Ďalší deň vyrážame ďalej. Rýchly nákup v mestečku Perito Moreno a už valíme po Ruta 40 na juh. Je to Patagónia, ako si ju pamätám. Žltá suchá pampa, niekedy zvlnená, inokedy rovinatá skoro na horizont. Kamene a pichľavé trávy, na ktorých sa aj tak dokážu pásť guanacos. Poväčšinou prázdna a docela monotónna. Aký je to rozdiel oproti tej zelenej, bohatej, chilskej Patagónii, plnej jazier, riek, lesov a ľadovcov! Po pár hodinách cesty odbočujeme ku Cueva de las Manos (Jaskyňa rúk). Je to komplex pravekých nástenných malieb, ktoré vytvorili skupiny lovcov-zberačov v niekoľkých vlnách medzi rokmi 7300 p.n.l. a 700 n.l. Jaskyňa je zároveň najstarším známym umením v Južnej Amerike, a aj preto je zaradená na zoznam kultúrneho dedičstva UNESCO. Avšak na to, aké významné miesto to má byť, je cesta k nemu prekvapivo zlá a rozbitá. Vlastne, v Argentíne to také prekvapivé nie je… Vyše 50 kilometrov sa natriasame po off-roade druhej triedy, spod kolies nám strieľajú kamene a držíme si palce, aby sa nám neodtrhla tuba na streche alebo neodpadla časť auta. Po takmer dvoch hodinách (!) sme pri maličkom návštevníckom centre, pozeráme si strohú výstavku o okolitej krajine a živote pravekých nomádov. Potom si nás pod krídla berie milá bacuľatá sprievodkyňa a spolu so zvyškom skupinky vyrážame. Zostupujeme do kaňonu Río Pinturas, v ktorého stenách boli jaskyne a maľby v roku 1941 objavené. Po necelom pol kilometri sme tam. Zo stien na nás mávajú prvé otlačky dlaní. “Vlastne to nie sú otlačky,” upozorňuje nás sprievodkyňa, “ale negatívy.” Pravda, pravekí ľudia prikladali ruky ku skale a farbou maľovali obrysy. Biele, žlté, okrové, červené, hnedé. Sú ich stovky a stovky! Skoro všetky ruky sú ľavé, len pár je pravých. Jedna má šesť prstov. A s postupom tisícročí sa k rukám pridávajú obrazy guanacos, podivných jašteríc a nakoniec aj abstraktné symboly. Čo to však všetko znamená, to sa môžeme len dohadovať. Podpisovali sa tak ? Značili si územie? Zaznamenávali niečo? Tajomstvo zmizlo dávno, spolu s pôvodnými obyvateľmi. Je úžasné si predstaviť, že aj tie malé skupinky lovcov, ktoré žili prakticky odrezané a izolované v tomto nehostinnom kúte sveta, cítili túžbu tvoriť a chceli iným niečo odkázať. V podvečernom slnku sa púšťame tou rozbitou cestou naspäť a spíme pri dedinke Bajo Caracoles. Jediná usadlosť na 400-kilometrovom úseku, pár domov a benzínka.

Ďalšie ráno, keď sa chystáme vyraziť, sa pri nás zrazu s usmievavým “Hi!” pristavia dvaja cyklisti. Sú to Nemci, ktorých sme prvý raz videli už na začiatku Carretery, kde sme si neustále mávali a obiehali sa. Po mesiaci sa stretávame znova, spoznali naše auto! Sranda, ideme rovnakou rýchlosťou ako bicykel Pokecáme, rozlúčime sa a vyberáme sa tankovať. Keďže pumpár je len jeden a včera bol podľa domácich na fieste, bude spať až do poobedia. Tvrdá pracovná morálka, veru. Prelievame do nádrže naše rezervné kanistre a dúfame, že sme to spočítali dobre a do Gobernador Gregores dôjdeme. Celý deň križujeme nemennú pampu, ktorú nám spestrujú cez cestu behajúce ñandú, guanacos a takisto náhodne chýbajúce úseky asfaltu (fakt, z ničoho nič vždy chýba 200 metrov, akoby neprišla posledná várka). V Gob. Gregores pumpári pracujú jak sa patrí a my pokračujeme. Za ďalších 150 kilometrov míňame mestečko Tres Lagos a ja spomínam, ako sme tu s Vojtom v roku 2014 v riadnom vetre a zime čakali 24 hodín na stop. Dokonca tu stále je tá betónová skruž, v ktorej sme spali Po hodinke, so západom slnka, odbočujeme pri obrovskom Lago Viedma z Ruta 40. Tabuľa hovorí “El Chaltén 90km”, takže zajtra sme tam!

