Atacamu sme prešli od juhu až na samý sever. A to popravde preto, že sme chceli navštíviť národné parky Lauca a Sajama na čilsko-bolívíjských hraniciach (takmer pri Peru). Ten kontrast medzi atacamskou realitou a Atacamou “pre turistov” nám skrátka bil do očí. Preto pár postrehov.

Prvý. Asi 100 kilometrov od San Pedra sa nachádza Chuquicamata. Je to otvorená baňa najmä na meď, ale aj na zlato a iné vzácne kovy. Otvorená znamená, že to nie sú šachty a štôly (ako v Kremnici), ale je to skrátka povrchová, gigantická diera v zemi. Ešte donedávna bola najväčšou takouto baňou na svete, má neuveriteľných 15 štvorcových kilometrov. Aj keď už prišla o prvenstvo, čo do svojej plochy, tak do vyťaženého objemu ju ešte nik neprekonal. Bodaj by hej, veď je viac než kilometer(!) hlboká. V minulosti ju bolo možné so sprievodcom navštíviť, od COVIDu to už nejde. My sme sa preto docela náročne, najprv autom a potom pešo, vytrepali off-road cestami a chodníčkami na kopce nad baňou. Chceli sme vidieť ten “zázrak”. Milióny a milióny kubických metrov zeminy neustále na povrch vyvážané ozrutnými strojmi. Baňa sa stále prehlbuje a rozširuje – dokonca aj pôvodne neďalekú dedinu museli vysťahovať a dnes je miesto nej už len vyťažené prázdno. Neustále sa nad ňou vznáša prachový opar, ktorý nikdy nesadá. Chemikálie nutné na extrakciu kovov znečisťujú prostredie a aj to málo spodnej vody, ktoré tu je. Haldy odpadovej zeminy tvoria neprirodzene vyzerajúce nové vrchoviny, ktoré sa tiahnu niekoľko kilometrov. A výsledok? Mizerná kvalita ovzdušia. Jedovatá nepitná voda. Zničená krajina. A tony medi, bez ktorej by nefungovala dnešná záplava eletroniky. Aj keď je Chuquicamata najväčšia, zďaleka nie je jediná. Keďže Atacama je na nerasty extrémne bohatá, je takýmito baňami posiata. Akurát sú skryté, stratené na konci prašných ciest, ktoré sa kľukatia desiatky až stovky kilometrov do srdca tejto zeme nikoho, za jediným cieľom.

Druhý. Obraz, ktorý mi v hlave pri vyslovení “Atacma” takisto vyvstane, sú hromady odpadkov. Okraje diaľníc, rigoly prašných ciest, ploty okolo dedín, všetky sú plné plastových fliaš, obalov a igelitových sáčkov. Ľudia ich za jazdy vyhadzujú z áut či autobusov, kedykoľvek im napadne. Vždy, keď si urobíme prestávku na pacifickom pobreží, máme na dohľad rovnaké smetisko. Fľaše, viečka, neurčité kusy plastu či vlnitého plechu, väčšinou vyvrhnuté z mora. To isté pláva na hladine mestských prístavov. Nechutné. Občas medzi tým ležia rozkladajúce sa morské vtáky či tulene. Jasné, hynú aj prirodzene, no nevieme sa zbaviť myšlienky, koľko z nich zahynie následkom toho, čo omylom požierajú ten nami produkovaný plastový bordel. Okrem toho ich v posledných mesiacoch masovo kosila aj vtáčia chrípka. Ktorú na ne preniesli ľudia, zo svojich sliepok. Čerešničkou na tejto smradľavej plastovej torte je Alto Hospicio, dedina nad nablýskaným moderným prístavným mestom Iquique. Keďže Iquique je bezcolná zóna, privážajú sa sem prebytkové/nepredané/druhotriedne tovary z celého “prvého” sveta, napríklad také fast-fashion oblečenie. Lacné handry, ktoré naše značkové reťazce masovo produkujú, a vyhadzujú, v rámci týždenne(!) sa meniacich kolekcií. Následne sa rozváža na predaj po Južnej Amerike, nepredajné sa rovno vyhadzuje z kamiónov. Okrem toho sa sem, samozrejme oficiálne a za peniaze, privážajú odpadky z tretích krajín, ktoré si inak s nadprodukciou smetí vlastnými obyvateľmi nestíhajú poradiť. Vyvážajú ich sem, do Atacamy, kde zrejme nikto nežije, nikto nechodí a nikomu to nevadí. Samozrejme, nie že by sa tu odpadky likvidovali alebo spracovávali. Ono sa Chile platí len za to, že uprosted Atacamy vyrastajú nekonečné toxické skládky. A keďže sme na najsuchšom mieste planéty, smeti sa tu akurát navždy konzervujú. Tie skládky je vidieť aj na satelitných snímkoch, preto nie je taký problém trafiť k nim autom. Tiahnu sa, kam len oko dovidí. Smrdia. Miestami z nich stúpa dym. Uprostred nich žijú v (z odpadu postavaných) chatrčiach ľudia, ktorí sa prehrabujú toxickými hromadami a hľadajú, čo by sa snáď ešte dalo speňažiť. Veru, zdravé životné prostredie… Niektorí sa pohýnajú aj našim smerom, ale tu nezastavujeme, ani keby nám práve odpadlo z Kombíčka koleso. Timo šliape na plyn. 

