… definitívne sme sa rozlúčili s Argentínou, pričom sme skoro zmrzli čakajúc do polnoci na hraničnom prechode pod Aconcaguou

… v Santiagu sme si čakanie na autosúčiastky krátili vyváraním a hrali sme padel

… nechali sme sa ostatnými navnadiť na návštevu Valparaísa, ktoré v nás však zanechalo rozporuplný dojem: farebný a nápaditý streetart často len zakrýval pleseň a vlnitý plech a krásne kaviarničky pre turistov striedali uličky ako vystrihnuté zo špinavého ghetta

The post Mendoza, Santiago, Valparaíso, 4/23 first appeared on …naša cesta za dobrodružstvom.

Po dlhej a fakt nudnej ceste pampou sme so západom slnka dorazili do mestečka Esquel. Končí tu La Trochita, úzkokoľajná železnica, ktorá beží 400 kilometrov Patagóniou a vo svojich knihách ju preslávil Bruce Chatwin a Paul Théroux. Funguje dokonca dodnes, aj keď zrovna tá časť pri Esqueli je prebudovaná na turistický vláčik. Okrem toho je Esquel vstupnou bránou do národného parku Los Alerces, ktorý leží na chilských hraniciach. Ten nás zaujíma trochu viac :). Je to krajina s pozostatkami ľadovcov na skalnatých andských kopcoch, veľkými priezračnými jazerami a hustými lesmi pokrývajúcimi ich brehy. Emblémom parku sú bez debaty alerce, ktoré sa tu veľmi úspešne darí chrániť. Dožívajú sa cez 3500 rokov a my sme mali to šťastie, že sme ich už videli aj v národnom parku Pumalín, na Carretere Austral. Právom sa tu dá navštíviť iba okraj parku a zvyšok je ponechaný nedotknutým. My vchádzame do parku autom niekde uprostred, pri Villa Futalaufquen. Obligátne si ideme prejsť náučný chodníček okolo prehistorických skalných malieb, no oproti Cueva de las Manos je to veľmi slabý odvar. Pokračujeme k vodopádu Irigoyen, ktorý je len krátkou odbočkou do lesa. Je tu chládok, voda sa rozprašuje na všetky strany a hrou svetla sa v kvapôčkach mihoce dúha. Pokračujeme po brehu obrovského Lago Futalaufquen, až kým nenájdeme ideálnu kamennú pláž. Vynášame tam stoličky, stolík, celé naše kuchynské náčinie a v pláne máme uvariť si pri výhľade obed a poleňošiť si. Timo však nemôže obsedieť, veď predsa voda a slniečko, a tak sa z auta vracia prezlečený do plaviek. Ja samozrejme hodnotím vodu ako ľadovú, on ako výbornú a šup, už je tam a len mi z diaľky máva :). Mimochodom, z varenia na pláži nebolo nič, pretože sa zdvihol vetrík a s tým náš chudák plynový varič nedokáže bojovať. Ale povegetili sme si. Pokračujeme okolo jazera a Río Arrayanes až k Lago Verde. Cez lávku prekračujeme zurčiacu rieku a v poobednom slniečku pozorujeme loviace kačice. Na druhom brehu, na peninsule medzi jazerami Verde a Menendéz je ďalší náučný chodník, ktorý sa vinie po brehu a ponúka fantastické výhľady. Najprv na Río Mendez, ktorá hrá zelenkavými a blankytne modrými odtieňmi a potom na ľadovec Torrecilla, ktorý sa plazí z rovnomenného kopca na opačnom brehu jazera. Po ceste sa pristavujeme pri jednom alerce, ale ten je na pomery svojho druhu ešte mladík – má “len” pár sto rokov. Ako sa poobedie chýli ku koncu, pokračujeme okolo Lago Rivadavia až von z parku. Na výhľady to bol veru bohatý deň, taká perlička pri ceste pustou pampou.

Ďalší deň prechádzame dedinkou Cholila. Pár ospalých ulíc sa stalo známymi vďaka tomu, že práve tu sa v roku 1901 usadili Butch Cassidy a Sundance Kid. Kúpili si ranč a chceli začať kľudný (a počestný?) život. Detektívi ich aj tak vypátrali…

Víta nás mestečko El Bolsón. Raj pre cestujúcich backpackerov a mladých aj starých hipisákov. Etno oblečenie, dredy, piercingy, farebné Kombíčka, organická zelenina, meditácie a vo vzduchu občas marihuana. Tri krát týždenne sa na námestí koná veľký trh, kde sa dá kúpiť všetko od batikovaných tričiek, liečivých byliniek, kryštálov, šperkov až po lapače snov, fresh džúsy či maľované mandaly. Chodíme sa sem prechádať a okukovať aj pekné veci aj bizáry.

Bývame v “kempingu”. Uvodzovky si veru zaslúži. V podstate sme zaparkovaní u týpka na veľkej záhrade, kde stojí aj svojpomocne zbúchaný domček na stračej nôžke, pobehuje tu jeho 12 psov a bujnie vegetácia. Jeho dom vlastne tiež vyzerá, akoby si ho postavil sám – tak ako to v krachujúcej Argentíne vídame často. Kúri sa drevom, ale skoro viac to dymí, než hreje. Okolo okien sú sem-tam diery, teplá voda je na vyžiadanie. Mieša sa tu puch zo psov a dym z nonstop zapálených vonných tyčiniek, hrá meditačná hudba. Chlapík je zvláštny, no srdečný, je mi ho ľúto. Za obochtu však platíme čosi cez dolár na deň, plus mu môžeme okupovať kuchyňu, a tak sme spokojní. Dva dni si vegetíme a potom vyrážame na krátku turistiku do okolitých kopcov. Timovi nie je dobre, ale nepriznáva sa a tradične zľahčuje. Pod pečúcim slnkom šlapeme najprv prašnými chodníkmi, potom krásnym lesom, kde pod mohutnými listnáčmi veselo rastie zelený bambus. Podvečer dorazíme na kempovisko k Refugio Hielo Azul. Pri našej instantnej večeri sa ešte Timo drží, no ráno sa už ozaj necíti a k plesu a ľadovcu tak vyrážam sama. Cestička je krásne značená, dokonca sú tu najväčší mužíci, akých som kedy videla, no aj tak sa Argentínci pýtajú na cestu. Treba sa vyštverať na vysoký hang nad dolinou a tam už čaká odmena v podobe zelenkavého plesa. Dá sa celé obísť dookola a tak si užijem aj výhľady na malý ľadovec aj do doliny na jesenný les. Dolu som celkom rýchlo, Timo si zatiaľ číta vedľa potoka. Balíme a spolu vyrážame ďalej. Najprv pekne po vrstevnici lesom, no potom nás čaká neuveriteľne prudký a prašný zostup dobrých 700 metrov dolu do kaňonu. Kolená majú dosť. Okolo kempoviska tu rastie chmeľ a stan staviame s prvými dažďovými kvapkami. Nasledujúce ráno sa ešte ideme prejsť okolo Cajón Azul. Je to hlboká tiesňava s priezračným dravým potokom na dne. Nie je to však Slovenský raj, chodníček vedie pekne ihličnatým lesom po hornom okraji skál, takže sa pozeráme z riadnej výšky. Poobede sa vraciame do Bolsónu a dobre robíme. Nielenže začína pršať, ale ďalšie ráno sú hory, včetne tých, kde sme boli, pokryté čerstvým snehom. Domáci sa teší, že prvý tohtoročný sneh. My až tak nejasáme – zase nás dobehol! Cez deň však hreje teplé slniečko, a tak sa Timo dáva do poriadku, každé ráno si robíme palacinky, čítame si a chodíme korzovať do mesta. V jedno popoludnie sa tu koná veľký sprievod pri príležitosti Día de la Memoría, Dňa spomienok. Symbolom je biela šatka, všetci sú do biela odetí, tancuje a spieva sa. Keby nebolo transparentov a ľudí držiacich fotogafie, ani nevieme, o čo ide. Je to deň, kedy si pripomínajú všetkých zmiznutých, z období rôznych režimov. Po policajných výsluchoch či často len tak, napríklad ľudia s nepohodlným politickým názorom. Až nás zamrazí, keď zisťujeme, že niektoré zmiznutia sú len pár rokov staré a že tento “sviatok” majú bohužiaľ viaceré juhoamerické krajiny…

Po pár dňoch sa posúvame ďalej na sever, smerujeme do Parque Nacional Nahuel Huapi. Je to jeden z najznámejších parkov Argentíny, a to nielen preto, že je tým najstarším. Za prvé, leží hneď nad mestom Bariloche, ktoré má v Južnej Amerike povesť malého Švajčiarska. Okrem uličiek so skutočne alpskou architektúrou sa tu vyrába čokoláda a na okolitých horách je niekoľko lyžiarskych stredísk pre horných 10 000. Za druhé, sám park je kombináciou skalnatých hôr, ktorým kraľuje zaľadovcovaný Cerro Tronador, a obrovských sýto modrých jazier. Už pri krátkych prechádzkach tu aj sviatočný turista narazí na úchvatné scenérie, no samozrejme sa tu dajú podnikať aj nejaké viacdňové túry. Človek by čakal, že hlavný prístup do takéhoto parku bude, keď už nie asfaltová, tak minimálne nejaká solídna cesta. Omyl, sme predsa v Argentíne. A každý, kto má rozum, nechá vlastné auto doma a vyrazí s organizovanou tour. My to ale netušíme, a tak trpíme a tŕpneme spolu s našim Kombíčkom. Nekonečných 45 kilometrov sa terigáme jednou z najhorších ciest, akú sme v Južnej Amerike doteraz zažili (pozdravujeme do Chapada Diamantina v Brazílii, že). Valcha, obrovské voľné kamene, vymleté rigoly, strmé stúpania a ostré zákruty. Na konci máme pocit, že snáď ideme po turistickom chodníku a s úľavou vítame parkovisko. Najprv sa vyberáme na vyhliadku k Lago Manso, do ktorého padá Ventisquero Negro, Čierny ľadovec. Po matne zelenkavej hladine plesa tu plávajú obrovské čierno-biele kryhy.

Pár turistov z agentúr ignoruje tabule “No pasar – Don’t cross”, prelieza zábradlie a zrejme kvôli lepšej fotke na Instagram zlieza až na breh jazera. Takých máme najradšej. Keď sa vracajú povedľa nás, Timo sa neostýcha demonštrovať svoje znalosti španielčiny, ktoré nadobudol našim pozeraním seriálu Narcos a pomedzi zuby docela nahlas precedí: “Pendejo!”. Argentínec stojaci obďaleč mu notuje: “Exactamente!” :). Pokračujeme vyššie, pod Garganta del Diablo. Hovorí sa tak skupine vodopádov, ktoré pramenia z ľadovca Cerro Tronador a cez vysoký skalný prah kaskádovito prepadávajú do údolia. Nesmie sa chodiť blízko pod ne, pretože občas sa s vodou privalí aj ľadovcová lavína. Je to krásny pohľad, ktorý nám ešte umocňuje dúha nad dolinou. Ako sa popoludnie chýli ku koncu, miznú všetky turistické dodávky, paradoxne sa konečne roztrhá deka sivých mrakov a za chvíľu máme modré nebo. Jasne vidieť hrubé modravé ľadovcové dosky nad Gargantou a aj nad jazerom Manso, kam sa ideme pozrieť druhý raz. Kto si počká, ten sa dočká :). Spíme o kúsok nižšie, pri jedinom hoteli v doline, zakuklení v aute vo svojich spacákoch. Ráno máme auto zabalené v námraze. Nečakáme, kým rozmrzne a vyrážame na túru, veď to nás zahreje. Chvíľu dolinou, potom prudko v serpentínach lesom a už sme na hrebeni. Okolo nás sú iné skalnaté hrebene, pod nami farebný jesenný les a pred nami…proti modrému nebu sa týči dvojzubá, zaľadovcovaná sopka Tronador. Pokračujeme až k Refugio Otto Meiling a nad hlavami nám prelietavajú kondory. V jednom momente, keď sedíme na hrane vysokánskej kolmej steny, ich pod a nad nami krúži až sedemnásť! Perfektne sa vynímajú proti ľadovcu aj jasnému nebu. Pokračujeme ešte kus nad chatu, na samý okraj ľadovca, tak vysoko ako sa len dá. Pôvodne sme mali v pláne výstup na Tronador, ale sme tu neskoro. Na konci leta tu je ľadovec nestabilný a nebezpečný, a tak si to nechávame na inokedy :). Sme radi, že počasie nám žičí a veru že je čím sa kochať.

Cez Bariloche vlastne iba prefrčíme. Nech si ho prirovnávajú k Švajčiarsku, koľko chcú, pravdou je, že sme stretli viacero cestovateľov, ktorým auto vykradli práve tu. Aj Adamovi s Andreou, čo nám Kombíčko predávali. Za bieleho dňa. Človek nemusí byť génius, aby cestovateľskú dodávku spoznal: cudzia ŠPZtka, solárny panel na streche, občas aj s bicyklami alebo rezevnými kanistrami na benzín a veľmi často nalepený odkaz na instagramový/youtubový/facebookový kanál… A keďže polícia funguje rovnako úspešne, ako všetko ostatné v tejto kedysi schopnej krajine (rozumej vôbec), rozhodujeme sa, že návšteva čokoládovne nám veru za vybrakovanie nášho domčeka nestojí. Keď už musíme zastaviť, Timo ostáva s rýľom v ruke (konečne sme ho využili!) strážiť a brániť. Pokračujeme popri sýto modrom jazere Nahuel Huapi až do Villa La Angostura. Je to menšie mestečko, kde sa stále napodobňuje alpská architektúra a kde dominuje korzo s turistickými reštauráciami. Poobedie strávime na pláži, kde si pekne krásne naštelujeme svoje kempingové stoličky, čítame knihy a pozorujeme šantiace deti a psy. Keby nebolo pätnásť stupňov, tak hotové Chorvátsko.

