Presúvame sa na vyhliadku nad mesto, kde kempujeme pri obrovskom nápise “COCHRANE”. V noci dokonca svieti na modro-žlto-červeno. Tieto nápisy à la Hollywood má každá sebemenšia dedina, po celej Južnej Amerike. Je tu ale kľud, les a pekný výhľad, a tak si varíme svoju fajnovú večeru a skúšame chilské pivko. Inak, popravde sme si ho tu kúpili len kvôli peknej plechovke, ale tak nám zachutilo, že si odvtedy vezieme vždy jedno-dve v aute. 

Ráno vyrážame na prvú túru do Parque Nacional Patagonia. 

Je to až neuveriteľné, ale aj tento národný park založili Kris a Douglas Tompkinsovci. V 90. rokoch kúpili estanciu s desiatkami štvorcových kilometrov pampy, zničených eróziou a nešetrným spásaním ovcami. Postupnou citlivou obnovou sem vrátili pôvodnú pestrú flóru, čo pritiahlo naspäť veľké stáda guanacos a aj vodné vtáctvo. Na to prirodzene nadviazal spontánny návrat pumy. Okrem toho tu ochranou zväčšili populácie vážne ohrozeného huemula (patagónsky typ jeleňa) a činčily. O dvadsať rokov neskôr, po vybudovaní základnej turistickej infraštruktúry, všetko darovali chilskej vláde, ktorá zlúčením s priľahlými rezerváciami na okraji vytvorila nový národný park. Sme vo väčšom a väčšom úžase, aká obrovská práca, zmena a impakt na ochranu prírody sa môže podariť jednotlivcom. 

V južnom sektore parku, Tamango, sme si naplánovali veľkú túru. Asi 25 kilometrov, nech toho vidíme čo najviac. Ranger tvrdí, že je to na dva dni, ale čo. Stúpame poriadnym strmákom na kopce nad jazerom Cochrane. V diaľke, na západe, vidíme medzi oblakmi vykúkať skalnaté kopce a Severné patagónske ľadovcové pole. Keď sa stúpanie zmierni, vchádzame do lesa. Je úplne iný, než patagónske lesy doteraz. Stromy sú nízke, so zatočenými sivými kmeňmi, porastené čímsi, čo z diaľky pripomína…vláknitú pleseň. Sú to však dlhé riedke chumáče zeleného lišajníku, ktorý sa príznačne volá Old Man’s Beard . Tieto stromy – lenga, ñirre a coihue – nás budú sprevádzať celým veterným juhom Patagónie až po koniec Ohňovej zeme. Po nejakej chvíli sa les rozostupuje pri dvoch jazerách, Laguna Cangrejo a Laguna Elefantita. Brehy sú posiate bielymi a žltými kvietkami, takže sa slníme a kocháme. Po ďalších kilometroch sa cestička stáča naspäť nad jazero Cochrane a naraz ho máme ako na dlani. Je naozaj dlhokánske, má cez 60 kilometrov. Ale hlavne tie jeho farby! Hrá snáď všetkými odtieňmi modrej. Od tmavej atramentovej cez námornícku až po tyrkysovú, blankytnú a priezračnú v zátokách a okolo ostrovčekov. Nevieme sa vynadívať. Z rozjímania nás vytrhne prudká letná prehánka, ktorá padá priam z jasného neba. Vlastne by ani nestála za reč, ale vďaka nej zisťujem, že Timo už natoľko schudol, že ani nepotrebuje pršiplášť – pod bundu si zapne a schová aj celý batoh! Tuším začíname vykrmovať… Cez rozkvitnuté lúky prudko klesáme až na breh jazera. Hovoríme si, že už to bude len prechádzka popri vode, až k autu, ale čaká nás pravý opak. Posledných 5 kilometrov sa liepame po skalách, cez húštiny a korene bez prestania strmo hore a dole, makačka. Aspoň nás za odmenu na záver čaká krásne rameno jazera, vinúce sa malým kaňonom. Vraciame sa autom na “naše” vyhliadkové miesto a spíme ako zarezaní. 

Ráno Timovi stále vŕta hlavou modré jazero a ten kaňon, ktorým sme išli na záver. “Čo keby sme sa tam vrátili na kajaku?” Super nápad, kúsok od rangerov ich v kempe požičiavajú! Pred obedom sme teda znovu na mieste a dohadujeme sa s kempárom. Fasujeme žltučký morský dvojkajak, pádla a záchranné vesty. Len chvíľku nám trvá, kým si nacvičíme pádlovací synchrón a vyrážame. V zátoke nám to ide jedna báseň, spomíname na svoje “skúsenosti” zo splavov. Voda je krásna – síce sýto modrá, ale zároveň taká priehľadná, že vidíme aj 10 metrov do hĺbky. Ako sa dostávame do kaňona, je už cítiť protiprúd a treba sa začať snažiť. Za každou zákrutou nás čaká niečo extra. Raz je to tak silný prúd, že v ňom napriek všetkej snahe stojíme na mieste, až kým nás nespláchne späť. S vypätím všetkých svalíkov, ktoré nám pri šoférovaní ešte neatrofovali, sa na štvrtý pokus dostávame ďalej. Inokedy sú to perejky, ktorým sa nedá vyhnúť ináč, než prenášaním cez skalky popri brehu. Pár krát sme aj uviazli na plytčine, vďakabohu za silné laminátové dno . Keby sme neboli dôkladne mokrí, tak sme isto riadne spotení. Ale prebojovali sme sa až na otvorené jazero Cochrane. Pádlujeme krížom cez rameno, do malej peknej zátoky. Dávame si zaslúženú prestávku a ak by zrovna nezašlo slniečko, tak by si Timo určite zaplával. Na cestu naspäť sa nám zdvíha vietor, a tak bojujeme ešte aj s vlnkami. Potom však prichádza ďalšia odmena, zjazd kaňonom . Užívame si špliechajúcu vodu aj nevídanú rýchlosť, len škoda, že to máme za sebou tak rýchlo! Keď vraciame kajak, ujovi sa nechce veriť, že sme to zvládli až na Cochrane. Trošku sa ohrejeme v kempovej sprche a Timo zhadzuje vlasy aj fúzy – už vyzeral jak Krakonoš! V podvečer sa presúvame do ďalšieho sektoru parku, do Valle Chacabuco. Je to časť, ktorú kedysi kúpili Tompkinsovci. Z ranča je dnes múzeum, reštaurácia a malý hotel. Už po ceste vidíme množstvo guanacos. Zrejme sme prišli v dobrom období, lebo s ďalekohľadom potichúčky pozorujeme ich páriace rituály.