Tretí. Mestá duchov. Na konci 19. storočia sa vo svete objavuje používanie dusíkatých hnojív na zvyšovanie poľnohospodárskej produkcie. Do 30. rokov 20. storočia však nie sú priemyslene vyrábané, ale nitrát sodný sa ťaží a spracúva. A presne na to slúžili Humberstone a Santa Laura. Dve bývalé továrne na liadok (terminus technicus, pre nás novinka), pri ktorých vďaka veľkokapacitnému priemyslu vznikli aj vlastné mestečká so školou, nemocnicou, ihriskami či divadlom, kam chodili spievať vtedajšie celebrity. Dokonca mali bazén – uprestred Atacamy! Malý chilský raj na Zemi. V časoch najväčšej slávy a bohatstva tu chcel žiť každý. Dnes už tieto komplexy desiatky rokov chátrajú, hrdzavejú a pustnú. Z veľkolepých továrenských hál a strojov je šrot, opustenými budovami sa potuluje zopár turistov. Najskôr vďaka tomu, že Humberstone aj Santa Laura boli zaradené na zoznam UNESCO. Zaiste to je kus chilskej histórie, dokonca svetového významu. Ale na druhú stranu – čo po nás ostáva, keď sme so svojím “biznisom” hotoví? Keď všetko vydolujeme, keď získame to, čo sa dá speňažiť? Hrdzavé kostry navždy špatiace krajinu. To je vizitka.

Samozrejme vidíme aj pekné veci. Najstaršie múmie na svete, civilizácie Chinchorro. V Arice nás čaká výborný seafood, Baťa a čilsko-peruánska vojna o guano (hovno – morských vtákov). Nádherný národný park Lauca, plný zasnežených sopiek, modrých jazier, vizcachas a vicuñas, kúpanie v mraze v horúcich termáloch. 

Ale tie obrazy to nevytesní. Tak sme Atacamu pretvorili my.

The post Odvrátená tvár Atacamy first appeared on …naša cesta za dobrodružstvom.