Ráno vyrážame na Ruta de los Siete Lagos (Cestu siedmych jazier). Nazýva sa tak asi 100 kilometrový, scénický úsek Ruta 40, ktorý vedie cez dva národné parky a priamo po brehu viacerých krásnych jazier v oblasti patagónskych Ánd. Nad niektorými sú len postavené vyhliadky, k ďalším ideme aj na prechádzku a posedieť na pláž, no a k iným, hlavne malým a neznámym, sa predierame lesom a bambusom. Približne uprostred si rozhýbeme nohy asi hodinovou prechádzkou ku Cascada del Ñivinco. Pod niekoľkými, tak 6-7 metrovými vodopádmi nás čakajú priezračné zelenkavé jazierka, ktoré lákajú vykúpať sa. Keby sme tu tak boli sami! Ako prichádzame k San Martín de los Andes, zapadá nad posledným jazerom, Lago Lácar, slnko. Stihli sme to len tak tak.

Našli sme si krásne miesto pod velikánskou vŕbou, na brehu potoka. Varíme si tu obed, sedíme na strome aj pod stromom, Timo reže prúty…pohoda. Pri umývaní riadu si treba dávať pozor na riečne raky. Vyzerajú, že by vedeli riadne štipnúť. Večer sa pripájajú nemeckí cyklisti, prišli stanovať. Ráno vyrážame do národného parku Lanín. Ako je tu dobrým zvykom, cesta je opäť príšerná. Ľutujeme Kombíčko a sľubujeme si, že sa k nemu už budeme chovať lepšie. K rangerom je to dobrých dvadsať kilometrov. Samotná sopka Lanín vyzerá lákavo, z jej čosi cez 3700 metrov vysokého vrcholu by bol určite krásny výhľad. Na druhú stranu, šmýkať sa dva dni sopečným prachom sa nám ozaj nechce, a tak vyhlasujeme, že nás čakajú predsa ešte krajšie (a vyššie) hory a nemusíme loziť na všetko, čo sa ponúka. Ideme sa preto prejsť len na dva ľahšie chodníky. Prvý vedie lúkami k Lago Tromen, kde nás okrem výhľadov na pláži víta aj les stromov araucaria. Sú to tie podivné “ihličnany” z čias dinosaurov, ktoré sme obdivovali už v Chile, pod sopkou Villarrica. Sú na zozname ohrozených druhov, a preto nás teší, koľko ich tu rastie. Druhý chodník nás vedie bližšie pod sopku Lanín, kde na naše úprimné prekvapenie partia Argentíncov so saxofónmi fotí nejaký reklamný šot. Muzika je pekná, no toto sme tu fakt nečakali :). 

Opäť okolo nás začína pampa. Vraj sú po okolí veľké paleontologické náleziská a múzeá, no keďže je len pár dní pred Veľkou nocou, neexistuje, že by niekto ešte pracoval :). Dinosaury nám tak pripomínajú iba gigantické sochy na námestiach dedinek. Ako prechádzame okolo mesta Neuquén, opúšťame definitívne región Patagónie. Keď to tak počítame, boli sme tam štyri mesiace! Celé patagónske leto a ešte trochu dlhšie. Keby nás nevyhnala zima, isto by sme sa ešte potulovali jej pustou divočinou. Boli to pre nás zatiaľ tie najkrajšie mesiace a zážitky na ceste, no sme zvedaví, čo nám naše juhoamerické putovanie prinesie ďalej.

The post Patagónsky záver, fakt first appeared on …naša cesta za dobrodružstvom.

The post Sever Patagónie, Argentína, 3-4/23 first appeared on …naša cesta za dobrodružstvom.

Volá sa síce rovnako ako najznámejší patagónsky ľadovec, no nachádza sa o stovky kilometrov severnejšie. Uprostred nekonečnej pampy, asi 150 kilometrov od najbližšieho mesta, treba z Ruta 40 odbočiť na západ k chilským hraniciam. Na konci cesty čaká jeden z najstarších národných parkov Argentíny, založený už v roku 1937. 

Perito Moreno sa dá navštíviť len od neskorej jari do jesene, pretože inak tu kraľuje sneh a vietor a cesta aj chodníky sa stanú nepriechodnými. Turistom je sprístupnený iba okraj parku, zvyšok je ponechaný divočinou. Popravde ich sem ročne zablúdi naozaj máličko, čo je pre prírodu šetrné , ale pre nás – akonáhle uvidíme tie panorámy – absolútne nepochopiteľné. Hrebene hôr oddeľujúce Chile a Argentínu sú pokryté ľadovcami, z ktorých tečú dravé potoky. Tie sa spájajú do velikánskych jazier hrajúcich všetkými odtieňmi modrej, zelenej a sivej. Okrem toho sa v celom parku náramne darí divej zveri. Za čriedami guanacos sa sem prisťahovali pumy. Ďalej tu pobehujú kŕdle ñandú, pásovce, líšky a hniezdia tu vzácne patagónske vtáky, vrátane velikánskych kondorov. 

Aj tu opäť narážame na Tompkinsovcov! Douglas Tompkins sa prvý raz dostal do tejto oblasti už v roku 1968 na horolezeckej expedícii, keď s parťákmi hľadali, ako preliezť severnou stenou Cerro San Lorenzo (čo je druhý najvyšší vrchol v Patagónii). V roku 1991 kúpil upadajúcu haciendu aj s jej tisícami akrov, ktoré hraničili s parkom. Prakticky dve celé doliny. Jeho organizácii sa opäť podarilo premeniť spásané údolia na divočinu, ktorá pod skalné štíty patrí. Vybudovali tu pár chodníčkov, útulne pre turistov a nakoniec to pripojili k národnému parku. 

V mestečku Gobernador Gregores doplňujeme zásoby vody, jedla a hlavne benzínu. Ideme tak ďaleko od civilizácie, že si ani nie sme stopercentne istí, či nám naša plná nádrž a 20 litrov v bareloch bude stačiť. Prvých 125 kilometrov si po asfalte Ruta 40 ukrojíme pomerne rýchlo. Potom odbočujeme na kamenistný off-road, po ktorom sa drncáme ďalších 80 kilometrov. Po ceste míňame len jednu farmu, inak križujeme neobývanú pampu. Sprvu stojí pri ceste sem-tam osamelé guanaco, no ako sa približujeme, pozorujeme ich z okna čoraz väčšie a väčšie skupinky. Pri prekročení hraníc parku nás síce víta drevený nápis, no ideme ešte dobrú pol hodinku, kým sa dostaneme k stanici rangerov. Zrovna tam nik nie je, pretože sú na obchôdzke. Registrácia je však pre turistov povinná, a tak vyčkávame. Za necelú pol hodinku prichádza na terénnom aute mladý usmievavý ranger a pozýva nás dnu. Ukazuje nám mapu parku, rôznych chodníkov a útulní. Je to naozaj pomoc, pretože väčšinu toho vôbec nemáme v našej mape. Plánujeme, kam vyrazíme a keďže útulne sú zadarmo, bookujeme si aj miesto na spanie. Potom sa autom posúvame na začiatok údolia Valle Lacteo. Je to ďalších 20 kilometrov kamenistou cestou, kde nám do cesty akurát skáču guanaco. Na malom hlinenom parkovisku stojí ešte jedno auto. Otvárame (argentínske) vínko a pripíjame si k narodkám.

V Kombíčku sme sa vyspali náramne, ráno sa balíme a vyrážame. Je krásne počasie, modré nebo a pár bielych oblakov. Šlapeme dolinou Valle Lácteo a hneď na začiatku obiehame jeden starší pár, ten z druhého auta. Ďalej si už užívame samotu. Údolie je široké, porastené trávami, kríkmi a sem-tam kusom lesíka, zo stromov ošľahaných patagónskym vetrom. Napriek tomu, že sa všetko začína sfarbovať do jesenných odtieňov, stále vidíme na lúkach veľa drobných bielych a žltých kvietkov. Po bokoch nám cestu síce lemujú trávnaté kopce, no nad nimi sa týčia vzdialenejšie skalné štíty, pokryté snehom a malými ľadovcami. Po niekoľkých hodinách prekračujeme posledný potok a sme na kempovisku. Stojí tu krásne drevené a nové Refugio Kris y Douglas Tompkins. Je neuveriteľne vybavené – piecka so zásobou dreva, dve postele s matracami, stolík a stoličky, truhlice s drobnosťami na zakladanie ohňa, na varenie a na upratanie, čajník, plecháčiky, vešiaky vnútri aj vonku, … No, čumíme s otvorenou pusou. Dnes tu však bude spať niekto iný, my máme rezervovaný jeden z Duomos. To sú také iglu, šiatrovité kupoly, s nízkymi dverami, ale vnútri docela priestranné. Tiež tu máme dve kempingové postele s matracmi, stôl a dve stoličky. (Obďaleč stojí latrína, ale aká! Vďaka vode z rieky, ktorou sa zalieva pisoár a pilinám, ktoré sa hádžu dnu je voňavá! Bez srandy jeden z najlepších argentínskych záchodov ) Keďže my sme dorazili uprostred poobedia, je náš tmavý duomo rozpálený od slnka a vnútri je hotová sauna. Obedujeme preto radšej vonku, s výhľadom na širokú rieku Río Lácteo. Za ňou sa v údolí prevaľujú biele mračná, no ako ich postupne rozfúkava, vynára sa takmer kolmá južná stena vysokánskeho Monte San Lorenzo. Takýto výhľad nám nedá obsedieť a aj keď sme pôvodne chceli pod kopec vyraziť až druhý deň, balíme batôžtek. Veď kto vie, či zajtra opäť nebude celý schovaný v mrakoch! Neďaleko za kempom treba prebrodiť inú ľadovcovú riečku, a to tesne pred jej sútokom s mohutnou Río Lácteo. Je široká dobrých dvadsaťpäť metrov a asi v tretine má zabodnutý kolík, ktorý ukazuje hĺbku. Síce poobede bývajú všetky ľadovcové potoky hlbšie, máme šťastie, lebo hladina je ešte asi 5cm pod červenou hranicou. Nad tou by sa už brodiť nemalo, pretože voda je hlboká a prúd silný, takže by to mohlo byť nebezpečné. Vyzúvame vibramky, vyzliekame gate a jeden po druhom sa púšťame na druhu stranu. Voda je príšerne ľadová a miestami ju máme až do polovice stehien. Kamene sa pod nohami šmýkajú, vďakabohu že máme tie paličky. Keď vyjdeme na druhý breh, necítim si nohy od kolien dole. Rýchlo sa obliekame a aby sme sa zahriali, takmer bežíme chodníkom ďalej. Úzka cestička vedie najprv lesíkom, potom lúkami a nakoniec sa stráca na skalnatej pláni, kde pátrame po mužíkoch. Pomedzi veľké balvany sa vyšplháme na morénu, kúsok sa ešte pomotáme a potom sa ako obarení zastavujeme pri výhľade, ktorý na nás vykukol. Špicatý San Lorenzo nám ukazuje celú svoju širokánsku južnú stenu, ktorá padá snáď kolmo dole a nejakým zázrakom sa na nej drží obrovský ľadovec. Ten sa postupne plazí až na úpätie a do doliny, kde sa rozpadáva do šedozelenej Laguna de los Témpanos. Tentokrát sa s názvom naozaj trafili. Pleso je plné plávajúcich krýh, ktoré sú aj desať metrov veľké!

Neveriacky zostupujeme až na breh, kam niektoré z nich vyplavilo. Prepletáme sa medzi nimi ako v bludisku a na niektoré sa dá aj vyliezť! Všetkého sa nabažíme, až keď slnko začína zapadať za hrebeň a citeľne sa ochladzuje. Vybavíme si ten ľadový brod, čo nás ešte čaká a ponáhľame sa späť. A veru. Bez svietiaceho slniečka je to ešte väčšie martýrium. Do vody sme sa vďakabohu nešmykli, nohy nám napriek zdaniu neodpadli, a tak upaľujeme do nášho duomo uvariť si večeru. Instantné cestoviny pri červánkoch za San Lorenzom. A šup do teplého spacáku!

V noci bola pekná zima. Teda, náš superspacák to vydržal, ale zmrzla nám všetka voda vo fľašiach a duomo je pokryté slušnou vrstvou srieňu. Na slnku si varíme ovsenú kašu a ohrievame sa. Nebo je zasa ukážkovo modré, len na Lorenzovi sedí biela čiapočka. Balíme si batohy, lúčime sa s luxusným kempoviskom a poberáme sa dolinou zase naspäť k autu. Čosi po obede sme tam. Najprv posušíme, čo treba a potom vymýšľame, čo s načatým dňom. Rozhodujeme sa pre Cerro León, jediný značkovaný kopec v parku, a okolo tretej už na začiatku chodníka parkujeme Kombíčko. Tentokrát sme tu jediní. Tabuľa hlása dve hodiny cesty na vrchol, pričom treba sledovať značku v tvare stopy pumy. Keďže león v týchto končinách hovoria aj pumám, nádejame sa, že nejakú zazrieme. Najprv prechádzame širokou pláňou, kde sa spokojne pasú malé stáda guanacos a občas okolo prebehne aj smiešne sa natriasajúci ñandú. Ako začíname stúpať, objavujú sa prvé kríky, niektoré z nich calafate. So žiadnym cik-cakom si tu hlavu nelámali a až do sedla tak šlapeme diretkou. Ďalej po hrebeni už to je lepšie a  Timo nasadzuje svižné, priam bežecké tempo. Lapám za ním dych, ale treba uznať, že sme zanedlho hore. Zo samotného vrcholu sme vyplašili dve výletnícke guanacos a už ho máme len pre seba. Na juhu je obrovský polostrov Península Belgrano, ktorý je s pevninou spojený len uzučkou cestičkou. Jazero, ktoré ho obklopuje, plynulo mení farby od sýto tyrkysovej až po ľadovcovo šedozelenú, a to podľa toho, aká rieka doň z ktorej strany priteká. Je to nádherná paleta všemožných odtieňov!

Pred nami, na západ, vidno ďalšie velikánske jazerá a horské hrebene, ktoré pokračujú až do Chile. Na sever vidíme zasnežené vrcholky a údolie Valle Lácteo, odkiaľ sme dnes prišli. Pod strmou stenou sa po pampe stále preháňa toľko zveri, že máme pocit, akoby sme boli na savane, v Levom kráľovi. Nad hlavou nám akoby mimochodom preletí zopár kondorov. Divočina. Cestou naspäť trošku zvoľníme a ako sa blíži západ slnka, napíname zrak po pumách. Síce sa nám nepošťastí, ale ako povedali rangeri, “Nevadí, puma isto videla vás.” Pozbierame snáď všetky bobuľky calafate, čo na kríkoch ešte ostali a jazyk máme nakoniec viac fialový než po čučoriedkach. S poslednými lúčmi slnka sa ešte prevezieme k peninsule Belgrano, kde s Kombíčkom môžeme zakempovať. Dvíha sa severák a my sa vďačne zakuklíme v teplých spacákoch.

