Prvá noc v 4800 m.n.m. mi dala zabrať. Hlava ma bolela a nijako extra som sa teda nevyspal. Vstali sme, až keď poriadne pieklo slnko, aby auto ako-tak rozmrzlo. Po raňajkách sme zbalili potrebné veci na prvú časť, môj ľadovcový kurz. Mačky, cepín, lano, sedák, helmu, okuliare, karabíny, atď. Vyšli sme asi 200 výškových metrov a prišli sme k okraju ľadovca. Obuli sme si mačky, dali sedáky a helmy, naviazali sme sa na lano a išli sme. Timo s Mišou mi vysvetľovali, ako sa po ľadovci chodí, ako správne používať cepín, ako zabrzdiť pád, keď sa človek šmykne. A potom sme nacvičovali to najdôležitejšie – ako, keď sa niekto prepadne do trhliny, zabrzdiť jeho pád, urobiť si štand (pevný bod, na ktorý sa prenesie váha), naviazať rôzne uzly a prusíky, aby sme sa vedeli k prepadnutému človeku priblížiť a aj ho vytiahnuť späť na ľadovec. Dalo mi to celkom zabrať, fyzická aktivita v takej výške. A aj kvalitný adrenalín! Celý čas bolo počuť nejaké praskanie vo vnútri ľadovca, úplne ako z filmu, alebo bolo niekde obďaleč vidieť valiacu sa suť. Proste je to real. Po poobednom trénovaní sme sa vrátili na chatu, kde som si až do večere ešte precvičoval uzly a znova sme si spolu teoreticky prešli teóriu záchrany. Dosť akčný deň!

Druhý aklimatizačný deň + výstup na vyššiu chatu (high camp, 5130mnm)

Druhá noc v 4800 už bola lepšia, ale stále nie ideálna. Klasicky raňajky, po ktorých sme začali baliť veľké batohy na dva dni. Dnes vystúpame na vyššiu chatu a vlečieme so sebou všetku ľadovcovú výbavu, spacáky, jedlo, nejakú vodu a menšie batohy, s ktorými pôjdeme zajtra až na vrchol. No, mohli mať dobrých 15-20kg. Čiže ten výstup 400 niečo metrov bol kvalitný zaberák. Nadmorská výška, ťažký batoh a prekvapivo praživé slnko robia svoje. Mal som pocit, že som každých 10 výškových metrov musel rozdýchavať. No hrôza, bojím sa, čo bude zajtra. Keď sme dorazili na chatu, bol som totálne mŕtvy. Našťastie sme si spravili teplú polievku a hneď bolo lepšie. Postupne začalo na chatu prichádzať čoraz viac a viac turistov, okrem nás boli všetci s vodcom. Najväčšia koncentrácia ľudí na meter štvorcový za posledné týždne :). Mimochodom, v chate je 32 postelí a nejakým zázrakom sa nás tu má vyspať 35. Vôbec ma toto bolívíjske plánovanie neprekvapuje. Mne je to jedno, ja posteľ mám a nevzdám sa jej. Chata je pár metrov od ľadovca. Poobede sme sa preto opäť odeli do ľadovcovej výbavy a skúsili sme v rámci aklimatizácie ešte niečo prejsť po vyšlapanom chodníčku, ktorým pôjdeme aj zajtra ráno. Hore to šlo ťažko, pôjdeme veľmi pomaly…ale šlo to. Dole to bolo somozrejme ľahšie, aj keď sa už dal cítiť roztápajúci sa ľad. Po návrate večera, príprava chlebíkov na raňajky a oblečenia na ráno a následne pokus o spánok. Snáď to pôjde s tými všetkými ľuďmi naookolo.