Ako fičíme po (krásnej a drahej!) diaľnici z Valparaísa na sever, krajina sa postupne mení. Za mestom La Serena nás už definitívne víta pustina. Atacama však nie je púšť plná piesočných dún ako vo filmoch s beduínmi a ťavami zo Sahary. Je kamenistá, červenohnedá. Zo začiatku ešte sem-tam rastie nejaký pichľavý ker alebo kaktus, no postupne miznú aj tie. Naproti tomu to na pobreží doslova hýri životom. Preto aj my odbočujeme k oceánu, kde nás čaká rezervácia Punta Choros. Kempujeme na skalnatom útese za dedinou a pri varení pod nami hučí pacifický príboj. Podvečer sa vyštveráme k maličkému majáku a až do západu slnka pozorujeme kŕdle čajok, kormoránov a dokonca aj obrovské pelikány, ktoré si vo vlnách lovia večeru. Krásne miesto! Ráno sme už okolo deviatej nastúpení v dedinskom prístave. Okamžite sa nájde kapitán, ktorý by nás motorovým člnom do rezervácie vzal. Samozrejme, len čo sa čln naplní :). Okolo jedenástej nás už je dosť, a tak môžeme vyraziť. Rezerváciu tvorí niekoľko skalnatých ostrovov a priľahlé zátoky. Nesmie sa tu loviť ani rybárčiť, a tak sa tu zvieratám náramne darí. Nesmie sa dokonca ani vystúpiť na samotný ostrov, hlavne po tom, čo na chilskom a peruánskom pobreží ešte poriadne neskončila dramatická epidémia vtáčej chrípky. Vôbec to však nevadí, najviac aj tak vidíme z lode. Pomaly sa približujeme tesne ku skalám a k útesom, na ktorých sedia a nad ktorými krúžia tunajší obyvatelia. Neďaleko pristávajú mohutné pelikány. Nad hlavami nám škriekajú rôzne čajky. Kormoránov tu vidíme hneď tri druhy! Niektoré sa pri love strmhlav, ako stíhačky, vrhajú do vody. Iné si zas stavajú v kolmých skalných stenách hniezda alebo sa tesnia na úzkych rímsach. Vo vode okolo lode šantia a lovia uškatce. Máme šťastie, jedna skupinka sa slní na skalách, a tak sa k nim môžeme priplaviť docela blízko. No a dokonca sa nám podarí zahliadnuť aj niekoľko Humboldtových tučniakov, tie vidíme prvý raz. Väčšina kolónie síce momentálne vo vnútrozemí ostrova usilovne stavia hniezda, ale keďže jesť sa musí, pár ich pochoduje po pláži alebo vyskakuje z vody. Ako dobre sa medzi tými kormoránmi maskujú! Po dobrých dvoch hodinkách sme naspäť v prístave. Bol to naozaj super zážitok. 

Ďalší západ slnka nad Pacifikom sa však nekoná, mierime hneď ďalej. Na zajtrajšok máme totiž výnimočne urobené plány. Preto pokračujeme ešte kus pozdĺž pobrežia a potom odbáčame do vnútrozemia, do Zeme Nikoho. Cesta stúpa v ostrých serpentínach, hadí sa medzi kopcami a nakoniec pretína nekonečnú púštnu pláň. Naveľa zastavujeme a kempujeme pod Cerro Paranal. Za celé poobedie sme stretli len pár áut, sme vážne ďaleko od civilizácie. Nad nami, na kopci, sa týči ESO Paranal, európske observatórium, ktoré sa pýši štyrmi najvýkonnejšími teleskopmi sveta. A presne tam zajtra máme namierené! Ako zapadá slnko, ochladzuje sa snáď aj o tridsať stupňov a my vyťahujeme pérovky. Naraz vedľa nás parkuje velikánsky Mercedes Sprinter (luxusná varianta dodávky) so švajčiarskou ŠPZtkou. Srandujeme, že by sme sa mali skamarátiť a ísť na návštevu, lebo isto majú kúrenie . Na naše prekvapenie zo Sprintera vyskakujú dvaja cestovatelia, ktorí sú zaručene mladší než my. Hodíme reč a za chvíľu naozaj sedíme u nich za stolom, v krásne vyhriatom aute a nad fľašou vínka . Najprv chvíľu žasneme nad ich zariadením a vychytávkami (v aute si upiekli vlastný chleba!), no potom kecáme dlho do noci o všeličom možnom. 