Ďalšia noc bola ešte mrazivejšia. Vonku bola snehová fujavica a nám zvnútra namrzol celý strop. Zo spacákov vylezieme priamo do péroviek a v tom momente úprimne závidíme autám, ktoré majú kúrenie. So slniečkom je však všetko lepšie a ako hreje, rozmŕza auto aj nálada. Vonku je opäť to krásne azúro a všetky kopce naokolo sú pocukrované čerstvým snehom. Ešte aj náš včerajší Cerro León! Tu nižšie sa už síce všetko roztopilo, no do batohu si aj tak balíme viaceré teplé vrstvy vrátane rukavíc. Prechádzame úzkym mostíkom na polostrov a zase nás vítajú guanacos. Chodník tu robí veľký okruh, má niečo cez 17 kilometrov. Máme naň celý deň, a tak bude dosť času na kochanie. Cestička je úzka a kľukatí sa pomedzi žltú pichľavú trávu, zelené kríky, pokrútené stromky s červenými listami a šedé popadané kmene. Stúpame a klesáme cez malé vŕšky a celý čas máme výhľady na zasnežené kopce naproti. Jazero Belgrano je najprv modré až tyrkysové a vidíme na ňom aj pár malých ostrovčekov. Zátoky od pohľadu lákajú okúpať sa, ale zdanie tu veru klame Prechádzame až na opačnú stranu polostrova a zastavujeme sa v jednej z útulní na obed. Je úplne rovnaká, ako Refugio Tompkins a volá sa Quetros, podľa vzácneho druhu patagónskych kačíc, ktoré tu žijú. Namažeme si chlebíky nátierkou, schrúmeme keksíky a pochvaľujeme si, aké pekné by tu bolo spať. Potom sa púšťame až na pláž, kde chodíme po mokrom piesku sem a tam a pozorujeme, ako sa vďaka pritekajúcim riekam miešajú a nám pred očami menia farby jazera. Aj druhá polovica okruhu je rovnako krásna, hoci poobede sa začína pomaly dvíhať studený vietor. Zabočíme k malému jazierku Lago Pescado,  ktoré je vo vnútri polostrova. Na mape má romantický tvar veľkého srdca, no teraz v zime je polovica vyschnutá K autu sa vraciame v podvečer a len-tak-tak si stíhame uvariť večeru, kým sa zotmie. Za celý deň sme nestretli ani živú dušu! S tmou prichádza ďalšia, hoci krátka fujavica a my si po bradu zapnutí v spacákoch čítame.

Ráno je opäť všetko zamrznuté, okná aj strop. Konštatujeme, že autu vyrobenému v tropickej Brazílii takéto teploty nesvedčia. Náš potulný život je tiež o dosť menej pohodlný, keď sa Kombíčko premení na mrazničku. Preto padá rozhodnutie, že sever Patagónie si síce budeme užívať, ale zároveň budeme utekať pred snehom. Keď opúšťame park, ďakujeme rangerovi za jeho pomoc a triky. S nami sa lúčia obrovské stáda guanacos, pobehujúce ñandú a dokonca aj majestátny, dnes čerstvo zasnežený, San Lorenzo. Bol to skvelý narodeninový darček a pár krásnych dní v opustenej, divej a turistami neobjavenej časti Patagónie. Zaručene jedna z našich obľúbených zastávok!

The post Narodeniny v Perito Moreno first appeared on …naša cesta za dobrodružstvom.

The post Parque Nacional Perito Moreno, 3/23 first appeared on …naša cesta za dobrodružstvom.

Prichádzame sem koncom februára a počasie je už skutočne jesenné. Žiadne slniečko a krátky rukáv, ako sme si to pamätali. Namiesto toho nás víta hmla a dážď. Vravíme si, že času predsa máme, koľko len chceme, a tak sa rozhodneme vyčkať na okno pekného počasia. Sprvu nám to vlastne ani nevadí, pretože sme z juhu prišli nejakí chorľaví. Vzrúšo máme hneď nasledujúce chalténske ráno. Timo ma zobudí s tým, že niečo počuje a že asi máme v aute myš. Najprv sa len pretočím na druhý bok, ale o chvíľu ma budí znova, že naozaj máme v aute myš, pretože ju vidí. Okamžite sme na nohách a začína veľká lovecká akcia. Vďakabohu zrovna neprší, pretože počas najbližších hodín vyťahujeme a vybaľujeme z auta na lavičky takmer všetko. Jedlo, krabice, hrnce, náhradné súčiastky do auta, náradie a dokonca aj samotnú chladničku. Divíme sa, koľko toho máme a ako sa nám to prepánajána mohlo do auta vôbec vôjsť. Nakoniec sme ale úspešní. Vyzbrojení smetákom chuderu myš vystrnadíme zo skrýše a keďže ju vlastne nechceme zabiť, tak sa nám ohromne uľaví, keď ujde von dierou okolo plynového pedálu (mimochodom, nasledujúci deň sa nás lezci zo susednej dodávky pýtajú, či nemáme pascu na myši – asi sa tá naša iba presťahovala). Hodnotíme škody a treba uznať, že ochutnala, čo mohla. Banány, keksíky, müsli, cestoviny… No a potom to jarné (jesenné?) upratovanie. Bobky nechala všade, takže pucujeme Kombíčko tak, ako už od Cumbuca nie. A to sme sa chceli liečiť! Pár ďalších dní už ale v rámci rekonvalescencie dlho spíme, čítame si, pozeráme The Knick, robíme si čajíky a pod perinou vyčkávame, či prestane pršať. Vtedy vyrážame na nákup, na horúcu sprchu alebo k rangerom po predpoveď počasia (v Chalténe nechytáme mobilný internet). Každodenné kolečko, už nás poznajú. Na večeru sme si obľúbili Cerveceríu La Zorra, kam chodíme na happy hour na pivko a na dyňovo-kurací šalát. Posledný z večerov sa už aj barman smeje, že by to jedlo asi mali pomenovať po nás :). 

Prvý deň pekného počasia sa objaví, keď sa už cítime lepšie. Azúru nejde odolať a utekáme si natiahnuť nohy. Ešte sme neboli pod ľadovcom Piedras Blancas a Timo hodnotí, že tých 25 kilometrov bude na rekonvalescenčnú turistiku stačiť. Cesta sprvu vedie ako na túru pod Fitz Roy. Takže ju už jednak poznáme a jednak je plná turistov všemožných schopností a zdatností.  Tie výhľady sa nám však nemôžu zunovať. Fitz Roy so svojimi ľadovcami a okolitými vežami, na to sa nedá vynadívať. Pod finálnym stúpaním, pri kempe Poincenot, však náš chodník odbočuje a zrazu sme na ňom takmer sami. Nikam sa neplahočíme, ale pekným traverzom sa pár kilometrov kľukatíme až na vyhliadku. A akú! Pred nami sa modrý rozbrázdený ľadovec plazí cez okraj ostrej skalnej hrany a v uzučkom jazyku prepadáva až do tyrkysového plieska. S obligátnym keksíkom sa kocháme. Cesta naspäť ubehne ako nič, akurát zachraňujeme postaršieho kórejského turistu, ktorý napriek GPS-ke pripnutej na batohu dokázal stratiť ten dva metre široký chodník vedúci do Chalténu. Jak nám ďakoval! 

Po tomto krásnom dni prichádza ďalší týždeň, kedy sa strieda hmla, lejak a vetrisko. Nejak ich prečkáme, ale už je nám dlho a u rangerov sme takmer kulisou infocentra. Ešte aj babka v pekárni už vie, čo si vždy beriem. Napokon je však to dlho sľubované pekné počasie za dverami a my máme akčný plán. K okruhu Vuelta Al Huemul si pridáme jeden-dva dni prechodu po Južnom patagónskom poli. Balíme teda nielen turistickú, ale aj ľadovcovú výstroj – kilá železa, lano, mačky a tak. Batohy máme obrovské a ťažké (hlavne Timo), no nevieme sa dočkať. 

Ráno je úplne ukážkové počasie. Azúro a teplo, vyrážame len v tričku. Lopotíme sa na hrebeň nad Chalténom a po ceste stretávame viacero turistov s podobným cieľom. Zrejme sme neboli sami, kto tu prečkával daždivé dni. Les sa strieda s lúkami, ktoré sú ešte miestami poriadne podmáčané. Na pníku si dopriavame luxusný obedík, chlebík so šunkou a papriku. Okolo nás sa prehrnú dvaja chalani s nahlas vypeckovaným reprákom na batohu. Len pozdvihneme obočie, takých expertov tu nie je málo. Pomaly prechádzame na druhú stranu hrebeňa a na nebi sa začína nebezpečne zaťahovať. Netrvá ani pol hodinku, kým sa spúšťa prvý dážď a nad údolie padá hustá hmla. Toto nám rangeri neprorokovali… Vyťahujeme pršiplášte. Môj je úplne novučký, zakúpili sme ho v outdoorovom odchode tu v Chalténe. Popravde, vyzerá byť pochybnej kvality a stávkovali sme, koľko vydrží. Prekonal všetky naše očakávania. Prvé kroviská, cez ktoré sme sa museli preplietať, ho roztrhli od kapucne až po rukáv. Výborne. Prvý rozvodnený potok v údolí ešte zvládame preskákať suchou nohou, druhý je treba pekne prebrodiť. Voda je vysoká a hlavne ľadová. Pri brode stretávame Čechov, Kačku a Jirku. Chodníček ďalej striedavo pokračuje cez lesíky a nízke kríčky, keby sme boli doma, tak je to určite čučoriedie. Ako sa blížime k prvému kempovisku, prestáva pršať. My však nezastavujeme a šlapeme ďalej. Chceme totiž ešte dnes prejsť cez sedlo Paso del Viento a zostúpiť na okraj ľadovcového poľa. Podľa mapy aj rangerov je to síce turistika na dva dni, ale bezvetrie a azúro nám sľubovali najmä na zajtra. Sme preto ochotní si riadne máknuť, aby sme to najkrajšie počasie využili na ľadovci. Za kempom obchádzame pleso Laguna Toro. Až na niekoľko patagónskych husí sme tu sami. Na opačnom konci plesa sa klzkým žliabkom škriabeme vyššie, prepletáme sa pomedzi skaly a onedlho prichádzame na hranu kaňonu nad Río Túnel. Je to síce krátka, ale zato pomerne široká a dravá rieka, ktorou sa roztopená voda z dvoch ľadovcov – Glaciar Túnel Superior a Inferior – valí do Laguna Toro. Brodiť ju môže byť pekne nebezpečné, a tak je radšej ponad kaňon natiahnutá asi pätnásť metrov dlhá zipline. Ako vyťahujeme sedáky a lano, prichádza druhý lejak. Najprv sa spúšťa Timo, posledných pár metrov treba do kopca vyrúčkovať. Potom si posielame batohy a nakoniec idem ja. Je to super pocit, viezť sa po lane dobrých 15 metrov nad rozbúrenou riekou. Pozeráme, že k zipline dorazili aj Kačka a Jirka, ale akosi sa na svišťanie vzduchom netvária a vracajú sa  dolu brodiť. Keď už stúpame k ľadovcu, vidíme, že sa aj v polovici brodu otáčajú. O pár dní neskôr nám Kačka rozpráva, že voda  jej siahala takmer po zadok, prúd ju bral z nôh a z toho, aká bola ľadová, dostávala kŕče do stehien. No ďakujem pekne. Zhruba vtedy, keď prichádzame ku gigantickej moréne Glaciar Túnel Inferior, začína snežiť. Tretie ročné obdobie za deň ! Vlastne, my si najprv iba myslíme, že stojíme na moréne. V skutočnosti je to celý koncový úsek ľadovca, pokrytý hrubou vrstvou sute. Až keď to neďaleko nás zapraská, všimneme si miestami presvitajúci ľad. Uf! Každopádne sa tu chodníček rozdeľuje na asi milión cestičiek, mužíci nikde, a tak cestu spoľahlivo strácame. Motáme sa hore-dolu dobré dve hodiny, kým stojíme opäť na pevnej skale. To prichádza druhé sneženie, tentokrát fujavica. Snehu pribúda celkom rýchlo a ten úzky chodník sa pod ním ľahko stráca. Stúpame teda oveľa pomalšie, ako sme dúfali. Glaciar Túnel Superior obchádzame už za šera. Padá tma a silnie vietor. V svetle čelovky vidím len husté záveje snehových vločiek, ktoré vietor bičuje rôznymi smermi. Prešľapávame si stopu, až konečne prichádzame do sedla, Paso del Viento. Meno znamená “Veterné sedlo” a docela sedí :). Snažíme sa nájsť zostupový chodníček na druhú stranu hrebeňa, no márne. Všetko je pokryté súvislou vrstvou snehu a vidieť asi na dva metre (ironicky tu má byť najkrajší výhľad na Južné ľadovcové pole ). Rovnako môžeme byt na chodníku ako na ceste zo zrázu. Neostáva nám nič iné, len priamo v sedle, ktoré rangeri označovali ako nebezpečné miesto, zabivakovať. Je pomerne široké, vraj tu je aj malé pliesko (podľa mapy). Pri skalnej stene si za fujavice staviame stan. Timovi skoro zmrznú ruky, kým ho zakolíkuje. Batohy naládujeme dnu – extra pohodlná noc to veru nebude. Na varenie nemáme miesto ani chuť, a tak len schrúmeme pár keksíkov a zakuklíme sa do spacákov. Veru dobrodružstvo.