Ráno je zamračené, a tak sa netrápime skorým štartovaním. Púšťame sa na najdlhšiu možnú túru, Sendero Lagunas Altas…veď ako inak. Hneď na začiatku nás víta tabuľa, ako sa správať, ak človek stretne pumu. Pumu! Kiežby sme ju zahliadli. Z diaľky, samozrejme . Ale iná tabuľa vraví “Nevadí, že ste pumu nevideli, ona zaručene videla vás!”, a tak si nádeje nerobíme. Serpentínami stúpame dobrých 800 metrov až na náhornú pláň nad údolím. Mraky síce sedia na špičkách kopcov, ale výhľady sú aj tak parádne. Na všetky strany horské hrebene a v diaľke opäť to ľadovcové pole. Kým sa kocháme, dosadnú neďaleko nás s veľkým škrekotom tri ibisy. Ibisy, tu? Veď presne tie isté sme predsa videli v Brazílii, na Iguazú! Žeby nejaká otužilá sorta? Ako pokračujeme, chodníček sa striedavo vlní popri útese, lesom sivých pokrútených stromov a popri malých tmavomodrých jazierkach. Pri jednom z nich vybaľujeme z batôžka svoju turistickú desiatu – chleba, horčicu, salámu a papriku. Slovák v nás sa nezaprie . Okolo jazier rastú rôzne farebné kvietky, jedny z nich sú hádam divoké orchidey. Ďalej od vody nás vítajú na pohľad krásne na žlto zakvitnuté kríky, ktoré sú však samý pichliač a osteň. A pritom lamy ich spásajú jedna radosť! Po takmer dvadsiatich kilometroch sklesáme naspäť do údolia. Keďže stále nemáme dosť, do kempu sa vyberáme dlhším chodníkom. Vedie okolo maličkého cintorína, kde odpočíva Douglas Tompkins. Tu to mal tento veľký človek najradšej. Uz sa zvečerieva, keď konečne dorazíme k autu. Puma stále nikde, a to je pritom jej obľúbená hodinka . Plašíme akurát bojazlivé zajace, ktoré upaľujú kade ľahšie. Nebo ale horí jasnými odtieňmi červenej a oranžovej, a tak máme inú odmenu, aj pri varení večere.

Nasledujúci deň od rána prší a je pekne hnusná zima. V aute je nám pod perinou teplo, a tak ani nevystrkujeme nos. Von sa odhodláme až poobede, keď si za mrholenia varíme a potom sa vyberáme do múzea. Veru, v tejto divočine je múzeum. A nie hocijaké! Museo del Parque Nacional Patagonia navrhla a postavila Fundación Tompkins. Je venované dôležitosti národných parkov a zaujímavo a interaktívne nám približuje flóru a faunu Patagónie, z čoho čerpáme ešte ďalšie mesiace. Meriame sa proti kondorím pierkam, skúmame stopy aj vajíčka, listujeme pri kozube v starých herbároch, pozeráme projekcie, študujeme ľadovce. Skvelé! Múzeum však v druhej časti ukazuje aj obrovský ľudský impakt na živočíšne druhy, oceány, klímu, ktorý máme ako spoločnosť no aj ako jednotlivci. Koľko a akých druhov vymiera, koľko odpadu produkujeme a vypúšťame do vzduchu či oceánov. Ako k tomu prispievajú naše “nezbytnosti”, ako klimatizácia, sušičky, autá či sladené limonády. Je nám z toho až úzko a hanba. Na záver je vďakabohu časť, ktorá sa volá Čas na zmenu, alebo také čosi. Dáva nádej, že stále sa dajú robiť veľké veci. Veď nie sú práve toho Tompkinsovci dôkazom? Keďže sme akí sme a čítame každú jednu tabuľu a knižku a ešte aj pozeráme každé video, múzeum sme za jedno poobedie nestihli (mali by ste nás vidieť vo Vatikánskych múzeách alebo v Uffizi ). Bolo také super, že sme kvôli nemu ostali do druhého dňa a všetko si pekne v kľude po poriadku dopozerali a doštudovali.

Na druhý deň teda strávime v múzeu ešte celé doobedie. Keďže však vykuklo slniečko, nechce sa nám hneď preč a ideme na krátku prechádzku k Laguna Cisnes. Chodník sa kľukatí pomedzi vŕšky pampy a zase sa môžeme kochať výhľadmi na všetky strany. Kopce a skaly, na ktorých sme boli predvčerom, jazero, údolie Chacabuco. Zdá sa, že slnko si sem prišli užívať aj všetky guanacos sveta. Alebo aspoň Patagónie. Míňame čriedu za čriedou, tu ich je päť, tam desať, inde dvadsať! Spokojne si prežúvajú, váľajú sa v tráve a v blate, mladé samce sa naháňajú a zápasia spolu. Sprievodca Lonely Planet kdesi napísal, že NP Patagonia je Serengeti Chile. Minimálne čo sa guanacos týka, mal pravdu. Najväčšia pecka nás čaká po ceste autom z parku. Cez cestu prechádza obrovské stádo, minimálne 50-60 lám a vôbec sa nás v takej presile neboja – stoja na meter od nášho Kombíčka, strihajú ušami a večne prežúvajú.  Wow!  V podvečernom slnku sa opäť zastavujeme na perejách rieky Baker a pár kilometrov povyše proti prúdu pri nej aj kempujeme. Pohľad na tú neuveriteľne tyrkysovú vodu sa proste neomrzí! Timo sa v  nej aj heroicky okúpe, mne stačí tú ľadovú vodu naberať na varenie . Užívame si pohodu s fľašou vínka, ktorú Timo vykoledoval za fungujúci kompresor. 

Posledný deň na Carretere vôbec nie je zábavný. Snažíme sa iba presunúť na hraničný prechod Chile Chico, čo má byť čosi cez 140 kilometrov. Naše nádeje, že “Na hranice predsa musí viesť normálna cesta, nie?” sa ukázali ako plané a nekonečne naivné. Cesta je príšerne rozbitá, samá diera a obrovské kamene. V prudkých zákrutách striedavo strmo stúpa a strmo klesá, sťažka ideme viac ako dvadsiatkou. Skáče to, hegá, chudák Kombíčko vŕzga a stená. Ale snaží sa. Jediní, ktorí majú z tejto cesty zaručene horší zážitok než my, sú dvaja izraelskí stopári, ktorým sme v dobrej viere zastavili. Natriasajú sa nám vzadu, ale tvária sa, že z toho majú fajn zážitok. Čo iné majú povedať, že? Aspoň tie výhľady na Lago Generál Carrera, pozdĺž ktorého celý deň ideme, sú parádne – s kopcami a ľadovcami na druhom brehu. Neskutočne vyčerpaní, s ponatriasanými kosťami sme poobede na hranici a s razítkom v pase mávame našej prvej časti chilského dobrodružstva.