Ráno všetci spolu štartujeme na Paranal. Pravidlá sú prísne. Najprv si treba spraviť online rezerváciu. Návštevníkov sem púšťajú iba v soboty a aj to len dve skupinky po 20 ľudí. My sme mali šťastie a podarilo sa nám chytiť last minute miesta len pred dvoma dňami. Pred COVIDom vraj bolo treba bookovať týždne či mesiace vopred. V daný deň treba prísť 15 minút v predstihu, aby personál stihol skontrolovať naše pasy a dať nám organizačné pokyny. Nafasujeme helmy a presne o desiatej s nami vyráža autobus na vrchol kopca, do observatória. Vystupujeme na obrovskej plošine, kde vedľa seba stoja štyri obrovské biele hangáry. V každom z nich je jeden VLT, Very Large Telescope, ktoré sú každý osve najväčšími teleskopmi na Zemi. Vedia dokonca aj spolupracovať ako jeden a tým sa ich výkon ešte zvyšuje! Majú mená v jazyku quechua a volajú sa Mesiac, Slnko, Venuša a Južný kríž . My ideme navštíviť “Mesiac”. Najprv nám sprievodca v skratke vysvetľuje, ako taký teleskop funguje, z čoho sa skladá (má 8-metrové hlavné zrkadlo!), ako sa tvorí obraz, čo vlastne tento VLT dokáže a prečo je postavený práve tu (všetko vieme!). Potom ideme dnu. No, mašina to je obrovská, niekoľko poschodí vysoká! Pobehujú tu inžinieri, ktorí majú na starosti chod a údržbu. Samotní vedci tu nie sú. Za prvé, pracuje sa predsa iba počas noci a za druhé, astronómovia aj tak v dnešnej dobe sedia za počítačom v kontrolnej miestnosti. Do kukátka teleskopu dnes pozerajú maximálne tak deti na astronomickom krúžku. Žasneme nad týmto technologickým zázrakom a sprievodcu sa všeličo vypytujeme. Sme tu snáď trištvrte hodinu! Našou ďalšou zastávkou by mali byť pomocné teleskopy, no vonku sa rozfúkal taký silný vetrisko, že nás nechcú pustiť späť na plošinu. Sprievodca preto príde s nápadom, že by nás tam mohol zobrať podzemím. A tak sa prepletáme spleťou tunelov, ktoré spájajú všetky teleskopy a kontrolné centrum. Sú plné káblov, rúr a hučiacich prístrojov – zákulisie, ktoré musí byť perfektne zorganizované. Sprievodca sa sebaisto vydáva labyrintom a zanedlho stojíme na opačnom konci komplexu. Vybiehame do vetra a obzeráme si menšie pomocné teleskopy, ktoré môžu po koľajniciach pobehovať po celej plošine. Vyzerajú ako zo Star Wars. Naspäť dole sa v kontrolnej miestnosti chichoce pár inžinierov, a tak pokračujeme do časti, kde všetci pracovníci žijú. Zvonku vyzerá postapokalypticky, budova zapustená do červeného svahu. Vchádzame však do krásnych priestorov, kde majú vedátori mimo iné aj spoločný bazén, kalčeto alebo výstavu vlastných fotografií. Sprievodca nám vysvetľuje, aké ťažké je vôbec sa sem dostať na pozorovania so svojím projektom. Ako sa uberáme k autobusu, na náprotivšom kopci si všímame rozostavaný komplex – Európania tam stavajú nové observatórium, ktoré bude obsahovať ELT, Extremly Large Telescope. Niekoľko krát väčší, ako tie tu. A veda zase bude môcť ísť dopredu. Wow!

Po Paranale zase ukrajujeme púštne kilometre. Vietor a kúdoly piesku, odbočky na obrovské bane, občas solárna elektráreň a nikde ani len suchý ker. Míňame Antofagastu a o deň neskôr aj Calamu. Na horizonte sa objavujú zasnežené sopky, sú to šesťtisícové San Pedro a San Pablo. Zahľadení prefrčíme okolo nich. Atacama sa začína viac vlniť, sem-tam sa objaví aj pichľavá tráva ako v pampe a my stúpame a stúpame, až so západom slnka v 4300 metroch nad morom lapáme po dychu pred bránou El Tatio. A čo je El Tatio? Najvyššie položené geotermálne pole na svete. V normálnej reči: gejzíry. Na parkovisko nás spať nepustia, a tak nocujeme pred bránou. Teta strážnička nám aspoň načapuje do termosky vriacu vodu. Ako zašlo slnko, je vonku naraz príšerná zima. Varíme si teda vnútri. Fyzika nepustí: voda tu vrie už pri deväťdesiatich stupňoch a nech čakáme, koľko chceme, ryža sa tu dobre neuvarí. Na večeru máme polotuhé rizoto . 

Spíme v spacákoch a ráno máme námrazou obalené celé auto. Zvnútra. Ku gejzírom je to od brány ešte dobrých pár kilometrov, a tak nám neostáva nič iné než z oboch strán aspoň trošku oškrabať čelné sklo. Škrabku vo výbave nemáme, musí stačiť vareška. Ku gejzírom sme to aj tak stihli ešte pred východom slnka. Keďže je vtedy najväčšia zima (najväčší teplotný rozdiel horúca voda-studený vzduch), sú aj najaktívnejšie. Nám je samozrejme takisto najväčšia zima, preto vyťahujeme čapice, hrubé rukavice a CG-čka a vyrážame. Prechádzame sa pomedzi desiatky fumaroles, otvorov v zemi, ktoré do výšky niekoľkých metrov chrlia horúce oblaky pary. Medzi nimi sú plytké priehľadné jazierka, v ktorých kryštalyzujú nádherné červené, oranžové či zelené minerálne soli. Ďalej z bezpečnej vzdialenosti pozorujeme gejzíry, ktoré klokocú v malých fontánach a z času na čas nepredvídateľne vystreknú aj do metrovej výšky. A koľko ich tu je! Z diaľky to vyzerá, akoby dymila celá pláň. Pomaly vychádza slnko a cez dym sa lámu prvé studené lúče. Nočný snehový poprašok na okolitých kopcoch však nevládzu roztopiť. Ostatní turisti v mikrobusoch už dávno odchádzajú, no my však musíme vidieť úplne všetko. O kus ďalej prichádzame k veľkým bublajúcim jazerám, ktoré vyzerajú ako divoké vírivky. Z jedného termálneho prameňa dokonca kedysi napájali malý bazén. No veru zážitok.