Summit day

Vyrážali sme pred štvrtou ráno ešte za úplnej tmy. Spočiatku sa šlapalo dobre, bol som plný energie a všetko vyzeralo fajn. Cesta však nebola vôbec že zadarmo. Obsahovala miesta, ktoré mi dali riadne zabrať, či už po stránke fyzickej alebo psychickej. Úseky, kde prechádzaš ponad ľadovcovú trhlinu, ktorej dno ani nie je vidno, po mostíku z ľadu širokom niekedy menej ako pol metra. Úseky, kde sa musíš hruďou prilepiť k ľadu a ísť bokom tak, aby ťa neprevážilo dozadu a nespadol si do čiernej ničoty. Úseky, na ktorých si musíš pomáhať zasekávaním cepínu do takmer kolmej steny, aby si ich zvládol vyliezť alebo úseky, keď traverzuješ po úzkom chodníčku tak strmý ľadovec, že po jednom zakopnutí by si sa zastavil až o pár stoviek metrov nižšie – kto vie v koľkých kusoch. Na niektorých miestach mi psychika poriadne haprovala a veľmi som prehodnocoval svoje životné rozhodnutia. Musím priznať, že na dvoch miestach som si nebol istý, či som náhodou nepustil do gatí . Po ceste nahor som mal asi trikrát stavy, že to proste nedám. Že kombinácia nadmorskej výšky a zhoršenej schopnosti dýchať, ťažkej výbavy a mojej smiešnej kondičky sú na moje telo priveľa. Našťastie som mal výborný podporný tým, a aj keď posledných dvesto výškových metrov sa išlo štýlom desať krokov a vydýchať, tak po náročných, takmer siedmich, hodinách sme dorazili na vrchol. 6088, moja prvá šesťtisícovka. A výhľady boli toho naozaj hodné. Parádna inverzia nad Amazonským dažďovým pralesom, krásny výhľad na horský pás Kordiller či na obrovské jazero Titicaca. Neuveriteľné! A sme tu úplne sami! Dlho sme v tejto výške nezostali a začali sme klesať. Bolo to na mňa očividne priveľa, keďže som sa krátko po začatí klesania dozvracal . Potom sa mi už ale späť na chatu šlo lepšie, len som bol brutálne zmorený. Výlet a zážitok to bol fantastický. V živote som nešiel na také dno svojich fyzických síl a mentálna stránka dostala tiež kvalitne zabrať. Všetko to stálo ale jednoznačne za to a ja mám o ďalší zážitok z kategórie celoživotný naviac.

The post Keď hory, tak rovno šesťtisícovky first appeared on …naša cesta za dobrodružstvom.

The post Death Road, 7/23, Bolívia first appeared on …naša cesta za dobrodružstvom.

Ráno sme si privstali, lebo sme sa chceli pozerať na východ slnka. Bola ukrutná zima, no premohli sme sa a oplatilo sa. Bolo krásne sledovať prvé vychádzajúce lúče slnka spoza horizontu, ako sa opierajú do bielej soli všade navôkol. Po východe sme sa ešte šli ohriať do spacákov a kus si zdriemnuť. Keď sme druhý raz vstali, slnko už naplno pražilo, takže bolo celkom teplo. Nechali sme roztápať zamrznutú vodu vo fľašiach, vonku sme sa naraňajkovali a vyrazili sme ďalej do púšte. Ďalšou zastávkou bol Isla de Pescado, iný koralový ostrov. Tu sme však boli úplne sami, nikde žiadni turisti! Tak sme si znova spravili krátku túru a vyšlapali sme naň. Výhľady boli prekrásne. Kam len oko dovidelo, bolo bielo, ako keby sme boli na zasneženej planine. Sranda je, že síce sme vo výške asi 3800 metrov, no po kameňoch všade naokolo sú skamenelé koraly, čo znamená, že toto miesto bolo kedysi dávno pod hladinou mora. Neskôr po ceste salarom sme si spravili ďalší vtipný fotoshooting a šli sme si aj pozrieť miesta, kde stále ťažia soľ. Majú veľký vodný priestor, kde nechávajú soľ jednoducho vykryštalizovať a potom ju len zhŕňajú nabok. Hladina je ako zrkadlo! V dedinke Tahua, pod sopku Tunupa, sme sa najedli a vyrazili spať na pláň. Plán bol ísť krížom cez salar naspäť do Colchani. Samozrejme, že sme sa na púšti kus stratili, lebo “cesty” (rozumej trochu vyjazdené koľaje v ostrej soli), ktoré tu existujú, zakreslené v mapách nie sú alebo naopak. Tak sme si spravili kvalitnú obchádzku. Tým pádom sme nestihli večeru a len sme si v obchode kúpili chleba a vifonky – aby sme mali aspoň čosi teplé. Tak sme si na vyhliadke nad Uyuni spravili vynikajúcu vifonku, v spacáku niečo pozreli, počítali a šli spať. Boli to dva nezabudnuteľné dni na ozajstnom prírodnom dive sveta!