Ráno je nádherné, pár bielych mráčikov na modrom nebi. Jazda je to krásna a my sa už nevieme dočkať. Masív Fitz Roya sa z rovinatej pampy týči dobrých 3000 metrov kolmo k nebu a je ho vidno už na desiatky kilometrov ďaleko. Ako sa približujeme, priamo pred nami sa s každým kilometrom viac a viac z oblakov odhaľujú jeho kolmé steny…Keď som tu pred ôsmimi rokmi bola, za 4 dni sme vrchol Fitz Roya videli len na pár minút a Cerro Torre z hmly nevykuklo ani raz. Obaja sem vlastne ideme akoby prvý krát! El Chaltén je najmladšie mesto Argentíny, založili ho v 80-tych rokoch ako vojenskú posádku kvôli hraničným sporom s Chile. Odvtedy sa rozrástlo na 1600 sezónnych obyvateľov a stalo sa turistickým centrom pre severnú časť Parque Nacional Los Glaciares. Túry pod ikonické štíty Patagónie mu dokonca vyslúžili prívlastok Capital Nacional del Trekking. Polovica mestečka sú reštaurácie, pivárne, hotely a hostely, dokonca tu je aj zmrzlináreň, bouldrovacia stena a pár outdoorových obchodíkov. Proste to žije turistami a teraz je vrchol sezóny. Cestou do Chalténu míňame karavany, pár linkových autobusov, ale aj turistické mikrobusy, ktoré sem uponáhľaných cestovateľov vozia v rámci jednodňovej tour (vidieť, vyfotiť a preč). Hneď pri vstupe do mestečka, oproti informačnému stredisku rangerov, je vyhradené veľké parkovisko pre dodávky a karavany a my sa tam ubytujeme tiež. Nielenže tu máme vodu, záchod a drevené stoly s lavičkami, ale je odtiaľto parádny výhľad na hory dookola. No len si to predstavte, vidieť priamo z postele Fitz Roy! To sa v Chalténe nikomu nepodarí, tam už zacláňajú menšie kopčeky V takomto počasí, keď je azúro, sa nám nechce len tak sedieť vedľa autíčka. Rýchlo balíme aspoň keksík a vodu a už vyrážame na malý poobedný výlet, na Mirador Fitz Roy. Stúpame do kopca nad mestečkom a nad hlavami nám škriekajú zelené papagáje. Papagáje…v Patagónii? Fakt. Máme krásny výhľad dolu do údolia, kde sa vlní Río de las Vueltas. Po krátkom traverze sa noríme do lesíka stromov lenga a ñirre, ktoré už poznáme z Chile. Nevysoké, so sivými kmeňmi, nestoja kolmo, ale akoby sa nakláňali v smere večného patagónskeho vetra. Zvesela si hopkáme a proti nám sa z dlhých túr vracajú pripravení turisti aj totálne zničení neturisti. Po hodinke sa les rozostúpi a my máme pred sebou ohromný výhľad. Na nebi ani mráčik a pred nami sa vypína Fitz Roy a celý jeho hrebeň: Poincenot, Aguja Saint Exupéry, ľadovce Paso Superior aj Piedras Blancas…Sedíme ako omráčení a nevieme sa vynadívať. Hlavou nám bežia všetky možné odvážne horolezecké príbehy…wow! Obďaleč sa dvaja rodičia snažia užívať si tú parádu, ale tri malé deti s ťažkým nezáujmom bojkotujú kochanie. Na chvíľu ich skľudní až čokoládka. Osvedčený trik. Cestou dole volíme druhý chodník, okolo Laguna Capri. To aby sme Fitz Roy mali stále ako na dlani. Pri jazere nám trochu vyrazí dych. Je to jedno z povolených kempovacích miest a ešte k tomu zadarmo. A tak tu stojí stan na stane, ľudia sa opaľujú, piknikujú, čítajú knižky a odvážlivci sa kúpu. Docela dav! Bez zastavenia upaľujeme ďalej. Dole medzi karavanmi spoznávame našich francúzskych kamarátov zo Salty, Édouarda a Claire, ktorí tiež cestujú Kombíčkom. Sú tu už pár dní a večer nás berú na pivko. Je ten svet taký malý alebo na niektoré miesta skrátka zavítajú absolútne všetci?