Vietor lomcoval stanom celú noc, ale tyčky to vydržali. Mokré steny máme prilepené na spacáky, ale v nich je sucho a teplo, spala som jak zabitá. Timo sa moc nevyspal, keďže sa mu vyfukuje karimatka – čo na snehu nie je žiadna bomba. Vibramky sme nechali v zaviazanej igelitke v predsienke stanu a teraz ich vyhrabávame z polmetrového záveja, ktorý nám tam nafúkalo :). Vonku stále sneží a fučí, ale presvitá modrá obloha. Balíme všetky mokré haraburdy a utekáme z hrebeňa preč. Chodník je strmý a zľadovatelý, no sme radi, že ho je vôbec vidieť. Vôbec to nevyzerá na to sľubované slniečko a azúro, navyše máme polku batoha vlkhú/mokrú. Preto nechávame naše ľadovcové plány plávať a mierime na ďalšie kempovisko. Postupne prestáva snežiť, my rozmŕzame a navzdory vetru sa kocháme krajinou okolo. Chodníček klesá pláňami porastenými farebnými machmi, lišajníkmi a tundrovitými rastlinkami. V diaľke sa nám ukazuje časť ľadovcového poľa a za ňou stúpa iný ostrý horský hrebeň. Ideme si oči vyočiť, čoho vinou sa Timo jak dlhý tak široký natiahne na zem a o kameň si rozbije holeň. Pofúkame a zalepíme, preskáčeme pár potôčikov a zanedlho, už okolo obeda, prichádzame k “útulni”. Je zbitá z vlnitého plechu, vnútri je drevený stôl a police a podľa varovania na stene tu žije niekoľko myší. My sme ale maximálne spokojní. Konečne si varíme teplé jedlo, vonku do vetra porozvešiame spacáky, batohy, lano a vlhké batohy. Za dve hodinky je všetko suché, bomba. Za pripraveným kamenným závetrím si postavíme vysušený stan a vyčkávame, či dnes ešte niekto dorazí. Na naše prekvapenie počas poobedia dorazí pomerne dosť turistov, nakoniec tu stojí asi sedem-osem stanov. Hovoria, že pri výšlape do Paso del Viento fúkal taký vetrisko, že to väčšina ľudí otáčala naspäť k Laguna Toro. Verím. My sa ešte ideme prejsť na neďalekú vysokánsku morénu, za ktorou sa nám po prvý raz naskytne aspoň čiastočný pohľad na obrovský Glaciar Viedma. Krása!

Ďalšie ráno stále fúka a nad horami, odkiaľ sme prišli, sedia nepekné tmavé mraky. Pred sebou naopak vidíme modré nebo a prevaľujúce sa biele obláčiky, a tak s chuťou vyrážame. Cesta sa ďalej kľukatí viac-menej po vrstevnici, okolo potôčikov, pomedzi skalky a farebné porasty. Nakoniec dorazíme nad samotný okraj ľadovca Viedma a tam nás čaká veru parádny výhľad. Ľadovec je dobrých 6 kilometrov široký, rozbrázdený a tiahne sa kam len oko dovidí. Nad Južným patagónskym poľom sedia ako šľahačka biele oblaky a Viedma akoby sa vylievala priamo z nich. Na náprotivej strane ju lemujú skalnaté štíty pocukrované snehom. Hodnú chvíľu sa v úžase kocháme.

Chodník pokračuje úbočím a pomaly sa začína dvíhať k druhému sedlu, Paso Huemul. Stúpanie je to prudké, kamenisté a v silnejúcom vetre, no zďaleka nie natoľko dramatické, ako to, ktoré sme zažili do Paso del Viento. Čím vyššie sme, tým viac sa Viedma do šírky aj do diaľky odkrýva. Keď dorazime do sedla, oblaky dokonca ustúpia natoľko, že vidíme časť Južného patagónskeho poľa! Taká fantastická odmena! Na skalách sedíme kochajúc sa tak dlho, až začneme opäť mrznúť. Presne v takéto výhľady sme dúfali. Začíname zostupovať a víta nás les v plne jesenných farbách. Svieti slniečko a prvý raz za posledné tri dni je bezvetrie. Užívame si cestičku pomedzi nízke stromy a pohľad na velikánske Lago Viedma, ktoré sa rozprestiera takmer na horizont. Vďaka svojmu ľadovcovému pôvodu má matnú tyrkysovú farbu a po hladine stále plávaju viaceré takmer dvadsaťmetrové kryhy. Po asi pol hodinke prichádzame na okraj prudkého zrázu, ktorý celých 400 výškových metrov musíme zísť k jazeru. Vôbec však nie tak sporiadane, v serpentínach, ako by Tatrami odchovaný turista čakal. Občas sa nejaký cik-cak nájde, ale prevažne sa šmýkame prachovým strmákom dole alebo zostupujeme po vysokánskych schodoch a skokoch. Paličky sa pri brzdení ohýbajú a kolená pod váhou batohov trpia. Časť sa dokonca ide pekne po lane. Takáto fuška na záver nám dala pekne zabrať, snáď najviac z celého dňa. Kempovisko je však hneď pri zostupe zo zrázu, a tak nemusíme ísť ďaleko. Prechádzame zhorenou časťou lesa, kmene tých veľkých stromov, čo vydržali, sú uhľovo čierne. Zrejme ten požiar z januára… Stan si staviame takmer na brehu jazera a večeru si v ešuse varíme s luxusným výhľadom na čelnú stenu Viedmy. 

Vyzerá to tak, že v posledný deň treku bude azúro. Nečaká nás už nič náročné, skôr len dlhý návrat zvlnenou pampou do Chalténu – čosi cez dvadsať kilometrov. Najprv cupitáme pozdĺž Lago Viedma s nádhernými výhľadmi na zasnežený masív Cerro Huemul a dozadu na koniec ľadovca. Potom pokračujeme cez nespočetné nízke, ale zato prudké kopčeky pampy. Po pár hodinách prichádzame znovu k Río Túnel. Tu je už oveľa širšia, než na svojom začiatku, tesne pod ľadovcom. A aj tu je ponad ňu natiahnutá zipline. Cez vodu sa akurát presúva nejaká skupinka s vodcom, a tak si dávame pauzu na čaj a keksíky. Dobieha nás dvojica turistov a za chvíľu zisťujeme, že to je česko-slovenský pár, Míša a Marek! Pomáhame si cez zipline a potom ďalšie dve hodinky šlapeme do Chalténu spolu, rozprávajúc si zážitky z ciest. Oni už končia, za 6 mesiacov sa dostali z Kolumbie až sem a za dva týždne letia z Ushuaie domov. Dostávame veľa tipov, čo neminúť a smejeme sa na príhodách. A tá záverečná rovina ubehne ako nič. Ani sa nenazdáme a sme v Chalténe. Kombíčko nás poslušne čaká a tak ho samozrejme predstavíme našim novým kamarátom. Keďže sme si nestihli porozprávať všetko, dohadujeme sa na zajtra na spoločnú večeru, za odmenu. Spolu si premietame výlet a veru to bolo super dobrodružstvo. 

Ďalší deň vetráme, perieme a sušíme veci, oddychujeme a zase sa schovávame pred dažďom. Večer vyrážame na skvelú česko-slovenskú večeru. Zaslúžene!

Ráno sme mali naplánované odísť z Chalténu, ale predpoveď sľubuje poldeň pekného počasia. Rozhodli sme sa jej ešte raz uveriť a vyrážame aspoň na výjazd, autom, do zadného údolia Río Blanco. Nikto nikde, žiadne davy. Vychutnávame si pohľady na nové štíty a rozľahlé ľadovce. Voľakde medzi nimi začína dobrodružná Vuelta Al Hielo, viacdňový prechod Južného patagónskeho poľa. Nie sme si istí, či naň máme teraz skúsenosti, ale veľmi by nás lákal…

Zbohom Chaltén, zbohom Fitz Roy, zbohom Cerro Torre… možno niekedy nabudúce 

The post Jesenný Chaltén a Vuelta al Huemul first appeared on …naša cesta za dobrodružstvom.

The post Chaltén a Vuelta al Huemul, 2-3/23 first appeared on …naša cesta za dobrodružstvom.

Pampa pokračuje ešte dobrých 300 kilometrov a medzitým už prejdeme z chilskej strany na tú argentínsku. Na hranici sa colník pri pohľade do Timovho pasu smeje, že vyzerá ako Frodo :). V mestečku Tolhuin sa zastavujeme na raňajky v pekárni, ktorú nám vychválil Mikuláš s Martou (kto si nepamätá, viz Torres 2.diel). A veru! Do bruška ládujeme vynikajúce empanadas, sendviče, churros aj brownies. V Argentíne je to ako zázrak! Za Tolhuinom sa rozprestiera veľké Lago Fagnano. V spoločnosti malého zvedavého lišiačika, ktorý si pod dohľadom mamy prisadne k nám, pozorujeme hory v diaľke. Krajina za jazerom nám pripomína…Roháče :). Zalesnené úbočia a skalnaté spičky hôr, jednou nohou sa už cítime doma! Mišo (zdravíme do Zuberca) by sa asi zasmial, ale asi sme už dlho preč. Posledných 100 kilometrov stúpame sedlami a okolo jazier, až nám to nedá – je predsa krásny deň – a vyberáme sa na krátku túru. Tabuľa síce hovorí, že k Laguna Esmeralda a späť to je 5 hodín, ale my už tieto argentínske šipkovníky poznáme. Zrejme počítajú aj s nekonečnými pauzami na maté :). Preto spokojne vyrážame voľným krokom aj o tretej poobede. Míňame skupinky izraelských turistov, ktorí si vykračujú s reprákmi na ramene, z ktorých duní techno muzika. Asi sú v prírode prvý raz. Les sa zanedlho otvára do širokého údolia, kde sa sivomodrý potôčik kľukatí pomedzi trávy a kríčky. Stúpame ďalej a za hodinku stojíme na brehu zelenkavého plesa Laguna Esmeralda. Za ním sa ako hradba týči skalný hrebeň pokrytý malými snehovými plôškami. Sedíme na brehu, kocháme sa a okolo nás hopká veľký dravý vták, ktorý sa miesto myší chystá loviť odrobinky z našich keksíkov. Dolu sme ešte rýchlejšie a do Ushuiaie sa nám podarí doraziť ešte pred zotmením. Mestský kemp je zadarmo, a tak sa usalašíme tam. 

Ďalšie ráno sa vyberáme obzrieť si mesto. Ushuaia je dlhý slíž, vtesnaný medzi oceán a hory. Bola založená v roku 1896 ako trestanecká kolónia, takže žiadne historické stavby tu netreba očakávať. Rozkvitla ako rybársky prístav a dnes je orientovaná hlavne na turistov. Preto je centrum pekné, samé farebné domy a street art a je plné hlavne reštaurácií a suvenírových obchodíkov. V porovnaní so zvyškom Argentíny je to tu pomerne drahý kraj. Čo je tiež tým, že veľká časť turistov, ktorá sem zavíta, pokračuje zaoceánskou plavbou na Antarktídu. A to už peňaženku o pekných pár tisíc dolárov prevetrá. No a táto “antarktická prirážka” je vidieť aj pri ubytovaní alebo v reštauráciách. Domáci sa sťažujú, že aj nájmy (natož kúpa) sú pre nich nedostupné, keďže penzión či AirBnB sa majiteľom oplatí viac. My sa vydávame prepletať turistickými nástrahami a pascami. Z výloh na nás pozerajú miesto figurín tučniaky, oblečené v čapiciach a mikinách. Bary ponúkajú lokálne pivko a reštaurácie zas morské ryby a miestnu špecialitku, kraby. Prechádzame okolo Hard Rock Café, zmrzlinární a obchodov s outdoorovým oblečením.

V podvečer vyrážame do Parque Nacional Tierra del Fuego, na západ od mesta. Keďže ranger nám nemôže vystaviť lístok až na nasledujúci deň, púšťa nás dnu zadarmo. Oficiálne kempovisko je tu len jedno, a tak parkujeme pri jazierku vedľa iných karavanov a stanov. Naraz nám ktosi klope na dvere – Mikuláš a Marta, Češi z Torres del Paine! Keďže vonku mrholí, pozývame ich dnu a pri chilskom pivku prekecáme celý večer. 

Predpovede neklamali a ráno je už krásne azúro. Čechov vezieme na autobus a my vyrážame na túru. V národnom parku je sprístupnený len jediný vrchol a presne na ten mierime. Ostatné chodníky sú jednoduchšie, okolo jazier a po pobreží, tak tie si necháme na neskôr. Cestička začína dramatickou diretkou, ktorá má zrejme za úlohu odradiť pohodlnejších turistov. Takmer hodinu funíme lesom, kým si môžeme pri prvých výhľadoch vydýchnuť. Chvíľu stúpame docela mierne, pozdĺž potôčika a krížom cez podmáčanú lúku, na ktorej sa obďaleč pasie stádo guanacos. V poslednom úseku sa štveráme prudkým suťovým svahom a za necelú hodinku už stojíme na vrchole Cerro Guanaco. Vietor je riadny, takmer nás sfúkne z kopca, ale tie výhľady stoja za to. Na juhu je Beaglov kanál a preantarktické ostrovy, na ktorých sa týčia ostré skalné štíty a kde ľadovce končia len kúsok nad hladinou mora. Je to Parque Nacional Agostini, kúsok neobývanej chránenej divočiny. Na západe sa rozprestiera podobná divočina, popretkávaná fjordami, jazerami a lesmi, to je chilská časť Ohňovej Zeme. Po nebi sa preháňajú biele mráčky a v diaľke vidieť dúhu. Ako za odmenu. Naspäť dole sme docela rýchlo, a tak sa vyberáme ešte na prechádzky po ostatných chodníkoch. Po brehu jazier, zálivov aj mora, k majáku aj okolo vyhliadok. Napriek tomu, že je skorý február a malo by vrcholiť leto, začínajú sa stromy pomaly sfarbovať do oranžova a do červena. V podvečer, po ceste do Ushuaie, sa ešte pristavujeme pri najjužnejšej pošte na svete. Bohužiaľ má už zatvorené, inak by sme domov určite poslali symbolické pohľadnice. Vedľa pošty nás však čaká iné prekvapenie – môj pražský kamarát Jindra! Vedeli sme, že v týchto dňoch sem prilieta s kamarátom na svojom juhoamerickom tripe, ale v parku nie je signál, a tak sme sa nijak nemohli dohodnúť. A teraz ho len tak nájdeme sedieť na brehu a pozorovať more! Nasleduje veľké zvítavanie a už plánujeme. Najprv sa k nim na hotel pôjdeme osprchovať, potom vyrazíme na spoločnú večeru a zajtra sa k nám pripoja na výprave za zvieratami. Dlho sme sa nevideli, a tak prekecáme celý fajn večer.