The post Beloba na Uyuni first appeared on …naša cesta za dobrodružstvom.

Vstal som až poobede (večer) s tým, že sa pôjdeme poprechádzať a najesť. Prechádzali sme sa centrom, aj to bolo celkom namáhavé, keďže sme už teraz asi vo výške 3600mnm. Ochutnal som viacero jedál z domácich street food ako arepa, trhané hovädzie s avokádom a mnohým iným v kukuričnej žemli, anticucho, grilované hovädzie srdce s varenými zemiakmi a ako dezert api, teplý nápoj z bielej alebo fialovej kukurice so sladkým syrovým koláčikom. Dobre sme sa najedli a šli na ubytko a ja zasa hneď spať.

Celkom haluz, v La Paze totiž ako MHD nie je ani metro ani električky, ale… lanovky. Každá linka má inú farbu kabíniek, úplne jak metro. Je to dosť praktické, keďže centrum La Pazu je o 500 výškových metrov nižšie ako okolité časti, doprava autom je tu extra pomalá a nemyslím, že tu žije niekto, komu by sa takéto prevýšenie – ešte v tejto nadmorskej výške – chcelo zdolávať pešo .

Na Mercado de Brujas, Trhu čarodejníc, sme navštívili domorodého šamana, ktorý ponúkal veštenie, očistu duše a iné. Miša si dokonca nechala veštiť z coca lístkov! Je tu zvykom, že sa Pachamame, bohyni Zeme a plodnosti, obetujú sušené plody lám, ktoré sa spolu s ďalšími amuletmi polejú alkoholom a zapália, pričom šaman odriekave nejaké modlitby. Rôzne amulety môžu reprezentovať buď prosbu o bohatstvo, lásku, úrodu, zdravie, atď. Keď už sa rozhodnete pre niečo takéto, musíte to brať seriózne – obyvatelia to tu berú veľmi vážne a aj šamani sú spoločnosťou veľmi uznávaní.

Lama je národné zviera Bolívie a je to aj vidno na suveníroch. Väčšina výrobkov je z lamej vlny, takmer všetky suveníry ako magnetky, pohľadnice, tričká, atď majú lamiu tematiku. No musím uznať, že s tričkami sa naozaj vyhrali, niektoré sú fakt vtipné . Zase sme ochutnali rôzne tunajšie jedlá. Na obed sme boli na trhu a všetci traja sme sa vpratali babke do stánku na plato paceño. Poobede sme skúsili aj želatínu so šľahačkou a kukuričné humitas. Mňam. Boli sme aj v Museo de Coca, Múzeu koky. Zistili sme, že coca je taký národný liek na všetko. Asi preto ho majú všetci nonstop plné líca. Okrem toho nám prezradili recept na výrobu kokaínu – aj tomu sa bohužiaľ v Bolívii darí… Dostali sme aj ochutnať kokový cukrík, po ktorom sme si prestali cítiť jazyk. Veď kokaín pôvodne vynašli ako anestéziu . Prechádzali sme sa uličkami, pred katedrálou na námestí bolo plno ľudí. Skupinky mladých predvádzali rôzne predstavenia. Väčšinou nejaké vtipné divadielka, klauni, ale aj “naozajstný” rap battle. A aké davy sa prizerali a tlieskali, koľko babiek v tradičných viacvrstevných sukniach!

The post La Paz, lapám po dychu first appeared on …naša cesta za dobrodružstvom.