Na nasledujúci deň hlásia ešte lepšie počasie, oblaky poobede nemajú byť ani na zadných hrebeňoch a ani v zadných dolinách. Voľba je jasná, chceme vidieť Cerro Torre! Cesta začína niekde uprostred dediny a my sa na ňu vydávame okolo poludnia. Zďaleka nie sme poslední. Prvú pol hodinku chodník ešte stúpa, potom však už len kľučkuje údolím pozdĺž Río Fitz Roy. Keďže sme nedočkaví, máme celkom slušné tempo a obiehame hromadu sviatočných turistov. Desať kilometrov ubehne ako nič a naraz už stúpame na skalnatú morénu. A odtiaľ, dokonalý výhľad! Pred nami je veľké, sivozelenkavé pleso Laguna Torre, do ktorého na opačnej strane ústí ľadovec Glaciar Torre. Kryhy, ktoré sa z neho poodlamovali, plávajú na hladine smerom k nám. Vľavo ľadovec zoširoka ubieha stenou až na široký hrebeň Las Adelas. Vpravo sa stráca v doline Torre, kde ho nie je vidieť. A uprostred sa ako skalná veža, ihla, týči proti dokonale modrému nebu majestátne Cerro Torre. Facinovane pozorujeme, ako sa jeho 2000-metrové hladučké steny dvíhajú takmer kolmo hore, až pod vrcholový snehový hríb. Rozprávame sa o Cesarovi Maestrim, najskôr o jeho podvode a nakoniec Kompresorovej ceste, ktorou nakoniec celkom nepekne Torre pokoril. O Jimovi Bridwellovi, ktorý z Yosemitov práve tu presedlal na sneh a ľad. O Davidovi Lamovi, ktorému sa absolútne neuveriteľne podarilo vyliezť hore voľným štýlom. Zo severnej strany na Cerro Torre naliehajú dve ďalšie skalné ihly. Torre Egger, pomenovaná po Maestriho parťákovi, ktorý zahynul pri pokuse o vedľajšie Cerro Torre, a Aguja Stendhart. V mysli sa nám stále živo premieta film The Alpinist, ktorý sme nedávno spolu pozerali. O neskutočnom lezcovi Marc-Andrém LeClercovi, ktorý skromne a potichu predviedol zimný sólo výstup na Egger (ďalej film nebudem spoilovať, kto má rád hory – pozrite si ho, odporúčame!). Veže v nás budia rešpekt, a to sa na ne iba pozeráme Dolu na brehu jazera zrejme prebieha modelingovo-instagramová súťaž o najnápaditejšiu foto z tohto slávneho miesta. Inak sa nedajú vysvetliť všetci tí ľudia, ktorí sa kvôli fotke snažia vliezť do ľadovej vody po členky, kolená či po krk. Hneď, ako sa vyštverajú na breh, sápajú sa fotografom po telefón a kontrolujú, či bolo ich trápenie/originálny nápad zvečnené “správne” a prípadne do vody lezú znova. Keď nás ich úsmevné pokusy prestanú baviť, vydávame sa po pravom brehu plesa na Mirador Maestri. Cerro Torre, Egger a Stendhart máme stále v plnej paráde, ale odhaľuje sa celý kotol pod Adelas, rozlámaný ľadovec a hlavne – nikto sa sem už neobťažuje pokračovať Nedá nám to a chceme sa pozrieť aj na ľavý breh. Tam nás po chvíli zastavuje široká Río Fitz Roy, ktorá z plesa pramení. Lávka cez ňu nevedie, iba tirolesa, zipline. Sme pripravení, sedák máme v batohu. Je už neskoré popoludnie, a tak iba cvične prerúčkujeme tam a späť. Potom sa púšťame naspäť do Chalténu. Davy sú už dávno preč, stretávame iba pár opozdilcov kochajúcich sa prírodou. Veru, aj nás zastavia podivné zvuky pripomínajúce chichot a smiech. Ukáže sa, že to sú patagónske ďatle (Magallaenic woodpecker)! O pár kilometrov nižšie nás milo prekvapí nebojácny zajačik, ktorý nás skúmavo pozoruje z necelého pol metra. Kým ho necháme v kľude obhrýzať kvietky a púčiky, vôbec sa nás nebojí. Zvyknutý na turistov, ako líška pod Zamkovského  