Kto sa pozrel do mapy, vie, že ďalej na juh po Carretera Austral sme sa rozhodli nepokračovať. Z Cochrane do Villa O’ Higgins nám chýbalo ešte okolo 200 kilometrov, vrátane jednej ferry cez pacifocký fjord. Niežeby tam už nebolo čo vidieť, veď hory, ľadovce, jazerá a divočina sa neomrzia. Ale Villa O’Higgins je pre autá slepá ulička. Ďalej, smerom na Argentínu, síce premáva trajekt, no je len pre 16 peších pasažierov. S batohmi a možno tak s bicyklom. Na druhom brehu totiž nie je dobrých 18kilometrov nielen žiadna cesta, ale ani žiadny offroad, len úzky turistický peší chodníček. A na jeho konci je hranica a argentínski colníci, ktorí tých 16 šťastlivcov denne vpustia do krajiny :). Carretera sa smerom na juh kvalitou výrazne horší a keďže by sme si ju museli dať dvakrát, tam aj späť, rozhodli sme sa radšej Kombíčku predĺžiť životnosť a nám tým ďalšie cestovanie.

Nie sme z toho však vôbec sklamaní! Brazília aj argentínsky sever boli určite strašne zaujímavé, nové a veľmi sme si to užili. Ale obaja sa zhodujeme na tom, že tieto tri týždne, ktoré sme práve strávili na Carretere boli zatiaľ náš najlepší a najkrajší juhoamerický zážitok …

The post Roadtrip Carreterou, (záverečný) tretí diel first appeared on …naša cesta za dobrodružstvom.

Ráno vyrážame autom a berieme aj stopujúci nemecký pár, ktorý netušil, že ku vstupu je to ešte dobrých 5 kilometrov po prašnej ceste. Sú takí starí ako my, sympaťáci a v rámci 6-týždňovej dovolenky cestujú Patagóniou na sever. Keďže majú požičané auto, vymieňame si aj menej známe tipy na výlety. Docela však valíme oči, keď sa nám priznajú, koľko € v požičovni nechali. Zlaté Kombíčko! Trek k Laguna Castillo je vlastne jeden dlhokánsky stupák, s prevýšením asi 900 metrov. Najskôr ideme lesom, chvíľku pastvinami, potom začína pásmo kvitnúcich, ale aj pichľavých kriačin a sukulentov. A na záver len kamenistá stráň. Za sebou, do údolia, máme celý čas krásne výhľady. Río Ibáñez sa tu vlní až do obrovského jazera Lago General Carrera, ktoré vidíme na horizonte. Hora nad nami je však stále v oblakoch, a tak len dúfame, že sa zázrakom vyčasí, ako včera večer. Keď sa vyštveráme na okraj morény, je to aj tak krásny pohľad. Tmavomodré pleso, Laguna Castillo, do ktorého steká vodopád z mohutného sivobieleho ľadovca padajúceho zo Cerro Castillo. Alebo skôr padajúceho zo sivých mrakov, v ktorých sa nám Cerro schováva. Poriadne fučí, tak volíme vyčkávaciu taktiku, veď “to rozfúka”. Kým však do seba natlačíme chlebík a keksík, máme vyčkávania na vyhliadke dosť. Vietor je fakt riadny a je teda pekná zima. V rámci zahrievania sme sa rozhodli vyšľapať si ešte 400metrov na Cerro Negro, malý kopček nad lagunou, z ktorého možno uvidíme aj do vedľajšej doliny. A vyplatilo sa! Máme krásne výhľady do údolia, nad susedným hrebeňom sa preháňajú len menšie obláčiky. Keď sa vraciame dole k jazeru, aj v našej doline sa mraky trochu dvihnú, no Cerro Castillo nič. Zastavuje nás hliadkujúci ranger, ktorý nás na Cerro Negro videl. Zrejme si myslí, že sme prišli z vedľajšieho údolí bez platenia či čo. Nielenže musíme v batohu loviť lístky, ale ešte nás aj napomína, že čo sme tam robili, tam sa nesmie, lebo fúka. Tož, fúka…a? To si ale necháme pre seba a pekne mašírujeme dolu. Večer, keď si pri aute varíme večeru, sa ako na potvoru úplne vyčasí a vežičky Cerro Castillo máme na azúrovom pozadí. 

Ďalší deň je Silvester a presne podľa predpovede je od obeda škaredo, mrholí a je zima. Ordinujeme si voľný deň, varíme, čítame a pozeráme Narcos (trénujeme španielčinu ). Voláme domov, kde už je rok 2023 a my máme stále ešte len 2022…Samozrejme vydržíme až do polnoci. Búchame pripravené šampanské a štupeľ strieľa tak, že nám skoro preliači strop. Všetko dobré do nového roku!

Na Nový rok nie je o nič krajšie, začíname ho zase mrholením a zimou. Vyrážame po Carretere ďalej, za necelých 120 kilometrov nás čaká Puerto Río Tranquilo. Vo Villa Cerro Castillo však končí asfalt a prichádza stará známa, kamenistá a rozbitá cesta. Naším autíčkom sa tu nedá ísť viac ako tridsiatkou a trochu závidíme terénnym pick-upom, ktoré okolo nás vždy slušne presvištia. To my sa natriasame cez dobré štyri hodiny. Akoby samotná cesta nestačila, v rámci novoročných dobrých skutkov veľkodušne zastavujeme stopárovi, ktorý v tom nečase čakal hneď za Villa Cerro Castillo. Ešte sme ani nestiahli okienko a už nám je jasné, že to bola chyba. Ujo stopár vyzerá totiž ako…potulný bezdomovec? Skrátka už asi pár dobrých dní nevidel sprchu a ešte k tomu z neho ťahá včerajší, silvestrovský, alkohol. Tak toho si rozhodne dozadu, na kraj postele, neposadíme! Takže na posteli až do Puerto Río Tranquilo sa natriasam ja, Timov čuch trpí vpredu a ujo si spokojne chrápe na spolujazdcovi. To bolo snáď najdlhších 120 kilometrov v živote