Capilla Sistina de Altiplano

Dedinka s krkolomným názvom Curahuara de Carangas bola kedysi miestom, kde zadržiavali a mučili politických väzňov. Dnes ju opäť všetci poznajú vďaka krásnemu hlinenému kostolíku so slamennou strechou, ktorý je po celej Bolívii známy ako “Sixtínska kaplnka altiplana”. Je zamknutý, no nakoniec sa doklopeme kostolníkovi, ktorý nám otvára bránu. Vnútro nám vyráža dych. Každá piaď stien, stropu, verají aj výklenkov je pomaľovaná výjavmi alebo aspoň vzormi. Taká bohatá výzdoba je neuveriteľná, biblické príbehy a postavy strieda tento “Michalangelo z altiplana” s nespočetnými ornamentami, kvetmi a hviezdami. Pri bližšom pohľade sa musíme pousmiať. Verím, že sa umelec snažil, ale postavičky, kvietky aj holubice vyzerajú… ako by som ich namaľovala ja. Akosi komicky, disproporčne, detinsky. Michanalgelo sa asi obracia v hrobe, ak má toto byť druhá Sixtínska. Ale ceníme si vynaliezavosť, a tak to hrdému kostolníkovi chválime. Rozhodne nás zaujali Traja králi prichádzajúci na lamách a Posledná večera, kde má Ježiš na tanieri pečené morča. Správne! Sochy pri oltári dotvárajú moderný bolívíjsky kolorit: Kristus s umelou parochňou, Panna Mária so šerpou vo farbách národnej trikolóry (hotová Miss Bolívia), voľajaké revolučné heslo, zarámovaná fotka prezidenta a obrovská vlajka.

Oruro

Naše prvé bolívíjske mesto. Dopravný chaos, nekonečné množstvo pouličných predavačov ponúkajúcich všetko od sušeného harmančeku, cez čínske blikajúce hračky až po kôpky zamiakov a čerstvý syr. Fascinuje nás ten frmol. Babky v tradičných farebných sukniach klebetia na každom rohu. Vyzerá to, akoby celý národ na ulici žil. Tu sa nakupuje, dohaduje, stretáva so susedmi, posedáva, pozoruje, obeduje… Nie ako u nás, kde sa každý zavrie vo vlastnej obývačke. Mierime na trhovisko a od babky zo stánku ochutnávame miestne špecialitky. Túlame sa ulicami. Nad mestom sa týči jeho pýcha, gigantická  biela socha Panny Márie a vedie tam dokonca aj lanovka. Dá sa vyliezť až do jej koruny, hotová Socha slobody. Majú tu nápaditý streetart, často s karnevalovou tematikou. Ten tu vraj totiž býva najväčší a najzábavnejší v celej Bolívii. Katedrála má krásny strop pripomínajúci nočnú oblohu. Vedľa nej sa decká šmýkajú na asi dvadsaťmetrovej betónovej pouličnej šmýkľavke a niektorým to veru na kusoch kartónu parádne fičí. Tí, čo sa spúšťajú na zadku, pôjdu domov asi s deravými gaťami :). Nad mestom svieti maják v tvare plápolajúceho plameňa. Je odtiaľ ale fakt pekný výhľad.

Sucre

Oficiálne hlavné mesto Bolívie. Obrovské koloniálne centrum, krásne a zapísané v UNESCO. Spleť bielučkých kostolov, kláštorov, palácov a vlastne aj snehobielych domov s drevenými okenicami, v ktorej sa túlame niekoľko dní. Velikánsky park, kam sa v nedeľu vybrali všetky rodinky s deťmi – na dinosaurie preliezačky, na plejádu džúsikov a vyliezť na miniatúru Eiffelovej veže. Predavači balónov ich majú toľko, že s nimi snáď za chvíľu vzlietnu. V teple šlapeme dobrú hodinu krížovou cestou na vyhliadku nad mestom, len aby sme zistili, že dookola už stihli vyrásť dvadsaťmestrové eukalypty. Zvláštnou atrakciou je pre nás miestny cintorín, kde opulentné hrobky bohatých rodín (veľkosti slušného bytu) striedajú niekoľkoposchodové urnové háje. Každé “okienko” je plné farebných stužiek, kvetov, plagátikov, sošiek, dokonca sme videli aj futbalový dres. Na to najvyššie poschodie si mimochodom treba zavolať pomocníka s rebríkom. Skúšam hodinu bolívíjského varenia, kde so štyrmi Belgičanmi pripravujeme typické jedlá. Mňam, škoda, že si doma nebudeme môcť urobiť tú úžasnú arašídovú polievku. Pravidelne chodíme na večere na trhovisko, vždy k tej istej babke, na chorellanu. V posledný večer sme už jej obľúbenci, a tak sa s nami pustí do družného hovoru a smeje sa. Vlastne tam chodíme tak trikrát denne, vždy nás niečím prekvapia. Pikantnými zemiakmi s vajíčkami na raňajky alebo želatínovými dezertmi či čerstvými džúsikmi z podivných ovocí na obed. V katderále Sucre visí obraz Virgen de Guadaloupe, čo je údajne najbohatšia Panna Mária na svete. Išli sme ju omrknúť a veru, toľko zlata, perál a drahokamov na meter štvorcový ešte svet nevidel. Na záver navštevujeme Cal Orck’o, najväčšie nálezisko skamenelých dinosaurích stôp na svete. Plus, je tu pekné múzeum a impozantný dinopark, kde hrozivý Carnotaurus naháňa úbohého Hydrosaura Ahaaa, tak preto všetky tie dinosaurie preliezky v parku! Cestou máme prvú haváriu, ťukes na kruhovom objazde, kde to nás zboku vráža taxík. My máme nepatrný škrabanec, taxikárovi odpadlo spätné zrkadlo a aj jedno predné svetlo. Kombíčko sa ukazuje byť fakt odolné. Poučenie je, že keďže nik tu nevie šoférovať a chýbajú značky, vždy bude mať radšej prednosť ten druhý. Že to nedáva zmysel? Tu to nevadí  