Vyzerá, že dobré počasie drží, pretože sa opäť zobúdzame do slnečného rána. Program je jasný, vyberieme sa na najpopulárnejší výlet v okolí – pod Fitz Roy! Najväčšie azúro hlásia až na večer, a tak sa napriek skorým tatranským návykom neponáhľame. Prvú časť po Mirador Fitz Roy už poznáme, a tak viac ako cestu obdivujeme rôzne postavičky, ktoré stratávame na chodníku. Ľudia každého veku, tvaru aj veľkosti. Jeden pán pomaličky vystupuje s drevenou stareckou paličkou, iný chalan skáče do kopca na jednej nohe a o dvoch francúzskych barliach. Tučkovia sa lopotia a bežci v kompresných podkolienkach nás svižne obiehajú. Sviatoční turisti majú všetci novučičké tenisky a turistické paličky a vyzerajú, akoby všetko zakúpili zrovna dnes ráno. Našlapujú opatrne, asi v lese dlho neboli a paličky zásadne držia buď vo vzduchu alebo hrotom meter za sebou. Najzaujímavejší sú však chudáci, ktorí sa v kempe po ceste chystajú prenocovať. Nesú často monštrózne batohy, na ktoré majú ešte zvonka popripínané spacáky, plyšáky, vankúše či čipsy. Väčšina navyše nesie v rukách stan, podaktorí aj gitaru. Timov minimalistický baliaci gén zažíva šoky. Za Mirador Fitz Roy sa cesta na pár kilometrov narovná a vlní sa lúkami a nízkymi krovinami. Oproti nám už stretávame zostupujúcich, ktorí buď nemohli dospať alebo boli hore na východ slnka (my sme skôr na tie západy :)). Prechádzame cez kempovacie miesto Poincenot, kde už stojí jeden stan vedľa druhého. Spomínam, ako sme tu v septembri (!) pred ôsmimi rokmi spali jediní a husto snežilo. Kúsok za Poincenotom začína tá najnáročnejšia časť, riadny stupák na záver. Na tabuli vedľa chodníka visia varovania, že sa nejedná o túru či terén pre začiatočníkov, ale nezdá sa, že by to niekoho odradilo. Kvôli tejto túre sú predsa všetci tu! Šplháme sa v ostrých serpentínach do strmého svahu. Rangeri pekne vyhradili chodník, okolo sú samé značky “No pasar!” a “Area en recuperación”, no bohužiaľ nikto zo sviatočných turistov na ne neberie ohľad. Všetci sa štverajú skratkami, čo najrýchlejšie, akoby im malo čosi ujsť. My na nich svorne nadávame (po slovensky) a stúpa nám tlak. Svah podľa toho aj vyzerá, erodovaný a už tu nič nerastie. Po pár stovkách výškových metrov sa ocitáme na skalnatej moréne a tušíme cieľ. Už len kúsok a vykukne na nás fantastický výhľad. K tmavému tyrkysovému Lago de los Tres sa zo skalnatého hrebienka plazí rozpraskaný, sivastý Glaciar de los Tres. Za hrebienkom iba tušíme Glaciar Paso Superior, cez ktorý musia horolezci prejsť, aby sa ocitli na úpätí 1500 metrov vysokej, náročnej, hladkej steny Monte Fitz Roy. Wow! Po oboch stranách dominantného Fitz Roya sa čnie ostrý zubatý hrebeň a v ňom nemenej známe ihly. Aguja Poincenot, Saint-Exupéry, Mermoz, Rafael Juarez,… Všetci turisti okamžite zostupujú k plesu, a tak sme tu, na vrchu morény, relatívne sami. Piknikujeme na obrovskom balvane, ďalekohľadom skúmame skalné steny aj ľadovcové pukliny a špekulujeme, kam by sa ešte s našimi schopnosťami dalo povyliezť. Takmer sme si nevšimli líšku, ktorá prišla snoriť, či