Hneď ráno, kým ešte nie sú príliš silné vlny, vyrážame loďkou pre 10 ľudí na tour do Cuevas de mármol, Mramorových jaskýň. Do skál okolo pobrežia tu nekonečné vlny a príboj vyhĺbili jaskyne a jaskynky, ktoré sú mramorovou mozaikou vo všelijakých odtieňoch modrej. Keď svieti slnko, samotná vodná hladina hrá ďalšou plejádou modrých odleskov. Cuevas de mármol sú národná prírodná pamiatka a keďže Čilania im v posledných rokoch urobili výborné PR, objavujú sa v rôznych sprievodcoch a na blogoch medzi Top 10 Patagónie. V ospalých (desiatich?) uliciach Puerto Río Tranquilo sa preto už skoro všetko točí okolo turistov. Dôkazom sú aj Francúzi, ktorí sú s nami na loďke a za Cuevas pricestovali z Bariloche, čo je v Argentíne a asi 1000 kilometrov odtiaľto. To my sme sa o jaskyniach dozvedeli preto, že ich máme po ceste Každopádne výlet stojí za to. Plavíme sa cez dve hodiny, najprv okolo ostrovov na jazere a potom aj pozdĺž pobrežia. Jaskynky sú rôznych tvarov, veľkostí a ako spoza mrakov vykukuje slniečko, sú stále krajšie. Samozrejme, tak ako u nás, majú tu pomenovaný každý skalný útvar, a tak napíname zrak aj fantáziu, aby sme videli slona alebo leviu hlavu. Na záver oboplávame dve skalné veže, ktoré nazvali Capilla a Catedral, kaplnka a katedrála. Stretávame tu aj pár kajakárov, ktorí môžu vo svojich malých loďkách preplávať priamo cez mramorové tunely. Sprievodca nám prezradí, že kaplnka je regulérne vysvätená a vraj tu mali nielen pár svadieb, ale dokonca aj pohreb! Po ceste naspäť do prístavu sú už vlny také vysoké, že naša motorová loďka zakaždým tvrdo pristáva ako na betóne. Kapitán, ktorý bez odpadnutého stierača skoro nič nevidí, sa len smeje.

Je poludnie, takmer azúro, tak čo s načatým dňom? Tabuľa pred informaciónes turísticas v mestečku hovorí o nejakom Valle Exploradores. Údolie prieskumníkov? Ideme! Valle Exploradores je dolina, ktorá vedie po severnom okraji Parque Nacional San Rafael. Začína za Puerto Río Tranquilo a končí o 70 kilometrov, v prístave Bahía Exploradores, na brehu pacifického fjordu. Odtiaľ vyrážajú len turistické lode na tour k obrovskému ľadovcu San Rafael. Cesta je kamenistý offroad a okrem pár robinsonských usadlostí na nej nie je žiadna civilizácia. Národný park San Rafael však chráni celé Severné patagónske ľadovcové pole a štíty tu od mora stúpajú až do 4000-metrových výšok. Dajú sa očakávať nádherné scenérie a dokonca aj túra by sa našla. Preto natešení meníme hrozný offroad Carretery za ešte horší na Exploradores. A veru že sa to vypláca. Cesta je malebná, krúti sa dolinou, pozdĺž ľadovcovej riečky, ktorá sa dvakrát rozleje – do Lago Tranquilo a Lago Bayo. Po ľavej, južnej strane máme vysoké skalnaté kopce a prudké zalesnené stráne, z ktorých sa každú chvíľu plazí dole ľadovec alebo padá vodopád. Na pravej, severnej strane sa z rozkvitnutých lúk dvíhajú trošku nižšie kopce, sem-tam s fľakmi letného snehu. Paráda. Otáčame sa niekoľko kilometrov pred Bahíou, pred úzkym mostom nad sútokom troch rôzne farebných riek. Hnedá, priezračná a zelenkavá ľadovcová. Padajú mraky a na túru je neskoro, preto kempujeme priamo uprostred údolia, sami na plážičke rieky, od cesty neviditeľní. Varíme si so super výhľadom, pochvaľujeme si to, ale úsmev nám trošku zmrze, keď v tej ľadovej vode umývame najprv riad a neskôr aj seba  

Ďalšie ráno mrholí a z kopcov nie je vidno nič. Času máme hromadu a zásob jedla docela tiež, a tak máme ďalší oddychový deň. Signál tu samozrejme nie je, ale dúfame, že nasledujúci deň sa nám na túru vyčasí. Pršať prestáva až v podvečer a my odvážne vystrkujeme nosy spod periny, aby sme sa zahriali teplou večerou. Zrazu, uprostred varenia, keď už všetko pekne voní a slinky sa zbiehajú, sa nám za chrbtami ozve “Hi!”. Spoza auta trčí dievčenská hlava a s klasickým francúzskym prízvukom po anglicky pokračuje: “Nemáte náhodou kompresor?”. Je prekvapená ešte viac ako my, keď odpovedáme “Jasné!”. Vysvitne, že s frajerom dostali na dodávke z požičovne defekt, a to asi 1 kilometer odtiaľto. Koleso si pracne vymenili za rezervu z kufra, len aby vzápätí zistili, že aj tá je vyfučaná. Bez signálu, večer, v údolí, kam skoro nikto nechodí. Priateľ sa behom vydal k rangerskej stanici asi 3 kilometre opačným smerom, dúfajúc, že tam aj nejakí nocujú. Kočka, Chloé, mala možno strážiť auto, avšak potom dostala nápad, že by sa na vlastnú päsť mohla pustiť opačným smerom. V appke videla, že tu je kempovacie miesto a povedala si, že tam možno niekto bude. Takže Timo vyťahuje novučičký kompresor, necháva večeru večerou a vyberá sa s Chloé na záchrannú misiu. Kupodivu tá malá vecička brazílskej výroby fungovala a keď sa priateľ Robin skrúšený vrátil od rangerov (kompresor nemali), bola už dodávka pripravená vyštartovať. To má ale schopnú frajerku! Tima mi priviezli naspäť a ešte si aj vyslúžil fľašku vínka  