Potosí 

Mesto v 4000 mnm, ešte k tomu so snáď najprudšími a najužšími ulicami na svete. To sa nepáči ani Kombíčku a ani Timovi. Hora Cerro Rico, ktorá sa týči nad mestom, bola kedysi najbohatšou baňou na svete. Stovky lodí, naložených tunajším zlatom a striebrom, sa po stáročia plavili do Španielska a urobili z neho najbohatšiu koloniálnu veľmoc vtedajšej doby. Samotné Potosí mohlo vo svojej vtedajšej sláve a veľkosti konurovať Londýnu. V baniach vtedy dreli a umierali otroci, miesti Indiáni aj dovezení Afričenia. Boom však dávno opadol a najväčšie zlaté žily už vyschli. Dodnes tu však miestni baníci trávia svoje dni v nebezpečných šachtách, kde s dynamitom a kladivom prosia Pachamamu a Tía (taký podzemný čert) o kus šťastia. Líca majú plné kokových lístkov, ktoré žujú miesto jedla. S Wilsonom, bývalým baníkom, sa ideme do jednej takej pozrieť. Je to des, totálny stredovek. Žiadne stroje, žiadna bezpečnosť, len dni v tme a zničené zdravie… Ideme aj do Casa de la Moneda, španielskej kráľovskej mincovne, ktorá je múzeom a tunajšou pýchou. Hrôzy neďalekých baní sú prehlušované všetkou nádherou a bohatstvom, ktoré Cerro Rico priniesol. Wilson nás berie na kalaphurku, miestnu polievku. Ohrieva sa tak, že sa do nej vhodí rozpálený sopečný kameň a naozaj nám bublá na tanieri. Túlame sa ulicami, opäť sme našli marshmallow v čokoládke. Akonáhle zapadne slnko, mrzne. Na trhu sa zohrievame horúcim api morado z fialovej kukurice. V noci nám zmrzla aj voda vnútri v aute. 

Tarija

Utekáme sa ohriať do nížin. V Tarije je príjemná jar a teplučko. Na záhrade nášho kempu rastú na stromoch pomaranče a my v krátkom tričku vyrážame na zmrzlinu. Na námestiach rastú palmy a deti plašia holuby vo fontáne. Je to bolívíjský región vína, a tak sa zvedavo vyberáme na ochutnávky. Veď kto kedy počul o bolívíjskom víne? Prvá vináreň je profi a obstála by aj u nás. Dokonca objavíme novú odrodu, marselan. Tie ďalšie bodegy sú však domáce a ponúkajú nám buď víno s príchuťou alebo také, čo chutí ako keď je otvorené a zabudnuté týždeň v chladničke. Domáci turisti si však práve toto nemôžu vynachváliť. Iný kraj, iný mrav…a iné chuťové bunky. Zoberú nás aj do Casa Real, distilérky najpopulárnejšej bolívíjskej pálenky singhani. Koktejl z nej veru nie je na zahodenie! Aj večery v Tarije stoja za to. Chodievame na pouličný trh ochutnávať dobroty. Zapáči sa nám syrové sonso, miestnu špecialitku – držky – si však necháme ujsť. Jeden deň si doprajeme večer v bazéne a v saune. Neuveriteľný luxus! Inokedy ideme povzbudzovať našu pani domácu na jej basketbalový zápas. Na to, že priemerný Bolívíjec má asi meter päťdesiat, je basketbal (s futbalom) najobľúbenejším športom. A raz si s ostatnými overlandermi v kempe robíme spoločný pizza večer. Ukazuje sa, že Nemka zo susedného auta pozná šéfku mojej mamky. Ten svet je vážne malý!