nám nejaký kúsok paštikového chlebíka nespadne na zem. Nespadol Po dobrej hodinke a pol sa presúvame na drobný kopec vľavo nad plesom, odkiaľ máme skvelý výhľad aj do druhej doliny. Kopec sa tu prudko zvažuje až ku Laguna Sucia, plesu, do ktorého z ľadovcov padajú štíhle vodopády. Krása! Je to opäť iná panoráma, a tak si sadáme a kocháme sa znova. Dvíhame sa, až keď sa slnko chystá zapadnúť za najvyššie hrebene. Ľudia už takmer všetci zmizli, a tak sa aj my odvažujeme na prázdne brehy Lago de los Tres. Dáme si povinnú foto, Timo pózuje jak nejaká opička. Cestou dole nám dušička ešte stále plesá, a tak zvesela poskakujeme okolo zničených posledných turistov. Dúfam, že ich príliš nepohoršujeme, lebo niektorí vyzerajú, že toho majú naozaj dosť. Do Chalténu schádzame až so západom slnka. Cestou hore v zástupe sme si vraveli, či to bude vôbec stáť za to, ale ozaj nás nič nesklamalo. Ba naopak, taký známy výhľad a aj tak nám spoľahlivo vyrazil dych, splnili sme si sen. Cestou k autu nadšene šteboceme a zdieľame dojmy, keď sa odrazu za nami ozve: “Ale nie, zo Slovenska?” A tak sme sa spoznali s Lilou a Raperom, našimi prvými Slovákmi na ceste Je to perfektný mladý pár z Kežmarku, ktorý sa rozhodol, že si návrat z pracovného gap-yearu v Kanade ešte spestrí pár mesiacmi cestovania po Južnej Amerike. Hneď sme našli spoločnú reč!

Na nasledujúci deň sme si plánovali oddych, veď sme na každej z túr nachodili cez 25 kilometrov. Ale ráno je zase azúro, a tak nám nedá a balíme batôžky. Vyrážame na Loma del Pliegue Tumbado, panoramatický kopec. Najprv míňame skaly, kde hniezdia kondory a naozaj nám ich nad hlavami zopár plachtí. Neuveriteľné! Potom stúpame lúkami a lesmi, Chaltén nechávame hlboko pod sebou. Je tu minimum ľudí a prírodu máme takmer pre seba. Po dvoch hodinkách nechávame za nami aj zeleň a vystupujeme na skalnatú pláň. Už tradične nás na samý záver čaká ten najprudší strmák. Trištvrte hodiny bez zastavenia dychčíme do suťového kopčiska, ktorý nám miestami odchádza pod nohami. Ale tá odmena! Keď vylezieme na samý vrch, otvára sa nám fantastický výhľad do všetkých strán. To sme tu ešte nemali! Na severe vidíme hlboko pod nami zelenú Lagunu Torre, po ktorej plávajú obrovské ľadovcové kryhy. Samotný ľadovec je skrytý, ale perfektne vidíme Cerro Torre, Egger aj Stendhart – vežovú trojicu. Za náprotivším hrebeňom opäť suverénne vyčnieva Fitz Roy, zďaleka najvyšší vrch v okolí. Medzi týmito dvoma štítmi prvý raz vidíme celý Glaciar Torre a zadné hrebene. Na východ pozeráme na Chaltén a na juh sa rozlieha ako more veľké, tyrkysové Lago Viedma. No a na západ máme Paso Huemul, sedlo, za ktorým sa už rozprestiera iba Južné patagónske ľadovcové pole! Dostať sa doň sa dá len v rámci štvordňového treku, ale sme si istí, že ten výhľad musí stáť za to. Padne návrh, že by sme sa kvôli tomu mohli do Chalténu aj vrátiť… Vyťahujeme chlebíky, nátierku, papriku, keksíky, teplý čaj a vo veľkom piknikujeme. Hovieme si na slniečku, striedame si ďalekohľad a pochvaľujeme si to okno dokonalého počasia, ktoré sme tu zastihli. Cesta dole je dlhá a kolená dostávajú slušne zabrať. Sľubujeme si, že zajtra sa k oddychu prinútime, aj keby čo.