Nasledujúci deň je naozaj krajšie a my sa vyberáme na túru ku ľadovcu Exploradores. U rangerov sa povinne zaregistrujeme a vyrážame lesným chodníčkom. Ideme len chvíľočku, keď sa nám pomedzi porast otvorí prvý pohľad. “To je len koncová moréna,…nie, počkaj, veď pod tým presvitá ľadovec!” A fakt. Keď sa pozorne pozeráme, tak tá hromada skál iba pokrýva koniec velikánskej masy ľadu. Chvíľu po tom, ako si to uvedomíme, začujeme aj praskanie a hrozivé dunenie, tak typické pre praskajúce ľadovce. Ďalej pokračujeme úzkym chodníkom, ktorý pomaly stúpa stráňou, preskakujeme potoky a potom vychádzame z lesa medzi kvety a kríky. Ale aké kríky! No to ma podrž, medzi čierne ríbezle V strede leta sú už zrelé, takže si pod zasneženými kopcami pripomíname leto ako u babky na záhrade. Mňam. O kúsok ďalej už dorazíme na prvú z vyhliadkových plošín. Pohľadom kĺžeme po obrovskom ľadovci. Hrebeň a ľadovcové pole máme v šľahačkových bielych mráčikoch. Exploradores zoširoka padá a plazí sa po prudkých svahoch, puká a vrásni sa až vidieť jeho modručké jadro a postupne steká do doliny, kde ho prikrývajú kamenné a pieskové nánosy a odtápa do jazera. Wow! Sme rozhodnutí vyčkať, kým sa mraky zdvihnú. S ďalekohľadom pozorujeme najprv každý jeden ľadovcový záhyb. Potom naozaj blízko plachtiaci pár kondorov – sú to naše prvé! Objavíme aj skupinku turistov, ktorí sa za nemálo peňazí v doprovode vodcu vydali na glaciar trekking. Vyškolení z Rakúska pohoršene sledujeme, ako ani nie sú naviazaní na lano…Po hodine a trištvrte (!) sa nad nami počasie aspoň trochu zmiluje. Vietor trochu rozfúka oblaky a vidíme nielen ľadovcový hrebeň, ale čiastočne aj skalné štíty v pozadí. Medzi nimi tušíme aj Monte San Valentín (4070mnm), najvyšší vrch Patagónie. Hurá! Cestou naspäť okrem čiernych ríbezlí ochutnávame aj calafate. Je to bobuľka ako čučoriedka, len rastie na tŕnistých kríkoch. Hovorí sa, že kto ju ochutná, do Patagónie sa vráti. Fuj, v januári je teda ešte pekne kyslá Nadšení sa vraciame do Puerto Río Tranquilo a na pláži jazera znovu stretávame Chloé a Robina. Na Francúzov sú docela fajn

Keďže sa zobúdzame do slnečného rána, vŕta nám v hlave nový výlet. Kdesi sme vyčítali, že trochu južnejšie vedie do národného parku cez Valle Leones ešte jeden chodník, ale nikto tu o ňom nič nevie. Naše osvedčené mapy.cz čiarkovane kreslia voľajakú cestičku, tak to teda skúsime. Z Carretery po začiatok chodníka to má byť autom 15 kilometrov. Už ten prvý je tak hrozný, že keby bolo kde, tak sa otočíme. Rozbitá cesta s velikánskymi koreňmi, kamenné strmáky so slušnými balvanmi, úseky nad riekou šikmé tak, že sa so stiahnutou riťkou kŕčovito držíme a čakáme, či sa autíčko nepreklopí nabok, pieskové pasáže dlhé stovky metrov, laťkové mostíky. Pre terénny džíp asi malina, pre chudáka Kombíčko horror cesta. Ale drží sa statočne, skáče, hrabe, ale prekonáva všetky prekážky. Asi chápe, že nemá na výber. Otočiť sa nedá. Po pekelnej trištvrte hodinke sedíme spotení na konci. Sú tam v tráve zaparkované len dva teréňáky. Snažíme sa nemyslieť na spiatočnú cestu a vyrážame. Chodníček naozaj existuje! Vedie lesom a ozaj nádhernými, divými a zakvitnutými lúkami údolia Leones, pozdĺž dravej riečky. Zo strán nás obklopujú kopce, na ktorých úbočiach sa striedajú vodopády a snehy. Sme tu sami, okolo len príroda a jej zvuky. Na konci doliny, pred nami, na kopcoch tušíme aj nejaké ľadovce. To bude ten Glaciar Leones? Na samom konci doliny však chodníček prudko zabočí, vyštveráme sa na morénu…a vyrazí nám dych! Pred nami leží modrozelené Lago Leones a doň sa na opačnom brehu v neuveriteľných troch jazykoch vlieva masívny, čistučko modrý ľadovec. Sedíme sami na brehu a nemôžme sa nabažiť výhľadu ani úžasu, že to máme len pre seba. Ďalšie  čarovné miesto, na ktoré sme sa prebojovali Skúmame, kam by sa dalo vyliezť, ktorý kopec, ktorý ľadovec. Trebárs sa sem vrátime, po ceste naspäť na sever. Je tu bivakovacie miesto aj tirolesa cez rieku, dobrodružstvo tu zjavne môže pokračovať. 

Je mi jasné, že na papieri (obrazovke) kľudne vyznejú všetky naše výlety podobne – aha ľadovec, aha ľadovcové jazero, aha vodopád a aha ďalší ľadovec. Ale tá príroda je tak pestrá, každé jazero, každý ľadovec, každý výhľad je iný, jedinečný. Len to ťažko ide opísať. Je to ako porovnávať výhľad z Ostrého Roháča, Kriváňa a z Bystrej – v podstate stále lúky, skaly a štíty a predsa naprosto iný obrázok. My sa však šťastne usmievame a z tej nádhery sa nám tají dych.

The post Roadtrip Carreterou, druhý diel first appeared on …naša cesta za dobrodružstvom.

V Puerto Montt sa nám v office podarilo zohnať miesto na trajekt pre naše Kombíčko, čím sme si definitívne pod stromček nadelili Vianoce v divočine. Hurá! Robíme tak obrovský nákup, že sa nám ledva vôjde do auta. A vyrážame. Prvých 45 kilometrov do Caleta La Arena ešte vedie zaľudnenou oblasťou, malými rybárskymi dedinami na oceánskom pobreží. V La Arene poslušne čakáme vo fronte na trajekt. Tu lístky vopred netreba, tých 20minút plavby obstarávajú kyvadlovo celý deň. Pre nás je to zážitok, nalodiť sa aj s autom! Lodníci poskladali všetky autá ako Tetris, ani pol meter neostal voľný. Vystupujeme v Caleta Puelche, je už noc, a tak spíme neďaleko, priamo na pláži. Ďalší deň sa iba presunieme asi 55km do Hornopirénu, kde nás má večer nabrať ten vybojovaný trajekt. Je to malé mestečko, z drevených domov, učupené pod vysokou sopkou s tým istým menom. Leží na konci úzkeho pacifického fjordu, ktorý je obklopený lesmi. Opäť strávime poobedie na pláži. Varíme si a pozorujeme kŕdle čiernohlavých labutí. Je síce leto, ale je poznať, že sme už prišli do severnej Patagónie. Nie je to žiadne plážovanie v plavkách ani opekanie sa na lehátku. Sme pekne v pérovkách Večer sa naloďujeme na obrovský trajekt a vyrážame na 5-hodinovú plavbu cez fjordy a okolo ostrovov. Západ slnka nad Pacifikom je ozaj nádherný, sledujeme vo vetre z hornej paluby, ako hrá všetkými farbami od oranžovej až po fialovú. Potom zalezieme pekne pod perinu do auta a hodinu sa zohrievame. Do prístavu Caleta Gonzalo sme dorazili asi o pol tretej ráno. Spíme priamo tam, pred budovou rangerov. Hneď tu začína totiž prvý národný park, Parque Nacional Pumalín Douglas Tompkins.