Plán ďalšieho dňa je jasný. V jednej z farebných búdok na pobreží sme si dohodli doobedný výlet loďkou po Beaglovom kanáli a potom druhý, poobedný, za tučniakmi na Isla Martillo. Spolu s ďalšími desiatimi zvedavcami nastupujeme na palubu malej motorovej lode, kde nás víta zarastený usmievavý kapitán. Ani sa nenazdáme a už vyrážame plnou parou vpred. Napriek tomu, že je krásne slnečné ráno, na prove je za jazdy vo vetre pekná zima. Najprv obkrúžime Isla de los Pájaros, Ostrov vtákov. Volá sa ozaj príznačne, keďže je celý obsypaný stovkami kormoránov a rôznymi druhmi čajok, ktoré škriekajú ostošesť. Tie kormorány sú uhľovočierne s bielymi bruškami a z diaľky sú na nerozoznanie od tučniakov Pokračujeme k ďalším, vzdialenejším ostrovom, na ktorých sa okrem vtákov slní aj kolónia uškatcov. Keďže sme na malej loďke, dokážeme sa k brehu priblížiť len na pár metrov a máme ich takmer na dosah. Je medzi nimi jeden velikánsky samec, ktorý čas od času riadne zaryčí a ktorý oplýva (skoro) levou hrivou (po anglicky sú uškatce sea lions). Zvyšok je jeho hárem približne o polovicu menších samičiek, ktoré sa na slniečku elegantne prevaľujú a srandovne sa škrabkajú plutvami za ušami. Nemajú z nás vôbec strach. Keď si ich do sýtosti poobzeráme, plavíme sa ďalej, k ikonickému červeno-bielemu majáku Faro Les Éclaireurs. Dodnes naviguje lode skalistými plytčinami Beaglovho kanála. Neďaleko majáku však náš kapitán spozoruje veľryby a zamierime ich smerom. Vysvetľuje nám, že veľryby tu v okolí nie sú príliš bežné a že podľa plutiev sa jedná o dva vráskavce ozrutné. Wow!  Priblížime sa k nim asi na sto metrov, aby sme ich nevyrušovali, no aj na takú vzdialenosť môžme ohromene sledovať, ako vystrekujú oblaky jemnej hmly a ako pri ponáraní ukazujú svoje obrovské chvostové plutvy. Perfektná čerešnička na torte! Na brehu si ledva stíhame skočiť do reštaurácie na “povinnú” rybku a už nastupujeme do mikrobusu, ktorý nás vezie asi 70 kilometrov východne od Ushuaie, do maličkého prístavu Puerto Almanza. Tam nastupujeme do motorového gumového člnu a vyrážame na plavbu k Isla Martillo. Na tomto ostrove žijú veľké kolónie dvoch druhov tučniakov, tučniaka oslieho (Gentoo Penguin) a tučniaka dvojpáseho (Magellanic penguin). Vďakabohu sa od seba dajú jednoducho rozoznať. Budú to naše prvé tučniaky v živote, sme natešení ako malé deti A veru, je to neuveriteľné. Na ostrov nesmieme vystúpiť, no náš malý čln sa zapichne do piesčitej plytčiny ani nie meter od brehu a tučniaky sú všade okolo nás. Väčšina síce leňoší na piesku alebo sa svojou srandovnou chôdzou niekam ponáhľa, ale niektoré lovia vo vlnách a plávajú kľudne aj popod našu loď. Tak ako na brehu vyzerajú nemotorne, tak sú vo vode naopak rýchli a obratní. Na brehu si ďalší češú pierka, nahlas sa hašteria, hnedé mláďatá vyčkávajú rodičov a niektorí si nás zblízka zvedavo obzerajú. Je to ozajstný zážitok a ešte celou cestou späť do Ushuaie si to všetko premietame. 

Ďalšie ráno predpoveď opäť sľubuje krásne počasie, a tak sme si vymysleli športový deň. Vyberáme sa do časti národného parku, ktorá je severne od mesta. Naplánovali sme si 36-kilometrovú túru, ktorá sa normálne chodí s batohom, so stanom a na dva dni. Keďže sa však chceme hecnúť a dopriať si zmenu od klasickej turistiky, vyrážame naľahko a v behacích teniskách. Timo tvrdí, že to indiánskym behom zvládneme ako nič. Na zahriatie si chceme dať výšlap k ľadovcu Vinciguerra. Prvým varovným znakom, že to s tým behaním nebude len tak, je nádherná, ale totálne podmáčaná lúka. Druhým je následná diretka k ľadovcu, pokrytá vrstvou blata siahajúcou miestami po členky. Kým sa dostaneme k plesu Laguna de los Témpanos, čvachtá mi v oboch topánkach Cestička pokačuje okolo plesa až k úpätiu ľadovca. Opatrne popri ňom stúpame, Timo sa dokonca odvažuje sám nazrieť do jeho sýtomodrých puklín a jaskýň. Keď sa došmýkame naspäť pod kopec, máme tenisky premočené a pritom stojíme len pri vstupe do doliny. Chvíľu zvažujeme, či sa na to nevykašlať, keď sme už teraz špinaví a mokrí, ale je azúro, a tak si vravíme, že to predsa len skúsime. Cesta vyzerá byť suchá, stúpa len pozvoľne a kľukatí sa krásnym listnatým lesom. Občas ho prerušia kvetnaté lúčky, kde sa pasú kone. Ako však začíname stúpať k sedlu, tvoria sa nad nami sivé mraky a dokonca príde prvá prehánka. Vychádzame nad hranicu lesa a popod skalné steny traverzujeme prudké trávnaté úbočie, až kým sa pred nami nezjaví nádherná tyrkysová Laguna del Caminante. Pár turistov si na brehu stavia stan.

Chvíľu ešte zo zvedavosti pokačujeme ďalej, pozdĺž horského potoka, ktorý sa do jazera vlieva. No potom sa cestička stráca, a tak sa vraciame späť, stúpať do Paso de la Oveja. Šliapeme kamenistým chodníkom, obloha nad nami sa zatiahla do hrozivo sivej a začína silno pršať. To však ešte nie je to najhoršie, čo nás čaká Keď úspešne stojíme v sedle, mení sa dážď najprv na mokrý sneh a potom prichádza regulérna snehová víchrica. Fučí tak, že nás berie z nôh, hory okolo nás sa zahaľujú do bielej pokrývky a my so zúfalstvom spomíname sa naše teplé bundy, nepremokavé vibramy, goretexové gate a rukavice, ktoré máme paradoxne uložené pekne v suchu, v aute. Dokiaľ to príliš nekĺže, tak ozaj utekáme dole, čo nám sily stačia. Od pása dole sme mokrí, ako keby sme vyliezli z bazéna a dokonale skrehnutí. Goretexová bunda síce ešte drží a nepremoká, ale perfektne chladí. Po dlhých dvoch hodinách sme na okraji Ushuaie. Do centra ideme MHD a evidentne vyzeráme dostatočne zúbožene na to, aby nám domáci zaplatili cestovný lístok. Keď sme konečne pri našom aute, jediné na čo myslíme, je horúca sprcha. Klincom do rakvy je fakt, že v sprche na pumpe už došla teplá voda. Vezieme sa do mesta, hľadáme reštauráciu, kde sa pekne kúri a hneď objednávame čaj a polievku. Už sa trošku smejeme na tej našej eskapáde a zhodujeme sa, že si musíme nájsť iný zdroj na predpovede počasia.

Po včerajšom snežení sa v Ushuai docela ochladilo, takže takmer celé doobedie sa zohrievame pod perinou a čakáme, či nám uschnú všetky mokré veci. Neuschli. Naobed sa osmelíme a vyrážame do mesta. Chvíľu sa túlame centrom a potom zamierime do Museo Marítimo de Ushuaia. Ukazuje sa, že je to také all-in-one múzeum. Sídli v budove pôvodnej ushuaiskej väznice a každé z jeho krídel je venované niečomu inému. Objaviteľské moreplavby okolo Patagónie a Ohňovej Zeme, história mesta ako väzenia a pracovného tábora na konci sveta, blok studených ciel vrátane príbehov slávnych väzňov, pôvodní obyvatelia Ohňovej Zeme, tučniaky, antarktické expedície…z každého rožka troška. Dokonca je tu aj malá galéria lokálneho umenia. Niet divu, že po troch hodinách, keď múzeum zatvára, nie sme ani v tretine.

Vyrážame na večeru, pripiť si na novonarodenú Ester Podmanickú (zdravíme Prahu) a zhodujeme sa, že v Ushuai musíme ostať ešte deň, aby sme si to múzeum predsa dopozerali. Spíme na nábreží, v spoločnosti ďalších dodávok a stretávame sa tu opäť s Ursom, Nemcom z Torres del Paine. Je super, že si môžeme robiť aj takýchto pocestných známych.

Trvá nám skoro celý deň, kým sa prebojujeme múzeom, a tak z Ushuai odchádzame až neskoro popoludní. Vyzerá, že je najvyšší čas, pretože s nocou prichádza ďalšia snehová búrka. Kombíčko statočne bojuje pri stúpaní horskými zákrutami a obaja si vydýchneme, keď máme kopce aj sneh za sebou. Brazílske autíčko veru na toto nie je stavané. 

Valentínske ráno je krásne slnečné, teplé a my sa s chuťou opäť zastavujeme v pekárni v Tolhuine na sviatočné churros. Kúsok za mestom nás poteší ďalšie neuveriteľné stretnutie. V protismere na nás už z diaľky mávajú dvaja cyklisti. Spoznávame v nich našich parťákov z Carretery Austral, s ktorými sme sa neustále obiehali a mávali si, zase raz spoznali naše autíčko Prekvapení zastavujeme, radostne sa zvítavame a rozprávame si zážitky. Už im chýba len posledných 100 kilometrov a ich veľké juhoamerické cyklodobrodružstvo sa končí. Keď sa naveľa rozlúčime, Timo začne za volantom nahlas uvažovať, že aj my by sme sa na nasledujúci trip mohli vydať na bicykli… Poobede prechádzame hranicu do Chile a v podvečer parkujeme pred rezerváciou Pinguino Rey. Keďže sa dnes narodila Zuzanka Gejdošová (znovu pozdrav do Zuberca), otvárame naše posledné argentínske vínko.

King penguin alebo pinguino rey je vo voľnom preklade tučniak kráľovský. Po slovensky sa však oficiálne volá tučniak veľký. Je to druhý najväčší z 18 druhov tučniakov na svete (má približne 90-100cm!) a žije výhradne na preantarktických ostrovoch, ako je Južná Georgia alebo Ostrovy Princa Eduarda. Vlastne, takmer výhradne. V roku 2010 prišla prekvapivo jedna skupina hniezdiť do zátoky Bahía Inútil v Ohňovej Zemi a ešte prekvapivejšie bolo, že sa tu usadila natrvalo. Vraj je to jediná trvalá kolónia takto severne, a preto niet divu, že na ich ochranu tu vybudovali malú rezerváciu. Pri vstupe do nej si najprv musíme dezinfekčnou penou vyčistiť topánky a potom sa nás ujíma sprievodca. Hovorí po španielsky aj po anglicky, takže keď nám na začiatku rozpráva všetko možné o kráľovských tučniakoch, sme v obraze. Potom nás po drevenej lávke vedie k prístrešku, odkiaľ ich budeme pozorovať. Jednak ich môžeme okukovať bez toho, aby sme ich vyrušovali a ešte k tomu sme aspoň trochu chránení pred tým studeným prudkým vetriskom.

Veru, máme na sebe pérovky, hrubé rukavice, CG-čka aj goretexy a len-tak-tak to stačí. Pár ďalších v našej skupinke tá kosa naozaj odrádza, jeden chudák malý chlapec sa od zimy aj rozplače. Striedame sa pri ďalekohľadoch, ktoré tu majú pripravené a mimo to si ešte posúvame ten náš. Je to nezvyčajný pohľad. Podľa BBC dokumentov si tučniaky predstavujeme na ľade a v snehu – a tu stoja na zelenej tráve Niektoré s privretými očami nastavujú čierne chrbáty slniečku a vyzerajú, že si tú veternú opaľovačku užívajú. Iné sa hašteria, postrkujú, češú si pierka alebo len tak polehávajú. Medzi dospelákmi, s oranžovým sfarbením na hlave, si všimneme aj zopár mláďat. Nie sú to však už žiadne malé krehké vtáčatá, ale poriadni puberťáci. Sú veľkí ako rodičia, odlišuje ich iba hnedé alebo nefarebné perie. Sú však na nich stále absolútne závislí a my sa smejeme, že to je jak u nás – žiadna sranda, kŕmiť takého prerasteného puberťáka vo vývine Sprievodcu bombardujeme otázkami a on vyzerá, že z toho má radosť. Po hodinke nás skrehnutých, ale vytešených, vedie naspäť a v malom múzejku si ešte čo-to povieme o iných druhoch. Potom už nasadáme do auta a mierime zase k Magalhaesovmu prielivu, kompou cezeň a až do Punta Arenas. Máme ešte pár hodín svetla, a tak sa potulujeme po meste. Keďže je to prístav, žilo aj žije to tu rybami, námorníkmi a príbehmi slávnych moreplavcov. Nábrežie lemujú sochy Magalhaensa a Shackeltona, staré drevené nákladné móla dnes patria len čajkám a kormoránom, na obzore kotvia veľké nákladné lode a mesto je posiate reštauráciami s rybími špecialitami. My však hľadáme ešte jednu výnimočnosť, takú slovenskú, na ktorú nás spoza oceánu nasmeroval môj ocko. Dom Martina Kukučína Okrem toho, že bol významným slovenským spisovateľom, bol Matej Bencúr chirurgom a dokonca prvým lekárom Červeného kríža, ktorý prišiel do Patagónie. Dlhú dobu žil práve tu a pomenovali po ňom nemocnicu, polikliniku a samozrejme aj ulicu. Na naše prekvapenie ho majú domáci aj po sto rokoch v pamäti a v úcte – a keď im povieme, že bol zo Slovenska, konečne si nás dajú na mapu Deň zakončujeme vo francúzsko-chilskej rešaurácii a je to suverénne najlepšie jedlo, aké sme v Južnej Amerike doteraz ochutnali. Mňam!