Santa Cruz

Schádzame na prah Amazónie. Tešíme sa na exotické ovocie a výlety po okolí. Nakoniec sme 5 dní zavretí v autodielni, kde strácame nervy nad nemožnými mechanikmi. Na čo siahli, to urobili zle. Aspoň že nám sústružník narovnal kolesá. Posledný deň došli nervy aj nafúkanému majiteľovi a zo servisu nás vyhodil. S autom horším ako bolo. Veru, volant je taký tuhý, že ním ja vôbec neotočím. Ešte že to bolo bez platenia. Na Santa Cruz nebudeme spomínať v dobrom, zostarli sme tu asi tak o sto rokov :). Timo sa dušuje, že dokiaľ auto neostane pokazené stáť uprostred cesty, k žiadnemu ďalšiemu mechanikovi v Južnej Amerike už nepôjde. Naprosto súhlasím. 

Samaipata

Väčšia dedinka medzi zelenými kopcami, neďaleko národného parku Amboró. Ten ale nestíhame, ponáhľame sa do La Pazu. Vraj sú tam výlety k vodopádom a les obrovských stromových papradí. V Samaipate je celý rok jarné počasie, také akurát. Usadilo sa tu dosť bielych cudzincov a je populárna aj medzi backpackermi. “Naša” Samaipata však nie je ladená kávičkovo ani vegetariánsky . Zastavujeme sa tu na zvieratká! Najprv v úžasnej záhrade kolibríkov, kde nás sprevádza nadšená majiteľka. Študovala biológiu, a tak časť pozemku po svojich rodičoch postupne premenila na krásnu kvitnúcu oázu. V priebehu roka sa tu vystrieda takmer dvadsať migrujúcich druhov kolibríkov, ktorí takto majú na svojej ceste dôležitú pauzu. Pani nám o nich veľa vysvetľuje a potom nás nechá ponevierat sa po záhrade. Pri krmítkach s cukrovou vodou a na kvetoch sa snažíme nájsť bzučiace a ohromne rýchle kolibríky. Niektoré nie sú väčšie ako hmyz ! Potom ideme kus za dedinu do záchrannej stanice pre zvieratá. Všetky boli zhabané na čiernom trhu, kde sa s nimi veselo a výnosne obchoduje. Väčšinou končia ako domáci maznáčikovia, občas ako čínska medicína. Ľudia sa o nich nevedia starať, správne ich kŕmiť a sú na nich krutí. Sem na stanicu prichádzajú často zranené, podvyživené alebo dokonca zmrzačené. Väčšinu z nich už nie je možné navrátiť naspäť do divočiny, lebo buď stratili plachosť pred človekom alebo (hlavne opice) nemajú svoju tlupu a nová ich nepríjme. Je tu dosť opičiek a aj papagájov, ár a tukanov, ktoré kŕmime kukuricou. Ďalej drobné jelenčeky, agouti, dokonca jedno prítulné pekari (divé prasa). Majú tu ale aj malé šelmy a tapíra – no kto si toto kúpi domov? Je nám ich nesmierne ľúto…