Keď už naveľa pred obedom odchádzame z Tatio, je krásne teplo. Cesta do mestečka San Pedro de Atacama je prašná, hrboľatá a miestami rozbitá. Ale tie scenérie stoja za to. Altiplano, náhorná andská plošina, posiata zasneženým sopkami. Na niektorých miestach sa ešte držia plytké jazerá a tam sa to potom zelená a hemží kačicami a vicuñas. Mláďatá sú z našeho Kombíčka ešte nesvoje, ale mamy vikune aj na pár metrov sotva zdvihnú zrak. Dokonca tu vidíme aj pár plameniakov! V San Pedre iba čo-to dokúpime a hneď “frčíme” opačným smerom. Kvalita cesty nás popravde nepustí viac ako 20km/h. Nocujeme uprostred tmavej púšte a v noci pozorujeme hviezdy. Toľko som ich snáď nikdy nevidela! A tá Mliečna dráha! Tesne nad horizontom vidieť kúsok Veľkého voza, no okrem toho je pre nás všetko na južnej pologuli novinka. Ako správni astroamatéri z 21.storočia mierime smartphonmi na oblohu a určujeme súhvezdia. Južný kríž, Sirius, Škorpión, Mars, Venuša, … Naraz sa nad horizontom objaví jasná oranžová žiara, ktorá silnie a silnie. Hádame, či tam niečo vybuchlo, či na nás idú mimozemšťania, či horí v bani…a kým nám to dopne, tak nad obzor prachobyčajne vyjde Mesiac . Trapas.

Ráno si pekne pospíme a potom vyrážame na Lagunas de Baltinache. Je to séria jazierok, ktoré sa vytvorili na malej soľnej pláni uprostred Atacamy. Turistov je tu vďakabohu zatiaľ len niekoľko. Chodníček vedie po drevených platformách, ale aj po ostrých soľných platniach. Samozrejme, musíme ochutnať, či je to ozajstná soľ – je . Kľudne by to ale mohol byť aj sneh, preto Timo stavia klasického snehuliačika. Po pravde, urobený zo soli príliš nechce držať. Každé jazierko je tu v inom odtieni jasnej modrej farby. Z okrajov už po hladine kryštalizuje soľ a dokiaľ nezaprší (v Atacame!), tak sa budú postupne zmenšovať. Tie tyrkysové sú asi najžiarivejšie. Aby som na ne čo najlepšie a čo najviac videla, vezme ma dokonca Timo na ramená, pričom ho v tejto púštnej horúčave takmer porazí. Na konci nás čaká odmena. V poslednom jazierku je dovolené okúpať sa. Voda je prekvapivo ľadová, ale Timo je v nej okamžite. Je však aj neuveriteľne slaná, takže sa tam miesto plávania so smiechom vznáša na hladine. To je pohoda, knižka by sa tu dala čítať! A ešte výhľad na sopky na horizonte! Nedá mi to, aj ja chcem to naše “súkromné” Mŕtve more vyskúšať, a tak sa nakoniec osmelím. Skutočne sa tu nedá ponoriť. A tobôž nie utopiť ! Druhá sranda nastáva, keď vylezieme von. Plavky okamžite schnú, a to do tuhej soľnej dosky. Timove bermudy bez problémov stoja samé vedľa auta . Voda na nás takisto ihneď vysychá a na koži sa nám tvorí mapovitá soľná krusta, ktorá ani za nič nejde dolu. Sprchy tu nie sú, veď kde by tu vzali vodu, však. Takto “nasolení” sa preto trmácame autom naspäť do San Pedro, aby sme si v kempe dali zaslúženú dôkladnú sprchu. 