Prišiel deň, na ktorý sme sa už dlho tešili. Vyrážame za veľrybami! Vstávame príšerne skoro, už o štvrtej ráno má celá skupina zraz v agentúre. Je ukrutná zima, ale my máme oblečené to najlešie, čo si so sebou vezieme. Pérovky do mínus tridsať Nasadáme do autobusu, ktorý nás vezie asi hodinku na juh od mesta. Keď skončí cesta, prestupujeme na veľký katamarán, ktorým sa budeme plaviť celý deň. Nájdeme si svoje miesto na sedenie na vyhriatej krytej palube a naša sprievodkyňa nám povie čo a ako. Na záver pripomenie, že ak chceme byť vonku na hornej palube (na streche), musíme mať na sebe záchranné vesty. To je niečo pre nás! navliekame na seba hrubočizné vesty, kapucne a rukavice, berieme ďalekohad a už aj sa praceme von. Loď ide pomerne rýchlo a slnko zatiaľ nevyšlo, takže zima je pocitovo ešte väčšia. Plavíme sa ďalej na juh Magalhaensovým prielivom a na opačnej strane, nad Ohňovou Zemou a nad Isla Dawson sa pomaly začína rozvidnievať. Obloha hrá nádhernou fialovou, ktorá sa mení do ružovej a vzápätí do sýto oranžovej, akoby bola obloha v jednom ohni. Všetku civilizáciu sme už nechali ďaleko za sebou, z tmy sa vynárajú iba zasnežené hory, dvíhajúce sa priamo z mora. Okolo začínajú poletovať čajky a albatrosy. Timo vyhlasuje, že ho dnes na spodnú palubu nikto nedostane, dnes je námorníkom. Po dvoch hodinách míňame Cabo Froward, najjužnejší bod Južnej Ameriky, ktorý je označený červeno-bielym majákom. Pokračujeme na západ a asi po ďalšej hodinke až dvoch vplávame do Parque Marino Francisco Coloane. Je to jedno z najodľahlejších, stále nedotknutých miest chilskej prírody a je to zároveň ich prvý morský národný park. Dostať sa sem je zjavne fuška a zvieratá tu tak majú od ľudí svätý pokoj. Žijú tu dva druhy veľrýb, vráskavce ozrutné a vráskavce severné, viacero druhov delfínov, uškatcov aj tuleňov, tučniaky dvojpáse no a mnoho rôznych vtákov. Niekedy sem dokonca zablúdi aj skupina kosatiek. Zanedlho po tom, čo vplávame do zátok medzi ostrovami, uvidíme prvý veľrybí výdych – výtrysk zmesi vody a pary nad hladinou. Katamarán pomaly pláva bližšie, pretože každá veľryba sa na hladine nadýchne niekoľkokrát, kým sa opäť ponorí na desiatky minút pod hladinu. Máme šťastie! Tento vráskavec je mama a má so sebou aj svoje mláďa. “Drobec” má samozrejme slušných pár metrov, avšak je zvedavý a nebojí sa priplávať až úplne k nám. Úžasné. Napokon, pri finálnom ponorení nám obe veľryby krásne ukážu celý chvost. Sprievodkyňa, ktorá je morská biologička, nám vysvetľuje, že to tak robia vždy a takisto hovorí, že vzor na chvoste má každá z veľrýb jedinečný. Niečo ako ich odtlačky prstov Po chvíli uvidíme ďašieho vráskavca. To je vzrúšo! Na brehu jedného z ostrovov si všimneme kolóniu tučniakov, na druhom zase velikánsku skupinu vegetiacich uškatcov. Niektoré z nich sú aj okolo našej lode, na love, aj keď z diaľky to vyzerá, akoby sa vo vode iba naháňali a hrali. Prepletáme sa pomedzi ostrovy a scenérie sú ozaj nádherné. Ďalekohľad si pomaly ani nedokážeme odtrhnúť od očí, sme natešení prieskumníci. Pozorujeme ďalšie veľryby a jedna z nich nám tak nejak zamáva bočnou plutvou. Potajomky dúfame, že nejaká aj vyskočí nad hladinu ako v tých dokumentoch, ale v realite sú šance asi jedna na milión. Zátokami prekľučkujeme až k Isla Santa Inés, kde sa zo skalných prahov až do samého mora valia dva ozrutné, čistučko modré ľadovce – glaciar Sarmiento a Helado.

Kapitán sa šikovne vyhýba odlámaným kryhám, ktoré sa vznášajú na hladine. Dvaja pomocníci nejaké z nich aj vylovia na hladinu a zanedlho sa k obedu podáva drink, pisco sour s tisícročným, ľadovcovým, ľadom Po ceste ďalej uvidíme ešte niekoľko veľrýb a z každej jednej máme priam husiu kožu. Taký pohľad, to jednoducho nikdy neomrzí! S pokračujúcim poobedím sa otáčame k návratu, veď nás ešte čaká dobrých pár hodín plavby. Zatiaľ čo je Timo vytrvalo prilepený k zábradliu a k ďalekohľadu, ja sa idem vypytovať našej sprievodkyne. Toľko toho vie a tak zaujímavo rozpráva. Nakoniec sa zapojí aj kapitán a ja dostávam kapitánsku čapicu. Do Punta Arenas dorazíme totálne unavení, ale šťastní ako blchy. Nechce sa nám veriť, aké nádherné zážitky sa nám tu darí prežívať! Tento deň budeme mať do pamäte vrytý navždy.

Nasledujúce ráno sme pôvodne mali v pláne vyraziť na sever do Argentíny, no Urs nám v Ushuai porozprával o jednom tunajšom múzeu, ktoré nás hneď zaujalo. Volá sa Museo Nao Victoria a sú to repliky slávnych lodí z patagónskej histórie, a to v životnej veľkosti! Toľko sme si už o tých moreplavcoch a objaviteľoch čítali, že si to nechceme nechať ujsť. Prvou z nich je Magalhaensova karaka Victoria, s ktorou ako prvý oboplával zemeguľu. Je to jediná z pôvodných piatich lodí, ktorá plavbu dokončila. Prekvapuje nás, aká je malá a že jediná regulérna miestnosť na palube je kapitánova kajuta. Ostatní buď makali alebo spali v hamakách v čosi cez meter vysokom, spoločnom podpalubí. To museli byť teda zaujímavé tri roky plavby… Ja som na takejto plachetnici prvý raz a prekvapene zisťujem, že z kapitánskeho mostíka, od kormidla, nie je cez napnuté plachty dopredu vidieť vôbec nič. Nie že by sa na otvorenom mori bolo len tak s kým zraziť, ale čo plytčiny, pobrežie alebo nové cesty? Hliadkovanie z koša na sťažni bola fakt zodpovedná úloha. Druhá, o dosť väčšia loď je britská HMS Beagle. Na tej sa v 19. storočí pod velením kapitána Roberta Fitz Roya plavil aj mladý prírodovedec Charles Darwin.  Úlohou Beaglu bol v prvom rade hydrografický a kartografický prieskum pobrežia Južnej Ameriky, ktorú oboplávali od Brazílie, okolo Ohňovej Zeme až na Galapágy. Darwin bol poverený skúmaním, popisom a zberom rôznych nových, neznámych rastlín, živočíchov aj nerastov. Jeho pozorovania boli podrobné a vedecky zaujímavé a aj na základe svojich skúseností z 5-ročnej moreplavby neskôr sformuloval slávnu evolučnú teóriu. Beagle je už o dosť väčší a má aj komfortnejšie priestory na žitie Treťou zrekonštruovanou loďkou je malý záchranný čln Ernesta Shackletona. Dokázal sa ňou preplaviť z Elephant Islandu až na ostrovy Južnej Georgie, kde našiel pomoc pre svoju stroskotanú posádku. Je to cez 1300 kilometrov pádlovania a k tomu drsnými antarktickými vodami! Timo všetko nadšene skúša a skúma, od kormidla a lán až po posledné schodíky, ale ja odchádzam presvedčená, že námorníkom by som byť nechcela Z Punta Arenas už naozaj mierime na sever, na argentínske hranice. Pri zotmení si vystojíme dlhokánsku frontu na colnici a potom si len pred Río Gallegos nájdeme miesto na spanie. 

Čaká nás ešte posledná zvieratkovská zastávka. Lila s Májom nám poradili, že na Cabo Virgenes, najjužnejšom pevninskom myse Argentíny, žije obrovská kolónia tučniakov. Od Río Gallegos to je len 90 kilometrov, čo je v patagónskom merítku prakticky na skok. Takže neexistuje, aby sme si to nechali ujsť, však. Cesta je prekvapivo dobrý off-road, a tak sme tam asi za dve hodinky. Krajina okolo je sem-tam zelená pampa a okrem guanacos pred nami splašene utekajú aj velikánske kŕdle ñandú. Na hranici rezervácie Cabo Virgenes zastavujeme pri oboch rangerských staniciach, sú však opustené a zamknuté. Pokračujeme teda ďalej na štrkové parkovisko, kde sa nakoniec rozhodneme aj prenocovať. Okolo nás sú samé kríky mata verde, ktoré sú pre tunajšie tučniaky útočiskom. 

Na Cabo Virgenes prichádza každoročne počas leta kolónia až 100 000 párov tučniakov dvojpásych (magellanic penguin) naklásť vajcia a vychovať mladé. Hniezdo si vyhrabú medzi koreňmi kríkov mata akaždý rok sa budú vracať na to isté miesto. Mláďatá sa rodia s jemným sivým perím, ktoré do dospelosti viackrát obmení a až vtedy sa stane vodeodpudivým. Preto ak sa mláďa predčasne vyberie naučiť sa plávať, v ľadovej vode zmrzne. Rodičia im preto nosia dobroty na breh. Dospelý tučniak má asi 40cm – je o polovicu menší, než ten kráľovský, ktorého sme videli pred pár dňami. Na konci leta, niekedy v apríli, potom celá kolónia odpláva do teplých vôd, až na juh Brazílie. 

Od parkoviska vedie náučný chodníček, z ktorého môžeme tučniaky pozorovať, a to na tak blízko, ako sa k nám sami odvážia. Prvého uvidíme veľmi “nenápadne” sa schovávať za riedkym kríkom. O kus ďalej si na čistinke všimneme celú skupinku, no sú ďaleko a pozeráme len ďalekohľadom. Dvaja tučniaci nám prebehnú svojim smiešnym kolísavým krokom cez cestu. Za nasledujúcou zákrutou nás však čaká krásne prekvapenie. Priamo pri cestičke sedí celý kŕdeľ mláďat, ktoré čakajú na rodičov zháňajúcich večeru. Sú to teda už skôr pubertiaci, vyzerajú takmer ako dospelí. Akurát sa preperujú, takže z nich trčia pierka alebo rovno celé chumáčiky na všetky strany. Niektorí sa na brušku vyhrievajú na slnku, väčšina sa postrkuje, šťuchá a škrieka. Tie najbližšie si nás zvedavo obzerajú a podchvíľou sa aj pár z nich odváži o pár krôčikov priblížiť. My len stojíme na mieste ako soľné stĺpy. Ak sa však malí príliš vzdialia od svojej skupinky, naľakajú sa svojej vlastnej odvahy a vyplašene sa radšej rozbehnú naspäť Napokon však od tejto tučniakovskej škôlky stojíme na necelý meter! Nemôžeme tomu uveriť a vytešujeme sa z nich hodnú chvíľu. Pokračujeme ďalej a za chvíľu prichádzame na vyhliadkovú plošinu nad plážou. Je podvečer a pozdĺž celej dlhokánskej pláže vyskakujú tučniaci z vĺn a cupitajú nájsť svoje mláďa. Vraciame sa na chodníček a sledujeme ako medzi fúrou rovnakých detí nájdu rodičia podľa kriku to svoje a ako sa pubertálni tučniaci nedočkavo kŕmia. Obďaleč si všimnem snoriaceho pásovca. Nehybne stojím a on sa pomaly, kríčok od kríčku, približuje. Naveľa ma zbadá a zdá sa, že ho zaujali moje modré vibramky. Rýchlo pricupitá a fascinovane ich začne pazúrikmi oškrabkávať a očuchávať, či by z toho nemohla byť nejaká zaujímavá večera. Pozerám ako obarená a pásovec sa vyľaká, až keď trošičku pohnem nohou a zmizne ako strela. Pomaly dokončíme okruh a ukladáme sa spať za džavotu ukecaných tučniakov. Ráno si celý chodník ideme zopakovať ešte raz, toto predsa nemôže omrzieť.

Naše potulky po samom cípe Ameriky sa veru niesli hlavne v znamení nezabudnuteľných zvieratiek, ale aj nádhernej prírody. Sme radi, že sme sa sem vydali, aj keď po Torres del Paine sa nám už viac na juh nechcelo. Stálo to za to!

The post Až na koniec sveta…a otočka späť first appeared on …naša cesta za dobrodružstvom.

The post Ohňová Zem a koniec sveta, 2/23 first appeared on …naša cesta za dobrodružstvom.