Tí, čo dávali pozor, si isto pamätajú na príbeh Douglasa a Kris Tompkinsových, ktorých sme spomenuli a vychválili pri rozprávaní o NP Iberá. Tak tam sa ich príbeh zďaleka nekončí. Veľmi v skratke by sa dalo povedať, že vo svojich land conservation projektoch skúpili takmer 2 milióny akrov pozemkov, respektíve prírody. Okrem mokradí Iberá to bola hlavne divočina Patagónie v Argentíne a Chile, ohrozené lesy, údolia, ale aj bývalé estancias (ranče). Vytvorili najprv súkromné rezervácie, kde chránili nedotknuteľnosť niektorých miest, navracali druhovú rozmanitosť, no vytvorili aj udržateľnú turistickú infraštruktúru a prácu pre miestnych. A na záver všetko podarovali štátu pod podmienkou zaistenia najvyššieho stupňa ochrany – len v chilskej Patagónii takto vytvorili päť nových a zväčšili plochu troch ďalších národných parkov. Neskutočné. No a Pumalín bol ich prvým počinom.

Do našeho prvého “naozajstného” rána na Carretere sa zobúdzame pekne neskoro. Svieti slniečko, obloha je modrá a na všetky strany od zálivu sú len husto zalesnené kopce a skalky. Taký chilský Milford Sound…Na to, že je riadne po desiatej, je búdka rangerov stále prázdna a zamknutá. Žeby si spravili predvianočné voľno? Na dverách visí oznam, že štrajkujú kvôli nízkym platom. Takže asi naozaj vianočné prázdniny. Vstup do národného parku je aj tak zadarmo a mapy.cz nám aj tu ukazujú pár chodníkov. Tak ich ideme vyskúšať. Nikde nikoho, Carretera je nerovná kamenistá šotolina a signál tu nie je. Tak sme si to predstavovali Hneď o pár kilometrov ďalej začína prvý chodník, k jazeru Tronador. Odbočuje do takmer nepreniknuteľnej húštiny a prudko stúpa svahom. Po mesiacoch prašných plání, kameňov, sucha, vysokohorskej žltej trávy a takmer žiadnych stromov sme ako vo sne. Zeleň okolo nás bujnie úplne všade. Vysoké stromiská s hustými korunami, ktorých kmene sú ovité popínavými červenými kvetmi a porastené hrubou vrstvou najrôznejších machov a lišajníkov. Pod nimi mladšie stromčeky a pomedzi ne gigantické paprade či lopúchy, ktoré sú väčšie než my. Vodu cítiť všade, sme ako v pralese. Chodníček sa prepletá medzi nízkymi konármi, cez šmykľavé lávky a rebríky, popod kvapkajúce machy na skalách. Je to niečo medzi začarovaným lesom, kde číhajú škriatkovia a elfovia a Jurským parkom. Po dvoch hodinách sa vyštveráme hore a za odmenu nás čaká parádny pohľad. Na dne údolia leží modručké jazero Tronador, z troch strán obklopené vysokými kolmými skalnými stenami, z ktorých doň stekajú viaceré vodopády. Ideálne miesto na keksík. Cesta dole je poriadne šmykľavá, máme čo robiť. Ďalší výletík začína len o kúsok ďalej, volá sa Sendero Los Alerces. Je to krátky, náučný chodník cez les tvorený stromami alerces, ktoré pripomínajú severoamerické sekvoje – tiež sú ozrutné a majú aj niekoľko tisíc rokov. Pre svoju pevnosť a vodeodolnosť boli takmer vyrúbané a dnes ich ostávajú už len ostrovčeky, v takýchto rezerváciách. Posledný chodník, na ktorý sa ešte v ten podvečer púšťame, je Sendero Cascadas Escondidas. Takisto sa vinie hustým vlhkým pralesom do strmého svahu, až kým nás neprivedie k dvom vysokánskym vodopádom. Horný z nich je naozaj obrovský a vôkol neho sa vznáša hustý oblak rozprášenej kvapôčkovej hmly. Za chvíľku sme podobne premočení ako pod Iguazu! Je to krása a navyše sme tu úplne sami! Spať ideme do kempu, ktorý by mali prevádzkovať práve tí štrajkujúci rangeri. Keďže však nikde nikoho niet, uvaríme si tu večeru, umyjeme riady a ešte si aj dáme sprchu. Práve sme ušetrili 20$  

Zobúdzame sa do štedrovečerného rána, je teplé a slnečné, na nebi ani mráčik. So starším párom z vedľajšej dodávky si poprajeme “Feliz Navidad” a lenivo sa vyhrievame pri raňajkách. Už dávnejšie sme sa rozprávali o tom, ako chceme jeden a druhý stráviť Vianoce. Zhodli sme sa na tom, že si proste urobíme kľudný deň, sami na nejakom peknom mieste, s krásnym výletom do prírody. Bez stresu zo štedrovečernej večere alebo nebodaj darčekov. A tak sa okolo obeda vyberáme na túru na Volcano Chaitén. Je to stále aktívna sopka, ktorá naposledy vybuchla v roku 2008. Vtedy horúci oblak spálil všetko na jej úbočí a dodnes k nebu trčia zuhoľnatené kmene stromov. Okrem toho prívaly bahna v rozvodnenej rieke zrovnali so zemou mestečko Chaitén. Vďakabohu ho stihli evakuovať. Keď sa sopka upokojila, ľudia sa vrátili, mestečko si znovu postavili a dnes tu žijú čakajúc ďalší výbuch. Sila. 

Ohromne zaujímavé inak je, že po explózii sa výška sopky o 200 metrov zvýšila (myslela som si, že vrch sopky sa pri riadnom výbuchu roztrhne, ale tu všetok vymrštený materiál dopadol naspäť a vytvoril nový kopec – fakt)! Dnes vedie na okraj pôvodného krátera chodník, neskutočná diretka, na ktorej sa potíme pod pečúcim slnkom. Výhľad ale rozhodne stojí za to. Kaldera je vyplnená modrozeleným jazierkom, z ktorého čnie obrovský novovytvorený kamenný kúžeľ. Stúpajú z neho stále sírne výpary, sopka nespí. Na opačnej strane sa okolité lesy zvažujú až do zálivov oceánu. Nikde ani stopa po civilizácii, aj Carreteru len zťažka rozoznať. Ozaj paráda. Cestou dolu sa ponáhľame, chceme stihnúť naše rodinky pri vianočnom stromčeku. A to nie je len tak, za najbližším signálom šoférujeme ešte 30 kilometrov do Chaiténu Ako vianočný dobrý skutok tam berieme aj dve chilské stopárky. Večer sa vraciame naspäť, opäť do kempu bez dozoru. A keďže v Chile je kyslá kapusta docela v obľube, varíme si zo zásob na kempingovom variči vianočnú kapustnicu A ako sa vydarila! Nad vínkom rozjímame, že sa vlastne vydaril celý Štedrý deň.