Aj keď je dnes San Pedro turistickou dedinou,  na oddych je pre nás akurát. Takmer všetky domčeky v dedine sú prízemné a z typického adobe, hlinených tehál. Kostolík je vápnom omietnutý na bielo a strechu má z kaktusového dreva. Na námestí sedia klebetiaci domáci, ako vždy. Je tu však aj pár čisto turistických uličiek, kde z okien aj z dverí tradičných domkov vytŕčajú pončá, plyšové lamy, kokové sladkosti, náramky, prívesky, ľadvinky, tričká a všemožné iné suveníry. Originálne sú zaručene šachy, v ktorých nehrajú bieli proti čiernym, ale Inkovia proti Španielom . Okrem toho nezaháľajú ani nadháňači a predavači rôznych tour, takže nestíhame odmietať. Sú tu kaviarne aj bary, bezobalový obchod alebo japonská či peruánska reštaurácia. Mojim najobľúbenejším miestom na tejto rušnej ulici sa stane zmrzlináreň, ktorá ponúka aj netradičné tunajšie príchute, ako quinoa, algarrobe, camu camu či flor del desierto. Vždy, keď idem na tržnicu na nákup, padne taká zmrzlinová zastávka v atacamskom teple docela vhod. 

Na to, aké je San Pedro maličké, sa tu dá toho objaviť viac, než len hromady suvenírov. Prvou zaujímavosťou je Museo del Meteorito, kam sa vyberáme hneď prvý večer. Založili ho dvaja nadšenci a hľadači meteoritov, ale už ho certifikovala aj NASA. Má najväčšiu kolekciu meteoritov na svete (viac než 6000!) a z tých najlepších kúskov je zložená fantastická výstava. Začíname zľahka: čo to meteorit je, čo sa s ním deje pri prelete atmosférou a pri dopade a ako sa meteority hľadajú a spoznajú. Fascinovaní si čítame o fragmentoch, ktoré vznikli ešte len pri zrode Slnečnej sústavy. Pokračujeme úlomkami zo zrodu  a formovania planét. Končíme pri meteoritoch obsahujúcich organické komponenty, ako nukleotidy (stavebné prvky DNA!) a v hlave nám vŕta teória disperzácie života vesmírom. No a potom si môžme niektoré z nich aj sami ohmatať! No schválne, držali ste už v rukách meteorit, kus vesmírnej histórie?

Druhou, o dosť známejšou atrakciou sú pozorovania hviezd. Ako nám už povedali v Paranale, v Atacame sú najlepšie podmienky na skúmanie nočnej oblohy a v San Pedre sa to rozhodli ukázať aj laikom (čítaj turistom ). Vyberáme si SPACE – nielenže majú najlepšie recenzie, ale hlavne najväčšie teleskopy. Vôbec nám nevadí, že na voľné miesto musíme čakať dva dni. Keď sa poriadne zotmie, vyvezú nás mikrobusom ďaleko za mestečko. Klasicky je poriadna zima, ale sme naobliekaní ako cibule. Najprv si necelú hodinku so sprievodkyňou vysvetľujeme nočnú oblohu a jej pohyb, južnú a severnú pologuľu, históriu, javy a súhvezdia na nebi… No, naučili sme sa toho hromadu, je to strašne zaujímavé! Potom prichádza tá napínavá časť. Nastavujú nám rôzne teleskopy, aby sme na vlastné oči mohli pozorovať hviezdy či hmloviny. Niektoré z teleskopov sú tak veľké, že sa ku kukátkam šplháme po rebríku! Myslím, že to uchvátilo úplne všetkých. Na záver nás pozvú dnu zahriať sa výbornou horúcou čokoládou. Asi desaťročný chlapec, ktorý tu je s rodičmi, sa ich pýta, či mu kúpia teleskop a či môže začať chodiť do astronomického krúžku. My na to ideme postupne – sťahujeme si knižku Astronomy for Dummies . 

Musím povedať, že na to, aká je Atacama na prvý pohľad nehostinná púšť, nás prekvapila skutočne rozmanitými a krásnymi miestami. Ale má aj svoju odvrátenú stránku…

The post Atacama, verzia pre turistov first appeared on …naša cesta za dobrodružstvom.

The post Atacama, Chile, 5/23 first appeared on …naša cesta za dobrodružstvom.