Cochabamba

Veľké provinčné mesto, o ktorom sa Bolívíjci zo všetkých kútov krajiny zhodli, že sa tu najlepšie varí. Naše potulky uličkami preto tiež mieria primárne na trhovisko, kde sa chystáme ochutnať, či je to pravda. Musím povedať, že lokálne dobroty boli pre nás naozaj nové a nesklamali. Po obede sme sa po vzore ostatných cochabambinos vybrali o pár stánkov ďalej, na zmrzlinu. Ostali sme sedieť s otvrenou pusou. Doniesli pred nás najväčšiu porciu zmrzky, akú sme kedy v živote videli, kľudne dobré kilo! Hrala všetkými farbami, s gigantickou porciou šľahačky navrchu. Wow. S plnými bruchami si spokojne štrádujeme mestom. Námestie s fontánou, sem-tam koloniálny kostolík, bulváre lemované palmami. Pristavujeme sa pri nástennom šachu, Timo kontroluje, či to majú správne. Lanovkou na vyhliadku nejdeme, pretože vo fronte stojí snáď celé mesto. Do kempu sa vraciame MHD, velikánskym pomaľovaným farebným autobusom, natlačení s domácimi. Všetci na nás zízajú. “Kemp” je záhrada voľajakého miestneho architekta. Jeho dom vyzerá akoby ho navrhol Gáudí, snáď žiadna rovná línia. V ohrade má dva pávy. Na záhrade je umelé jazero s meditačnýmí miestnosťami pod hladinou. Sprchy sú velice dizajnové, ale nemajú smerom von žiadne dvere. Proste, úlet

Prepletáme sa horami a dolami až k La Pazu, kam už má priletieť Adam…jupí!

The post Okružná cesta Bolíviou first appeared on …naša cesta za dobrodružstvom.

Po neuveriteľne hladkom prechode cez bolívíjske hranice a dramatickom handrkovaní sa o natankovanie (“cudzincom netankujeme”) nás čaká už len kúsok cesty. U pospávajúceho rangera v búdke si kupujeme lístok do parku a odbočujeme na hrboľatú hlinenú cestu. Natriasame sa až do dedinky Sajama, ktorú tvorí presne šesť ulíc. Z rady hlinených domčekov vyčnieva akurát krásny kamenný kostolík a dva hostely pre turistov. Už zapadá slnko, a tak parkujeme vedľa miestnej školy, vlastne asi priamo na školskom dvore. Rovno nad nami sa vypína  mohutná sopka Sajama, najvyšší kopec Bolívie (úctyhodných 6542mnm). Vrchol má pokrytý ľadovcom a pre miestnych Aymarov je dodnes posvätná. Preto ich úprimne pohoršilo, keď na jej vrchole usporiadali ligoví futbalisti z La Pazu prostestný zápas – chceli ukázať, že ak oni dokážu hrať na Sajame, tak aj tímy z nížin dokážu hrať v štvortisícovom La Paze. Že to urazí miestnych, to nikoho nenapadlo. Každopádne my sme boli unesení z červánkov opierajúcich sa o ľadovec a na ohromný vrchol sme pozerali s bázňou. Už sme si zvykli, že sotva v štyroch tisícoch  zájde slnko, teplota klesne kamsi pod nulu. No tu to je zjavne ten správny čas na futbal. Cez okno zo spacákov neveriacky pozorujeme pobehujúce decká a sme si istí, že do rána budú mať všetky zápal pľúc. 

Nestalo sa. Ráno nás budí džavot detí cez prestávku. Slnko opäť nemilosrdne praží. Umývame si zuby na školských záchodoch a potom sa s úsmevom lúčime. Obídeme dedinu a vyzvedáme u miestneho sprievodcu, aké náročné sú okolité výstupy. Čo-to nám porozpráva, no odradí nás nielen cena, ale aj tunajší manažment. Neznalých turistov vyháňajú v požičanej výstroji na nezaľadnené kopce už o druhej-tretej ráno. To znamená, že tí šlapú štyri hodiny v treskúcej zime, zväčša bez primeraných vrstiev peria či goretexu. Mantra vodcov je skôr “byť na obed doma” než “dostať klientov na vrchol”. Zaplatené je to predsa rovnako! Takmer rovnako veľa ľudí to vzdá kvôli zime ako kvôli extrémnej nadmorskej výške. A úspešnosť je asi 50%. To veru nie je náš štýl. Vydávame sa niekoľko kilometrov za dedinu, k termálnym prameňom Colchapata. Cestou míňame stáda neuveriteľne huňatých alpacas a lesík zakrslých stromov queñua, ktorý je vraj najvyššie položeným lesom na svete. Hm. Vďaka sopkám tu o termálne pramene nie je núdza, a tak ich miestni pekne využívajú. Postavali na nich tri krásne kamenné bazéniky a malé prezliekarne. Stará babka v klasickej sukni nás kasíruje o nejaký ten boliviano a takmer bezzubý usmievavý zošuverený dedko nám ukazuje čo a jak. Najprv odchádzame do toho najvzdialenejšieho, ktorý máme iba pre seba. Neuveriteľné – sme 4200 metrov nad morom a v plavkách a slnečných okuliaroch sedíme naložení v príjemne teplej vode. Máme fantastický výhľad na Sajamu a kujeme pikle, čo ďalej.