Rest day začína sľubne. Dlho vyspávame a vedľa “našich” Francúzov si robíme raňajky. Édouard s Timom potom troška majstrujú okolo auta, vymieňajú si Kombi starosti aj tipy pri oprave. Poobede sa vyberáme do cukrárne, na vyhlásenú zmrzlinu. Stojíme v dlhej fronte až von, okolo nás bosí hipíci, zamágovaní lezci aj obyčajní mlsní turisti ako my. Na výber je asi tridsať druhov, majú aj príchuť calafatea asi 4 rôzne dulce de leche (dulce de leche je niečo ako karamelové salko – mlieko zvarené s cukrom, konzistencie Nutelly, ktoré Argentínci nadovšetko milujú). Sediac s kornútkom na obrubníku si skutočne pripadáme ako v lete. Neni však oddych ako oddych a ten aktívny je vraj najlepší. Barman v našej obľúbenej pivárni nám povedal, že v Chalténe je bouldrovacia stena a to je pre nás v Južnej Amerike prvý raz! Takže namiesto váľania v tráve si požičiavame lezečky a dobrú hodinu a pol strávime ničením sa v bouldrovacích problémoch. Na záver máme napuchnuté predlaktia, na dlaniach sa nám tvoria mozole a už nemáme silu ani na úchop príboru. Sme spokojní :).

Nasledujúci deň je stále krásne, my však z Chalténu odchádzame preč. Zostali by sme aj dlhšie, ale na trek v chilskom Torres del Paine sú prísne rezervácie a už sa nám blíži deadline. Mávame skalnatým štítom a znova si sľubujeme, že po ceste späť na sever sa tu ešte zastavíme. Pár hodín frčíme cestou, ktorú už poznáme, okolo Lago Viedma. Pripojujeme sa na Ruta 40 a potom pokračujeme okolo nemenej obrovského Lago Argentino smerom na Calafate. Je to rušné turistické mestečko, plné hotelov, obchodov a reštaurácií. Keďže má letisko, veľa turistov začína svoju dovolenku v tomto odľahlom kúte sveta práve tu. Okrem toho je pár desiatok kilometrov za mestom jedna z najznámejších atrakcií Patagónie. Je dostupná úplne pre všetkých, netreba sa spotiť a dokonca si ani obuť vibramy. Je pre seniorov o paličke, slečny v dizajnových outfitoch, rodinky s deťmi v nosítkach a aj pre mainstreamových cestovateľov, pre nás. Ľadovec Perito Moreno. Spíme tesne pred bránami národného parku, asi 60 kilometrov za Calafate, nech ráno nestrácame čas. 

Najprv rýchly crash course. Glaciar Perito Moreno sa nachádza v južnej časti Parque Nacional Los Glaciares. Je asi 30 kilometrov dlhý a pokrýva skoro 250 štvorcových kilometrov. Jeho čelná stena je 5 kilometrov široká a okolo 70-80 metrov vysoká, čo je približne 15-poschodová budova! Ďalších 100 metrov ľadovcovej masy sa skrýva pod hladinou Lago Argentino, do ktorého Perito Moreno ústi a do ktorého sa aj rozpadá. Je to jeden z mála ľadovcov na planéte, ktorý si napriek klimatickej zmene stále zachováva svoj objem – neustupuje a ani sa nestenčuje. Je pomenovaný na počesť Francisca Morena, ktorý v 19. storočí objavoval a študoval patagónsky región a zaslúžil sa o určenie definitívnych hraníc s Chile. Paradoxne, on sám tento ľadovec nikdy neuzrel Perito Moreno je populárny z viacerých dôvodov. Za prvé, je obrovský a ešte k tomu krásne čistý, teda modrobiely. Za druhé, je extrémne ľahko dostupný. Netreba sa za ním lopotiť dni ani hodiny pešo v ťažkom teréne, autobus vás vyloží na parkovisku len pár stoviek metrov od neho. Za tretie, je neuveriteľne blízko. Jeho čelná stena je len pár desiatok metrov od brehu a niekedy sa dokonca priplazí natoľko, že sa o polostrov oprie. Iné ľadovce sa pozorujú z lodí a z takejto blízky to môže byť nebezpečné, pretože sa z nich odlomujú obrovské masy ľadu, ktoré navyše po dopade do vody spôsobia solídnu prívalovú vlnu. Za štvrté, tie kolabujúce ľadové steny sú v letných mesiacoch perfektná šou