Ďalší deň vyrážame ďalej. Rýchly nákup v mestečku Perito Moreno a už valíme po Ruta 40 na juh. Je to Patagónia, ako si ju pamätám. Žltá suchá pampa, niekedy zvlnená, inokedy rovinatá skoro na horizont. Kamene a pichľavé trávy, na ktorých sa aj tak dokážu pásť guanacos. Poväčšinou prázdna a docela monotónna. Aký je to rozdiel oproti tej zelenej, bohatej, chilskej Patagónii, plnej jazier, riek, lesov a ľadovcov! Po pár hodinách cesty odbočujeme ku Cueva de las Manos (Jaskyňa rúk). Je to komplex pravekých nástenných malieb, ktoré vytvorili skupiny lovcov-zberačov v niekoľkých vlnách medzi rokmi 7300 p.n.l. a 700 n.l. Jaskyňa je zároveň najstarším známym umením v Južnej Amerike, a aj preto je zaradená na zoznam kultúrneho dedičstva UNESCO. Avšak na to, aké významné miesto to má byť, je cesta k nemu prekvapivo zlá a rozbitá. Vlastne, v Argentíne to také prekvapivé nie je… Vyše 50 kilometrov sa natriasame po off-roade druhej triedy, spod kolies nám strieľajú kamene a držíme si palce, aby sa nám neodtrhla tuba na streche alebo neodpadla časť auta. Po takmer dvoch hodinách (!) sme pri maličkom návštevníckom centre, pozeráme si strohú výstavku o okolitej krajine a živote pravekých nomádov. Potom si nás pod krídla berie milá bacuľatá sprievodkyňa a spolu so zvyškom skupinky vyrážame. Zostupujeme do kaňonu Río Pinturas, v ktorého stenách boli jaskyne a maľby v roku 1941 objavené. Po necelom pol kilometri sme tam. Zo stien na nás mávajú prvé otlačky dlaní. “Vlastne to nie sú otlačky,” upozorňuje nás sprievodkyňa, “ale negatívy.” Pravda, pravekí ľudia prikladali ruky ku skale a farbou maľovali obrysy. Biele, žlté, okrové, červené, hnedé. Sú ich stovky a stovky! Skoro všetky ruky sú ľavé, len pár je pravých. Jedna má šesť prstov. A s postupom tisícročí sa k rukám pridávajú obrazy guanacos, podivných jašteríc a nakoniec aj abstraktné symboly. Čo to však všetko znamená, to sa môžeme len dohadovať. Podpisovali sa tak ? Značili si územie? Zaznamenávali niečo? Tajomstvo zmizlo dávno, spolu s pôvodnými obyvateľmi. Je úžasné si predstaviť, že aj tie malé skupinky lovcov, ktoré žili prakticky odrezané a izolované v tomto nehostinnom kúte sveta, cítili túžbu tvoriť a chceli iným niečo odkázať. V podvečernom slnku sa púšťame tou rozbitou cestou naspäť a spíme pri dedinke Bajo Caracoles. Jediná usadlosť na 400-kilometrovom úseku, pár domov a benzínka.

Ďalšie ráno, keď sa chystáme vyraziť, sa pri nás zrazu s usmievavým “Hi!” pristavia dvaja cyklisti. Sú to Nemci, ktorých sme prvý raz videli už na začiatku Carretery, kde sme si neustále mávali a obiehali sa. Po mesiaci sa stretávame znova, spoznali naše auto! Sranda, ideme rovnakou rýchlosťou ako bicykel Pokecáme, rozlúčime sa a vyberáme sa tankovať. Keďže pumpár je len jeden a včera bol podľa domácich na fieste, bude spať až do poobedia. Tvrdá pracovná morálka, veru. Prelievame do nádrže naše rezervné kanistre a dúfame, že sme to spočítali dobre a do Gobernador Gregores dôjdeme. Celý deň križujeme nemennú pampu, ktorú nám spestrujú cez cestu behajúce ñandú, guanacos a takisto náhodne chýbajúce úseky asfaltu (fakt, z ničoho nič vždy chýba 200 metrov, akoby neprišla posledná várka). V Gob. Gregores pumpári pracujú jak sa patrí a my pokračujeme. Za ďalších 150 kilometrov míňame mestečko Tres Lagos a ja spomínam, ako sme tu s Vojtom v roku 2014 v riadnom vetre a zime čakali 24 hodín na stop. Dokonca tu stále je tá betónová skruž, v ktorej sme spali Po hodinke, so západom slnka, odbočujeme pri obrovskom Lago Viedma z Ruta 40. Tabuľa hovorí “El Chaltén 90km”, takže zajtra sme tam!

Ráno je nádherné, pár bielych mráčikov na modrom nebi. Jazda je to krásna a my sa už nevieme dočkať. Masív Fitz Roya sa z rovinatej pampy týči dobrých 3000 metrov kolmo k nebu a je ho vidno už na desiatky kilometrov ďaleko. Ako sa približujeme, priamo pred nami sa s každým kilometrom viac a viac z oblakov odhaľujú jeho kolmé steny…Keď som tu pred ôsmimi rokmi bola, za 4 dni sme vrchol Fitz Roya videli len na pár minút a Cerro Torre z hmly nevykuklo ani raz. Obaja sem vlastne ideme akoby prvý krát! El Chaltén je najmladšie mesto Argentíny, založili ho v 80-tych rokoch ako vojenskú posádku kvôli hraničným sporom s Chile. Odvtedy sa rozrástlo na 1600 sezónnych obyvateľov a stalo sa turistickým centrom pre severnú časť Parque Nacional Los Glaciares. Túry pod ikonické štíty Patagónie mu dokonca vyslúžili prívlastok Capital Nacional del Trekking. Polovica mestečka sú reštaurácie, pivárne, hotely a hostely, dokonca tu je aj zmrzlináreň, bouldrovacia stena a pár outdoorových obchodíkov. Proste to žije turistami a teraz je vrchol sezóny. Cestou do Chalténu míňame karavany, pár linkových autobusov, ale aj turistické mikrobusy, ktoré sem uponáhľaných cestovateľov vozia v rámci jednodňovej tour (vidieť, vyfotiť a preč). Hneď pri vstupe do mestečka, oproti informačnému stredisku rangerov, je vyhradené veľké parkovisko pre dodávky a karavany a my sa tam ubytujeme tiež. Nielenže tu máme vodu, záchod a drevené stoly s lavičkami, ale je odtiaľto parádny výhľad na hory dookola. No len si to predstavte, vidieť priamo z postele Fitz Roy! To sa v Chalténe nikomu nepodarí, tam už zacláňajú menšie kopčeky V takomto počasí, keď je azúro, sa nám nechce len tak sedieť vedľa autíčka. Rýchlo balíme aspoň keksík a vodu a už vyrážame na malý poobedný výlet, na Mirador Fitz Roy. Stúpame do kopca nad mestečkom a nad hlavami nám škriekajú zelené papagáje. Papagáje…v Patagónii? Fakt. Máme krásny výhľad dolu do údolia, kde sa vlní Río de las Vueltas. Po krátkom traverze sa noríme do lesíka stromov lenga a ñirre, ktoré už poznáme z Chile. Nevysoké, so sivými kmeňmi, nestoja kolmo, ale akoby sa nakláňali v smere večného patagónskeho vetra. Zvesela si hopkáme a proti nám sa z dlhých túr vracajú pripravení turisti aj totálne zničení neturisti. Po hodinke sa les rozostúpi a my máme pred sebou ohromný výhľad. Na nebi ani mráčik a pred nami sa vypína Fitz Roy a celý jeho hrebeň: Poincenot, Aguja Saint Exupéry, ľadovce Paso Superior aj Piedras Blancas…Sedíme ako omráčení a nevieme sa vynadívať. Hlavou nám bežia všetky možné odvážne horolezecké príbehy…wow! Obďaleč sa dvaja rodičia snažia užívať si tú parádu, ale tri malé deti s ťažkým nezáujmom bojkotujú kochanie. Na chvíľu ich skľudní až čokoládka. Osvedčený trik. Cestou dole volíme druhý chodník, okolo Laguna Capri. To aby sme Fitz Roy mali stále ako na dlani. Pri jazere nám trochu vyrazí dych. Je to jedno z povolených kempovacích miest a ešte k tomu zadarmo. A tak tu stojí stan na stane, ľudia sa opaľujú, piknikujú, čítajú knižky a odvážlivci sa kúpu. Docela dav! Bez zastavenia upaľujeme ďalej. Dole medzi karavanmi spoznávame našich francúzskych kamarátov zo Salty, Édouarda a Claire, ktorí tiež cestujú Kombíčkom. Sú tu už pár dní a večer nás berú na pivko. Je ten svet taký malý alebo na niektoré miesta skrátka zavítajú absolútne všetci?

Na nasledujúci deň hlásia ešte lepšie počasie, oblaky poobede nemajú byť ani na zadných hrebeňoch a ani v zadných dolinách. Voľba je jasná, chceme vidieť Cerro Torre! Cesta začína niekde uprostred dediny a my sa na ňu vydávame okolo poludnia. Zďaleka nie sme poslední. Prvú pol hodinku chodník ešte stúpa, potom však už len kľučkuje údolím pozdĺž Río Fitz Roy. Keďže sme nedočkaví, máme celkom slušné tempo a obiehame hromadu sviatočných turistov. Desať kilometrov ubehne ako nič a naraz už stúpame na skalnatú morénu. A odtiaľ, dokonalý výhľad! Pred nami je veľké, sivozelenkavé pleso Laguna Torre, do ktorého na opačnej strane ústí ľadovec Glaciar Torre. Kryhy, ktoré sa z neho poodlamovali, plávajú na hladine smerom k nám. Vľavo ľadovec zoširoka ubieha stenou až na široký hrebeň Las Adelas. Vpravo sa stráca v doline Torre, kde ho nie je vidieť. A uprostred sa ako skalná veža, ihla, týči proti dokonale modrému nebu majestátne Cerro Torre. Facinovane pozorujeme, ako sa jeho 2000-metrové hladučké steny dvíhajú takmer kolmo hore, až pod vrcholový snehový hríb. Rozprávame sa o Cesarovi Maestrim, najskôr o jeho podvode a nakoniec Kompresorovej ceste, ktorou nakoniec celkom nepekne Torre pokoril. O Jimovi Bridwellovi, ktorý z Yosemitov práve tu presedlal na sneh a ľad. O Davidovi Lamovi, ktorému sa absolútne neuveriteľne podarilo vyliezť hore voľným štýlom. Zo severnej strany na Cerro Torre naliehajú dve ďalšie skalné ihly. Torre Egger, pomenovaná po Maestriho parťákovi, ktorý zahynul pri pokuse o vedľajšie Cerro Torre, a Aguja Stendhart. V mysli sa nám stále živo premieta film The Alpinist, ktorý sme nedávno spolu pozerali. O neskutočnom lezcovi Marc-Andrém LeClercovi, ktorý skromne a potichu predviedol zimný sólo výstup na Egger (ďalej film nebudem spoilovať, kto má rád hory – pozrite si ho, odporúčame!). Veže v nás budia rešpekt, a to sa na ne iba pozeráme Dolu na brehu jazera zrejme prebieha modelingovo-instagramová súťaž o najnápaditejšiu foto z tohto slávneho miesta. Inak sa nedajú vysvetliť všetci tí ľudia, ktorí sa kvôli fotke snažia vliezť do ľadovej vody po členky, kolená či po krk. Hneď, ako sa vyštverajú na breh, sápajú sa fotografom po telefón a kontrolujú, či bolo ich trápenie/originálny nápad zvečnené “správne” a prípadne do vody lezú znova. Keď nás ich úsmevné pokusy prestanú baviť, vydávame sa po pravom brehu plesa na Mirador Maestri. Cerro Torre, Egger a Stendhart máme stále v plnej paráde, ale odhaľuje sa celý kotol pod Adelas, rozlámaný ľadovec a hlavne – nikto sa sem už neobťažuje pokračovať Nedá nám to a chceme sa pozrieť aj na ľavý breh. Tam nás po chvíli zastavuje široká Río Fitz Roy, ktorá z plesa pramení. Lávka cez ňu nevedie, iba tirolesa, zipline. Sme pripravení, sedák máme v batohu. Je už neskoré popoludnie, a tak iba cvične prerúčkujeme tam a späť. Potom sa púšťame naspäť do Chalténu. Davy sú už dávno preč, stretávame iba pár opozdilcov kochajúcich sa prírodou. Veru, aj nás zastavia podivné zvuky pripomínajúce chichot a smiech. Ukáže sa, že to sú patagónske ďatle (Magallaenic woodpecker)! O pár kilometrov nižšie nás milo prekvapí nebojácny zajačik, ktorý nás skúmavo pozoruje z necelého pol metra. Kým ho necháme v kľude obhrýzať kvietky a púčiky, vôbec sa nás nebojí. Zvyknutý na turistov, ako líška pod Zamkovského  

