú, rušíme ich pri raňajkách. O desiatej sme naspäť pri aute. To bola prechádzka ! Vraciame sa zasa do San Antonia, rozmŕzame až pri quinoovej polievke. Po obede pokračujeme prašnou cestou cez planinu smerom na Salinas Grandes, soľné pláne. Musím povedať, že tu majú taký nemožný úzus: strojovo udusať povrch týchto ciest na poriadnu valchu. Myslím, že aj auto s riadnymi tlmičmi tu musí mať problém, natož my. Ideme asi 25-30km/h a beztak máme pocit, že nám vytrasie dušu z tela, veci vypadávajú z poličiek a držíme si palce, aby niečo neodpadlo aj z Kombíčka. Hudbu nie je cez ten randál počuť a ani rozprávať sa nedá. Takže docela otravný off-road Keď nám dôjde trpezlivosť, kempujeme uprostred buše. Horizont sa už belie.

K soľným pláňam (salar), ktoré sú už v provincii Jujuy, dorazíme okolo obeda. Asfaltová cesta ich pretína napoly a tak sa ocitáme obkolesení šedivobielym morom zo všetkých strán. Na parkovisku nás víta dvojmetrová socha lamy. Hecujeme sa, kto ju olíže. Naozaj je zo soli Ďalej, až na obzor, sa už tiahne belavá rovina. Hrubý, popukaný povrch, ako pole za veľkého sucha a v puklinách vyzrážané tie najčerstvejšie soľné kryštály. Na prázdnom horizonte človek nemá žiadnu mierku, ale bez váhania sa vydávame na prechádzku. Z času na čas narazíme na pravidelne za sebou vysekané, obdĺžnikovité kade. Zdola do nich presiakla voda a na hladine sa tvoria jemné vločky soli. Keď dorastú na ťažšie kryštály, klesajú ku dnu, a tak sa postupne celá kaďa vyplní až po hladinu, kedy plná čerstvej soli vyschne. Až tu si uvedomíme, že stojíme na kruste veľkého soľného jazera! Kladieme si otázku, aká môže byť asi hrubá.  Naraz objavíme prvé ojos del Salar, čo sú prirodzené, väčšie či menšie jazierka v soľnej pláni. Často sú to vlastne iba prepadliny samotnej krusty a naraz zisťujeme, že tá nemá viac ako pätnásť centimetrov! Na chvíľu ma prepadne pocit úzkosti, akoby som stála uprostred zamrznutého rybníka na tenkom ľade. Potom však obďaleč suvernénne prejde mikrobus s turistami a nervy sú preč Túlame sa, až kým ľudí pri parkovisku nevidíme len ako mravce na obzore. Je to naozaj super zážitok, už sa tešíme do Bolívie na Uyuni! Keď sa vrátime k autíčku, sme červení jak paradajky. Poučenie znie: soľná pláň je ako tá snehová, vyplatí sa pohľadať opaľovací krém. Zo salaru čaká naše Kombíčko ďalšia štvrotisícová skúška cez sedlo a potom už klesáme kľukatými zákrutami o dobrých dvetisíc metrov do údolia Quebrada de Humahuaca. Opäť motorkársky raj. Zastavujeme sa na poriadnu obedovečeru. Najprv humitas a tamales, taštičky z kukuričnej pasty, ktoré sa plnia syrom, resp. korenenou mäsovou zmesou a potom sa v kukuričnom liste pripravia na pare. No a ešte locro, kotlík plný lamieho mäska, tekvice, rôznej kukurice, cíceru, posypaný čerstvou zelenou cibuľkou. Neskutočne výborné, ale nejak sme to neodhadli – skoro som praskla ! Už sa len odvalíme do Tilcary do kempu, kde si doprajeme poriadnu horúcu sprchu a horúci čaj.

Ďalší deň vyhlasujeme za regeneračný. Z výšin sme zliezli akísi prechladnutí a hotoví. Zatiaľ čo ja sa však v pérovke hrejem na slniečku, Timo leží pár hodín na zemi pod autom, majstruje, čistí a vymieňa olej. Vyslúžil si za to pozvanie na večeru, na poriadny steak!

…pokračovanie nabudúce …

The post Salta a Jujuy, prvá časť  first appeared on …naša cesta za dobrodružstvom.

The post Salta a Jujuy, Argentína, 11/22 first appeared on …naša cesta za dobrodružstvom.