Na prvý sviatok vianočný je rovnako nádherne a my máme rovnako lenivé ráno. Naveľa sa však vychystáme na výpravu pod sopku Michinmahuida, aj keď vyrážame až okolo obeda. Už po prvých pár sto metroch nám je jasné, že tých desať kilometrov bude trochu bojovka. Vyzerá totiž, že tadeto nikto ozaj riadnu dobu neprešiel. Už beztak úzky a kľukatý chodník je zarastený bambusom, lianami, konármi, pavučinami. Občas sa stráca v blatových močariskách, kade skackáme po vratkých drevách. Napokon mizne v pichľavých kríkoch, tade sa vtipne brodíme s rukami nad hlavou a ozýva sa iba samé “Au!”. Ale záver? Ten je zase za odmenu! Prichádzame až ku koncu modrobieleho ľadovca, ktorý sa zo sopky valí na všetky strany. Obrovské pukliny, bloky a seraky. Sme v úžase: sopka, ľadovec a Pacifik naraz? Samozrejme to je celé pre nás Cesta naspäť sa ani nezdá taká dlhá, stále si to premietame. 

Na druhý sviatok vianočný opúšťame Pumalín. Pristavujeme sa ešte v zátoke pri Chaiténe a pozorujeme delfíny a prvého loviaceho a šantiaceho tuleňa. Na opačnej strane zálivu sa vypína kopec špicatý minimálne ako Matterhorn. Nechce sa nám veriť, že aj to je sopka. Špicatá? Volcán Corcovado, srdce rovnomenného národného parku (zase Tompkins). Tento park je však takmer úplne uzavretý, divočina je tu ponechaná osve. Je tu len jediný krátky chodníček, ktorý nám dovolí nakuknúť pod mohutné ľadovce Corcovada. Samozrejme, že sa tam pustíme! Nad horami celý deň viseli mraky. Sem-tam sa pretrhli a mohli sme uzrieť kúsok skál či ľadovca, ale hneď sa nám to skrylo. Až teraz, podvečer, sa všetko rozptýlilo a tak utekáme obzerať ten Ventisquero (visiaci ľadovec) Yelcho. Najprv nás čaká náučný úsek o ľadovcoch a faune/flóre Patagónie. Docela sa nám vypláca, že sme čítacie typy, lebo z toho budeme ťažiť (a mudrovať) celé ďalšie tri mesiace, čo tu budeme. Potom sa cestička vlní lesom, pozdĺž  riadneho potoka so zelenkavo mliečnou vodou – už tušíme ľadovec! A naraz wow, sme na konci údolia, kde len kus od nás zo skalnej hrany, z výšky niekoľkých stoviek metrov, dolu padá (steká?) obrovitánsky modrý ľadovec. Ohromení sme si sadli na zadok, to je nádhera! Aký je rozpraskaný! A ako tam drží? Spopod neho vytekajú malé potôčiky a vodopádiky, ktoré sa spájajú v tú zelenkavú riečku. Mliečna je vďaka rozpusteným ľadovcovým sedimentom. S tým ostro kontrastuje, aký priezračný je pritekajúci potok, ktorý vyviera v neďalekých skalách a nie v ľadovci. Miešanie farieb. Rozhodneme sa ostať s autom spať pri začiatku chodníka. Keď v ten večer prvý raz umývam riad v ľadovcovom potoku (bez saponátu, veď národný park!), mám pocit, že mi od zimy definitívne odumrelo každé jedno nervové zakončenie. A pritom sa to tu stane naším štandardom. Kuchynským, a občas aj kúpacím.

Nasledujúce ráno vyrážame ďalej. Už samotná cesta je zážitok, keďže je krásne, tak sa nestačíme kochať. Kopírujeme nádhernú meandrujúcu tyrkysovú riečku Río Palena, okolo ktorej sa striedajú ihličnaté lesy a margarétami posiate lúky. Okolo sa vlnia najprv nízke kopce, v diaľke však vidíme vypínať sa skalné štíty so snehmi či ľadovcami. A slniečko svieti. Podľa popisu gýč ako z kalendára, ale naživo je to paráda. Aj z auta sa šťastne usmievame na tú krásu vonku a každú chvíľu pristavujeme, lebo sa nevieme vynadívať. Po pár hodinách prichádzame do mestečka La Junta. Človek by si povedal, že nám to určite neprávom evokuje Pinocheta, keby tu nestál jeho posledný pamätník v celom Chile. Nuž, asi svojský kraj… My si v Junte robíme odbočku z Carretery na východ. Zahliadli sme tam údolie plné krásnych hôr a mapa vraví, že tam má byť aj jazero, tak si to kochanie ideme predĺžiť. Cesta je síce zlá kamenistá šotolina, ale zaraďujeme dvojku a ideme do toho. Pomedzi kvetnaté lúky sú trávnaté pasienky a riečky sú priezračné. Cez jednu z nich prechádzame dlhým visutým dreveným mostom, ktorý je tak rozheganý, že som ho zvažovala aj peši. Na šírku sme sa doň vošli asi na 10cm, klobúk dole pred Timovým šoférskym odhadom! Pár krát sme sa stratili v slepých cestách, raz sme skoro zapadli v bahne, cez ten most sme sa nakoniec museli aj vracať, ale údolie to bolo krásne. Napokon sme sa ešte aj v jednom z tých studených potokov, schovaní-neschovaní pod malým mostom, okúpali. A to poctivo, ešte aj vlasy som si umyla – vtedy to bol životný výkon! S výhľadom na Lago Rousselot sme si navarili a vydali sme sa späť na Carreteru, k národnému parku Queulat. Je to jeden z chilských parkov, kam vás bez internetovej rezervácie nepustia, čo je v divočine bez telefónneho, natož dátového, signálu celkom dobrý vtip. Aby sme svoj drahocenný termín nepremeškali, spíme najbližšie, ako sa dá – na trávniku vedľa voľajakých termálov skoro pri vstupe. Ten trávnik je tak krásne udržiavaný, že nám je blbé si tam hoci len vyčistiť zuby