Vyzerá, že dobré počasie drží, pretože sa opäť zobúdzame do slnečného rána. Program je jasný, vyberieme sa na najpopulárnejší výlet v okolí – pod Fitz Roy! Najväčšie azúro hlásia až na večer, a tak sa napriek skorým tatranským návykom neponáhľame. Prvú časť po Mirador Fitz Roy už poznáme, a tak viac ako cestu obdivujeme rôzne postavičky, ktoré stratávame na chodníku. Ľudia každého veku, tvaru aj veľkosti. Jeden pán pomaličky vystupuje s drevenou stareckou paličkou, iný chalan skáče do kopca na jednej nohe a o dvoch francúzskych barliach. Tučkovia sa lopotia a bežci v kompresných podkolienkach nás svižne obiehajú. Sviatoční turisti majú všetci novučičké tenisky a turistické paličky a vyzerajú, akoby všetko zakúpili zrovna dnes ráno. Našlapujú opatrne, asi v lese dlho neboli a paličky zásadne držia buď vo vzduchu alebo hrotom meter za sebou. Najzaujímavejší sú však chudáci, ktorí sa v kempe po ceste chystajú prenocovať. Nesú často monštrózne batohy, na ktoré majú ešte zvonka popripínané spacáky, plyšáky, vankúše či čipsy. Väčšina navyše nesie v rukách stan, podaktorí aj gitaru. Timov minimalistický baliaci gén zažíva šoky. Za Mirador Fitz Roy sa cesta na pár kilometrov narovná a vlní sa lúkami a nízkymi krovinami. Oproti nám už stretávame zostupujúcich, ktorí buď nemohli dospať alebo boli hore na východ slnka (my sme skôr na tie západy :)). Prechádzame cez kempovacie miesto Poincenot, kde už stojí jeden stan vedľa druhého. Spomínam, ako sme tu v septembri (!) pred ôsmimi rokmi spali jediní a husto snežilo. Kúsok za Poincenotom začína tá najnáročnejšia časť, riadny stupák na záver. Na tabuli vedľa chodníka visia varovania, že sa nejedná o túru či terén pre začiatočníkov, ale nezdá sa, že by to niekoho odradilo. Kvôli tejto túre sú predsa všetci tu! Šplháme sa v ostrých serpentínach do strmého svahu. Rangeri pekne vyhradili chodník, okolo sú samé značky “No pasar!” a “Area en recuperación”, no bohužiaľ nikto zo sviatočných turistov na ne neberie ohľad. Všetci sa štverajú skratkami, čo najrýchlejšie, akoby im malo čosi ujsť. My na nich svorne nadávame (po slovensky) a stúpa nám tlak. Svah podľa toho aj vyzerá, erodovaný a už tu nič nerastie. Po pár stovkách výškových metrov sa ocitáme na skalnatej moréne a tušíme cieľ. Už len kúsok a vykukne na nás fantastický výhľad. K tmavému tyrkysovému Lago de los Tres sa zo skalnatého hrebienka plazí rozpraskaný, sivastý Glaciar de los Tres. Za hrebienkom iba tušíme Glaciar Paso Superior, cez ktorý musia horolezci prejsť, aby sa ocitli na úpätí 1500 metrov vysokej, náročnej, hladkej steny Monte Fitz Roy. Wow! Po oboch stranách dominantného Fitz Roya sa čnie ostrý zubatý hrebeň a v ňom nemenej známe ihly. Aguja Poincenot, Saint-Exupéry, Mermoz, Rafael Juarez,… Všetci turisti okamžite zostupujú k plesu, a tak sme tu, na vrchu morény, relatívne sami. Piknikujeme na obrovskom balvane, ďalekohľadom skúmame skalné steny aj ľadovcové pukliny a špekulujeme, kam by sa ešte s našimi schopnosťami dalo povyliezť. Takmer sme si nevšimli líšku, ktorá prišla snoriť, či nám nejaký kúsok paštikového chlebíka nespadne na zem. Nespadol Po dobrej hodinke a pol sa presúvame na drobný kopec vľavo nad plesom, odkiaľ máme skvelý výhľad aj do druhej doliny. Kopec sa tu prudko zvažuje až ku Laguna Sucia, plesu, do ktorého z ľadovcov padajú štíhle vodopády. Krása! Je to opäť iná panoráma, a tak si sadáme a kocháme sa znova. Dvíhame sa, až keď sa slnko chystá zapadnúť za najvyššie hrebene. Ľudia už takmer všetci zmizli, a tak sa aj my odvažujeme na prázdne brehy Lago de los Tres. Dáme si povinnú foto, Timo pózuje jak nejaká opička. Cestou dole nám dušička ešte stále plesá, a tak zvesela poskakujeme okolo zničených posledných turistov. Dúfam, že ich príliš nepohoršujeme, lebo niektorí vyzerajú, že toho majú naozaj dosť. Do Chalténu schádzame až so západom slnka. Cestou hore v zástupe sme si vraveli, či to bude vôbec stáť za to, ale ozaj nás nič nesklamalo. Ba naopak, taký známy výhľad a aj tak nám spoľahlivo vyrazil dych, splnili sme si sen. Cestou k autu nadšene šteboceme a zdieľame dojmy, keď sa odrazu za nami ozve: “Ale nie, zo Slovenska?” A tak sme sa spoznali s Lilou a Raperom, našimi prvými Slovákmi na ceste Je to perfektný mladý pár z Kežmarku, ktorý sa rozhodol, že si návrat z pracovného gap-yearu v Kanade ešte spestrí pár mesiacmi cestovania po Južnej Amerike. Hneď sme našli spoločnú reč!

Na nasledujúci deň sme si plánovali oddych, veď sme na každej z túr nachodili cez 25 kilometrov. Ale ráno je zase azúro, a tak nám nedá a balíme batôžky. Vyrážame na Loma del Pliegue Tumbado, panoramatický kopec. Najprv míňame skaly, kde hniezdia kondory a naozaj nám ich nad hlavami zopár plachtí. Neuveriteľné! Potom stúpame lúkami a lesmi, Chaltén nechávame hlboko pod sebou. Je tu minimum ľudí a prírodu máme takmer pre seba. Po dvoch hodinkách nechávame za nami aj zeleň a vystupujeme na skalnatú pláň. Už tradične nás na samý záver čaká ten najprudší strmák. Trištvrte hodiny bez zastavenia dychčíme do suťového kopčiska, ktorý nám miestami odchádza pod nohami. Ale tá odmena! Keď vylezieme na samý vrch, otvára sa nám fantastický výhľad do všetkých strán. To sme tu ešte nemali! Na severe vidíme hlboko pod nami zelenú Lagunu Torre, po ktorej plávajú obrovské ľadovcové kryhy. Samotný ľadovec je skrytý, ale perfektne vidíme Cerro Torre, Egger aj Stendhart – vežovú trojicu. Za náprotivším hrebeňom opäť suverénne vyčnieva Fitz Roy, zďaleka najvyšší vrch v okolí. Medzi týmito dvoma štítmi prvý raz vidíme celý Glaciar Torre a zadné hrebene. Na východ pozeráme na Chaltén a na juh sa rozlieha ako more veľké, tyrkysové Lago Viedma. No a na západ máme Paso Huemul, sedlo, za ktorým sa už rozprestiera iba Južné patagónske ľadovcové pole! Dostať sa doň sa dá len v rámci štvordňového treku, ale sme si istí, že ten výhľad musí stáť za to. Padne návrh, že by sme sa kvôli tomu mohli do Chalténu aj vrátiť… Vyťahujeme chlebíky, nátierku, papriku, keksíky, teplý čaj a vo veľkom piknikujeme. Hovieme si na slniečku, striedame si ďalekohľad a pochvaľujeme si to okno dokonalého počasia, ktoré sme tu zastihli. Cesta dole je dlhá a kolená dostávajú slušne zabrať. Sľubujeme si, že zajtra sa k oddychu prinútime, aj keby čo.

Rest day začína sľubne. Dlho vyspávame a vedľa “našich” Francúzov si robíme raňajky. Édouard s Timom potom troška majstrujú okolo auta, vymieňajú si Kombi starosti aj tipy pri oprave. Poobede sa vyberáme do cukrárne, na vyhlásenú zmrzlinu. Stojíme v dlhej fronte až von, okolo nás bosí hipíci, zamágovaní lezci aj obyčajní mlsní turisti ako my. Na výber je asi tridsať druhov, majú aj príchuť calafatea asi 4 rôzne dulce de leche (dulce de leche je niečo ako karamelové salko – mlieko zvarené s cukrom, konzistencie Nutelly, ktoré Argentínci nadovšetko milujú). Sediac s kornútkom na obrubníku si skutočne pripadáme ako v lete. Neni však oddych ako oddych a ten aktívny je vraj najlepší. Barman v našej obľúbenej pivárni nám povedal, že v Chalténe je bouldrovacia stena a to je pre nás v Južnej Amerike prvý raz! Takže namiesto váľania v tráve si požičiavame lezečky a dobrú hodinu a pol strávime ničením sa v bouldrovacích problémoch. Na záver máme napuchnuté predlaktia, na dlaniach sa nám tvoria mozole a už nemáme silu ani na úchop príboru. Sme spokojní :).

Nasledujúci deň je stále krásne, my však z Chalténu odchádzame preč. Zostali by sme aj dlhšie, ale na trek v chilskom Torres del Paine sú prísne rezervácie a už sa nám blíži deadline. Mávame skalnatým štítom a znova si sľubujeme, že po ceste späť na sever sa tu ešte zastavíme. Pár hodín frčíme cestou, ktorú už poznáme, okolo Lago Viedma. Pripojujeme sa na Ruta 40 a potom pokračujeme okolo nemenej obrovského Lago Argentino smerom na Calafate. Je to rušné turistické mestečko, plné hotelov, obchodov a reštaurácií. Keďže má letisko, veľa turistov začína svoju dovolenku v tomto odľahlom kúte sveta práve tu. Okrem toho je pár desiatok kilometrov za mestom jedna z najznámejších atrakcií Patagónie. Je dostupná úplne pre všetkých, netreba sa spotiť a dokonca si ani obuť vibramy. Je pre seniorov o paličke, slečny v dizajnových outfitoch, rodinky s deťmi v nosítkach a aj pre mainstreamových cestovateľov, pre nás. Ľadovec Perito Moreno. Spíme tesne pred bránami národného parku, asi 60 kilometrov za Calafate, nech ráno nestrácame čas. 

Najprv rýchly crash course. Glaciar Perito Moreno sa nachádza v južnej časti Parque Nacional Los Glaciares. Je asi 30 kilometrov dlhý a pokrýva skoro 250 štvorcových kilometrov. Jeho čelná stena je 5 kilometrov široká a okolo 70-80 metrov vysoká, čo je približne 15-poschodová budova! Ďalších 100 metrov ľadovcovej masy sa skrýva pod hladinou Lago Argentino, do ktorého Perito Moreno ústi a do ktorého sa aj rozpadá. Je to jeden z mála ľadovcov na planéte, ktorý si napriek klimatickej zmene stále zachováva svoj objem – neustupuje a ani sa nestenčuje. Je pomenovaný na počesť Francisca Morena, ktorý v 19. storočí objavoval a študoval patagónsky región a zaslúžil sa o určenie definitívnych hraníc s Chile. Paradoxne, on sám tento ľadovec nikdy neuzrel Perito Moreno je populárny z viacerých dôvodov. Za prvé, je obrovský a ešte k tomu krásne čistý, teda modrobiely. Za druhé, je extrémne ľahko dostupný. Netreba sa za ním lopotiť dni ani hodiny pešo v ťažkom teréne, autobus vás vyloží na parkovisku len pár stoviek metrov od neho. Za tretie, je neuveriteľne blízko. Jeho čelná stena je len pár desiatok metrov od brehu a niekedy sa dokonca priplazí natoľko, že sa o polostrov oprie. Iné ľadovce sa pozorujú z lodí a z takejto blízky to môže byť nebezpečné, pretože sa z nich odlomujú obrovské masy ľadu, ktoré navyše po dopade do vody spôsobia solídnu prívalovú vlnu. Za štvrté, tie kolabujúce ľadové steny sú v letných mesiacoch perfektná šou

Ráno vyrážame po deviatej. Rangeri pri vstupe nám na lístok do kolónky “nacionalidad” (národnosť) píšu Noruego, Nóri. O žiadnej Eslovaquía asi ešte nepočuli Cesta sa vlní ešte dobrých 15 kilometrov, kým zaparkujeme na obrovskom záchytnom parkovisku. Je takmer prázdne, ale to je len tou rannou hodinkou. Ani si nechceme predstavovať, aký nátresk tu býva cez obed. Hneď za parkoviskom začínajú drevené chodníky, ktorými je svah nad Lago Argentino popretkávaný. Tieto lávky vedú po brehu, ponad kríky ale niekedy aj ponad stromy, takže davy ľudí nič v parku nepošliapu a ešte pri tom majú skvelý výhľad. Každú chvíľu je na nich vyhliadková plošina, a tak sa chvalabohu s nikým nikde nemusíme tlačiť. Perfektné! My začíname v zátoke na severe polostrova. Chodník tu vedie priamo po brehu. Vidíme len obrovské modrobiele kryhy plávať na hladine. O pár stoviek metrov ďalej sa nám ukazuje bočná časť Perito Morena. Prekvapení zastavujeme, a to je pritom ešte poriadne ďaleko! Ako sa približujeme, odhaľuje sa nám ľadovec viac a viac. Ani nevieme riadne pojať, aký je naživo obrovský! Keď naň hľadíme trochu z výšky, skúmame jeho koncovú časť, plnú trhlín, puklín a ostrých blokov. Keďže je krásne počasie, vidíme do diaľky až na horský hrebeň, na ktorom sa Perito Moreno rodí. Keď sa naopak pozeráme z nižších lávok, lepšie si uvedomujeme ozrutnosť ľadovej fasády, ktorá sa týči pred nami. Dokonca sa nám viackrát podarí zazrieť, ako sa odlamujú celé ľadovcové veže, s hukotom sa trieštia o hladinu jazera a nárazová vlna vyhadzuje niektoré kryhy až na breh. To je zážitok! Chodíme sem a tam, chceme si prejsť každý jeden chodník a nemôžeme sa nabažiť pohľadov na ten modručký kolos. Nakoniec sme tu viac než 5 hodín. Klasika Do Calafate sa vraciame ohromení, s krásnym zážitkom. Večer sa znova stretávame s Lilou a Raperom, ktorí sem docestovali dnes. Sedíme nad pivkom, kecáme a ako inak, zisťujeme, že na Slovensku máme spoločných známych (zdravíme Tinu Batmendijnovú ). Malý to svet. Vymieňame si cestovateľské tipy a zážitky, sme veru podobná krvná skupina. Nakoniec im posúvame naše dnešné lístky z Perito Moreno, na druhý deň má človek polovičnú zľavu. Nórmi tak zajtra budú oni

Ďalšie ráno si najprv splníme pár povinností, mechanik, autodiely, proviant. Pripravujeme sa na cestu do Chile. Poobede vyrážame do múzea. Volá sa Glaciarium, je to múzeum ľadu a dokonca už samotná budova pripomína rozpraskané ľadovcové bloky. Šéfom je glaciológ a horolezec Pedro Skvarca a so svojím tímom to vymysleli naozaj zaujímavo. Idú na to pekne postupne, najprv sa učíme ako sa sneh mení na ľadovec, ako sa ľadovce hýbu, ako formujú okolie a čo všetko sa z nich môžeme, aj o minulosti, dozvedieť. Potom sa dozvedáme o jednotlivých ľadovcových formáciách a fenoménoch. O prvých dobrodruhoch, prieskumníkoch a lezcoch, ktorí sa do krajov ľadu odvážili. A potom o Patagónskych ľadovcových poliach, o ich význame, o ich jednotlivých ľadovcoch a osude. Bohužiaľ sa nevyhneme smutnej realite klimatickej zmeny a jej dopadu. Sú to multimediálne panely, animácie aj krátke filmy, doplnené o fotografie a 3D modely. Ako v každom múzeu, aj tu sme takmer do zavieračky. Jediná škoda, že Ice Bar majú od Covidu zatvorený. Večer si opäť dávame rande s “našimi” Kežmarčanmi a do neskorej noci sa vykecávame. 

Nasledujúci deň dvíhame kotvy. Vezieme ešte Lilu s Raperom do Esperanzy, ale tam sa naše cesty na chvíľu rozchádzajú. Oni mieria za tučniakmi na argentínske pobrežie a nás čaká trek v  Chile, v Torres del Paine. Už sa nevieme dočkať, hurá!

The post Argentínska Patagónia, smer juh first appeared on …naša cesta za dobrodružstvom.