Ráno vyrážame po deviatej. Rangeri pri vstupe nám na lístok do kolónky “nacionalidad” (národnosť) píšu Noruego, Nóri. O žiadnej Eslovaquía asi ešte nepočuli Cesta sa vlní ešte dobrých 15 kilometrov, kým zaparkujeme na obrovskom záchytnom parkovisku. Je takmer prázdne, ale to je len tou rannou hodinkou. Ani si nechceme predstavovať, aký nátresk tu býva cez obed. Hneď za parkoviskom začínajú drevené chodníky, ktorými je svah nad Lago Argentino popretkávaný. Tieto lávky vedú po brehu, ponad kríky ale niekedy aj ponad stromy, takže davy ľudí nič v parku nepošliapu a ešte pri tom majú skvelý výhľad. Každú chvíľu je na nich vyhliadková plošina, a tak sa chvalabohu s nikým nikde nemusíme tlačiť. Perfektné! My začíname v zátoke na severe polostrova. Chodník tu vedie priamo po brehu. Vidíme len obrovské modrobiele kryhy plávať na hladine. O pár stoviek metrov ďalej sa nám ukazuje bočná časť Perito Morena. Prekvapení zastavujeme, a to je pritom ešte poriadne ďaleko! Ako sa približujeme, odhaľuje sa nám ľadovec viac a viac. Ani nevieme riadne pojať, aký je naživo obrovský! Keď naň hľadíme trochu z výšky, skúmame jeho koncovú časť, plnú trhlín, puklín a ostrých blokov. Keďže je krásne počasie, vidíme do diaľky až na horský hrebeň, na ktorom sa Perito Moreno rodí. Keď sa naopak pozeráme z nižších lávok, lepšie si uvedomujeme ozrutnosť ľadovej fasády, ktorá sa týči pred nami. Dokonca sa nám viackrát podarí zazrieť, ako sa odlamujú celé ľadovcové veže, s hukotom sa trieštia o hladinu jazera a nárazová vlna vyhadzuje niektoré kryhy až na breh. To je zážitok! Chodíme sem a tam, chceme si prejsť každý jeden chodník a nemôžeme sa nabažiť pohľadov na ten modručký kolos. Nakoniec sme tu viac než 5 hodín. Klasika Do Calafate sa vraciame ohromení, s krásnym zážitkom. Večer sa znova stretávame s Lilou a Raperom, ktorí sem docestovali dnes. Sedíme nad pivkom, kecáme a ako inak, zisťujeme, že na Slovensku máme spoločných známych (zdravíme Tinu Batmendijnovú ). Malý to svet. Vymieňame si cestovateľské tipy a zážitky, sme veru podobná krvná skupina. Nakoniec im posúvame naše dnešné lístky z Perito Moreno, na druhý deň má človek polovičnú zľavu. Nórmi tak zajtra budú oni

Ďalšie ráno si najprv splníme pár povinností, mechanik, autodiely, proviant. Pripravujeme sa na cestu do Chile. Poobede vyrážame do múzea. Volá sa Glaciarium, je to múzeum ľadu a dokonca už samotná budova pripomína rozpraskané ľadovcové bloky. Šéfom je glaciológ a horolezec Pedro Skvarca a so svojím tímom to vymysleli naozaj zaujímavo. Idú na to pekne postupne, najprv sa učíme ako sa sneh mení na ľadovec, ako sa ľadovce hýbu, ako formujú okolie a čo všetko sa z nich môžeme, aj o minulosti, dozvedieť. Potom sa dozvedáme o jednotlivých ľadovcových formáciách a fenoménoch. O prvých dobrodruhoch, prieskumníkoch a lezcoch, ktorí sa do krajov ľadu odvážili. A potom o Patagónskych ľadovcových poliach, o ich význame, o ich jednotlivých ľadovcoch a osude. Bohužiaľ sa nevyhneme smutnej realite klimatickej zmeny a jej dopadu. Sú to multimediálne panely, animácie aj krátke filmy, doplnené o fotografie a 3D modely. Ako v každom múzeu, aj tu sme takmer do zavieračky. Jediná škoda, že Ice Bar majú od Covidu zatvorený. Večer si opäť dávame rande s “našimi” Kežmarčanmi a do neskorej noci sa vykecávame. 

Nasledujúci deň dvíhame kotvy. Vezieme ešte Lilu s Raperom do Esperanzy, ale tam sa naše cesty na chvíľu rozchádzajú. Oni mieria za tučniakmi na argentínske pobrežie a nás čaká trek v  Chile, v Torres del Paine. Už sa nevieme dočkať, hurá!

The post Argentínska Patagónia, smer juh first appeared on …naša cesta za dobrodružstvom.