Nasledujúce ráno natešení vstávame, čaká nás Ventisquero Colgante, ktorý je jednou z ikon Carretery. Už sa nepozastavujeme nad tým, že nás jeden ranger víta, druhý kontroluje lístok, tretí vysvetľuje trasu pri mape a štvrtý mlčky sedí obďaleč. Takto sa všade v Južnej Amerike vytvára zamestnanosť! Zaparkujeme vedľa asi pätice iných áut a je to prvý raz, čo na Carretere zažívame “nával”. Po visutom drevenom moste prechádzame dravú riečku Ventisquero. Ďalej stúpame prudkým lesným chodníkom, po blate a koreňoch. Za asi pol hodinku sa cesta narovná a už len po vrstevnici kľučkujeme medzi kameňmi a konármi. Celý čas nič nevidíme, po stranách len hustý porast. A naraz sa stromy rozostúpia a my stojíme na okraji prudkého zrázu, asi 300 metrov nad zeleným jazerom. Pred nami je záver doliny, ktorá zo sedla vytvára snáď dvestometrový skalný skok. Nad týmto skokom sedí velikánsky, bledomodrý, rozpukaný a rozlámaný ľadovec, Ventisquero Colgante. Keďže sme si nastúpali od jazera, máme ho ako na dlani priamo pred nami. Ako prirodzene odtápa, cez ten kamenný prah padá voda vo vodopádoch dolu. Jeden z vodopádov je menší, druhý je však mohutný a ako sa dole s hukotom triešti o skaly, hmla sa dvíha na všetky strany. Nevieme sa na to vynadívať. Ešte aj s ďalekohľadom skúmame ľadovcové trhliny. Po ceste naspäť pribúda ľudí, ktorí k vyhliadke stúpajú. Uf, stihli sme to akurát! Dole sa ideme ešte prejsť k veľkému Laguna Témpanos. Tí, čo nemôžu alebo nevládzu vyjsť hore na vyhliadku, sa tu môžu k ľadovcu priblížiť aspoň loďkou cez jazero. Na parkovisku objavíme na záchodoch aj sprchy a tak sa tam v spoločnosti pár pavúkov bez hanby poumývame. Voda studená, ale zas až ľadovcová teda nie. Náš barel na pitnú vodu si tu dopĺňame z hrdzavého kohútika – voda v nedotknutom národnom parku predsa musí byť jednoducho čistá!

Carretera ďalej pokračuje krížom cez celý národný park, popod zasnežené hory a hustými lesmi. Za každou zákrutou čaká nový krásny výhľad. V Queulate sú napriek jeho rozľahlosti vytvorené len 3 pešie turistické chodníčky a keďže máme čas, chceme vyskúšať ešte ďalší z nich. Podľa našej mapy je to krátka prechádzka na večer, ani nie 5 kilometrov. Vedie cez Bosque Encantado (Čarovný les) až ku Laguna Los Gnomos (Jazero škriatkov). Už len tie názvy! Prvý varovný signál stretávame asi dvadsať metrov po začiatku chodníka, kde z mosta vedúceho cez slušne hlboký potok neostalo vôbec nič. Brodiť sa nám rozhodne nechce, tak sa obkročmo súkame po šmykľavom, šikmo spadnutom stromčeku. Za vodou začína ten čarovný les. Naraz sme ponorení v mori zelene. Stromy majú kmene natoľko obalené vrstvami rastlín a lišajníkov, že kôru vôbec nevidieť. Machy visia z konárov v hustých závojoch. Zem pokrývajú väčšie a menšie druhy papradí. Skutočne čakáme, kedy vykukne nejaká víla alebo škriatok Po nejakej dobe prichádzame k ďalšiemu potoku, ktorý rozvodnený zoširoka tečie krížom-krážom cez les. Lávku zjavne vzal nejaký jarný príval vody so sebou a to, čo ostalo, je zatopené. Ako akrobati balansujeme po tenkých konároch, pridŕžajúc sa kríkov, skackáme po kameňoch a trochu si zamočíme tenisky. Za vodou začína blatitý stupák, v ktorom stretávame troch mladých Argentíncov. “Aká je cesta ďalej a aké je jazero?”, pýtame sa hneď. Skrúšene nám vysvetľujú, že sa k žiadnemu jazeru nedostali, pretože nevedeli nájsť cestu cez velikánsky polom, na ktorý vraj narazíme za chvíľu. My sa samozrejme musíme ísť presvedčiť na vlastné oči. Polom je to vážne obrovský, popadala snáď polovica stráne. Stromy na sebe ležia vo viacerých vrstvách, v niekoľkých poschodiach, ale nie je to nič čerstvé. Rozhodneme sa preto prebojovať sa týmto bludiskom, čo je pekná gymnastická bojovka. Po dobrej trištvrte hodine sme na konci a našli sme aj stratený chodník, ktorý tu prezmenu zmizne v bambuse.  Za chvíľu prichádzame k prekážke číslo štyri. Polom zjavne zahradil potok, ktorý sa vylial a z lesa urobil jazero. Tenisky mám definitívne premočené. Preskáčeme aj to a potom prichádza nepreniknuteľná hradba kríkov, po chodníku ani stopy. Keďže chceme nájsť jazero, kliesnime si cestu popri prúdu nízkymi kriačinami, ktoré tentokrát aspoň nie sú pichľavé. Tu sa nám už otvára skalnaté údolie v tvare podkovy. Hore vidíme hrubú ľadovcovú dosku a po stranách do doliny stekajú vodopády. To jazero musí byť kúsok, teraz to už nevzdáme! S obtiažami sa dostávame na druhú stranu potoka a potom sa už len štvrťhodinku šplháme kamenistou morénou. Celá táto bojovka však stála za to, laguna Los Gnomos nám skutočne vyráža dych! Na dne doliny leží nádherné tyrkysové jazero, v ktorom plávajú obrovské snehové kryhy. Po stenách doň z ľadovca padajú vodopády. Na modrom nebi sa preháňajú biele mráčiky. Sme tu úplne sami a v tichu si toto magické miesto vychutnávame. Presne kvôli takýmto skrytým pokladom sme tu a pre mňa je to jedno z najkrajších miest, na aké som sa dostala. 

The post Roadtrip Carreterou, prvý diel first appeared on …naša cesta za dobrodružstvom.

The post Carretera Austral III., Chile, 1/23 first appeared on …naša cesta za dobrodružstvom.

The post Carretera Austral II., Chile, 12/22-1/23 first appeared on …naša cesta za dobrodružstvom.

The post Carretera Austral I., Chile, 12/22 first appeared on …naša cesta za dobrodružstvom.