Keď si to dostatočne užijeme a všetko naplánujeme, presúvame sa ešte do najväčšieho a najkrajšieho bazénika. Je tam spolu s nami ešte asi 5 domácich a zubia sa na nás. Keď sa poberáme preč, je už neskoré poobedie. V sprchách zatiaľ nefunguje voda, a tak z nás naďalej bude slabo cítiť síru . Sadáme do auta a natriasame sa až ku gejzírovému poľu Huallaqueri. Cesta je príšerná, jeden úsek vyjdeme dokonca až na tretí pokus. Spíme tu však sami, nikoho iného tu niet. 

Ráno sú zem aj tráva pokryté námrazou a horúce jazierka sú bublajúcimi ostrovčekmi. Keď slnko všetko roztopí, vyrážame na aklimatizačnú turistiku. Pokračujeme hore dolinou a míňame biednu pastiersku chajdu s velikánskym rozptýleným stádom alpacas, okolo ktorých pobehuje čiperná babka s dedkom. Zdravíme a oni nám ukazujú správny chodník ďalej. Stúpame pichľavou trávou a pomedzi drobné kríky, sem-tam nám to spestrí voľajaká mrazuvzdorná kvetinka. Už do prvého sedla sa trochu zadýchame, veď 4800mnm nie je málo. Ďalej chodník pokračuje okolo nádherných tmavomodrých jazier, Lagunas de Altura, nad ktorými sa vypínajú zľahka posnežené štíty. Zem je pokrytá vankúšmi voľajakej nízkej trávy a v záhyboch potôčika ešte stále visia hrubé cencúle. Na hladine plies plávajú kačky a na balvanoch vôkol poskakujú alebo sa slnia vizcachas. Ideálne miesto na posedenie s keksíkom. Kochať sa, to nám ide. Po prestávke pokračujeme ďalej. Chodník začína prudko stúpať do ďalšieho sedla. Tu už funíme oveľa viac, šplháme sa totiž čosi cez 5000 metrov. Vidíme do ďalšej doliny, kde leží tretie tmavé jazero. Za chrbtom sa nám spoza najbližšieho hrebeňa vynorili dve mohutné sopky, Parinacota a Pomerape. Domáci ich volajú “Gemelos”, dvojčatá. Uf, obe šesťtisícovky.

Chvíľu lapáme po dychu a potom sa zvoľna vraciame naspäť dole. Ako prichádzame k autu, slnko sa pomaly chystá zapadnúť za kopce. Všimli sme si, že tam, kde vriaca gejzírová voda vteká do horského potoka, sa tvorí také akurátne termálne jazierko. Nikoho nikde, a tak doň celí rýchlo skáčeme a dopriavame si luxusný vysokohorský kúpeľ. V aute konečne dojedáme posledné kari s ryžou (snáď štvrtý deň!) a padáme docela hotoví do spacákov. 

Ďalšie ráno takisto vystrkujeme nos z auta, až keď slnko topí námrazu. Na chvíľu sa zakecáme so Švajčiarmi, ktorí sem tiež prišli dodávkou a zisťujeme, že sme sa pred pár mesiacmi videli v Chalténe. Oni si kúpili auto v Kanade, pred covidom, a nepočítajúc pandemickú prestávku, sú na ceste už cez dva roky. Naveľa sa lúčime a vyrážame. Plán je dôjsť autom čo najbližšie pod “Gemelos”. Sprievodcovia z dediny by nás síce džípom odviezli až do 5000 metrov, ale za 100€ – a tie im teda nedáme. Vravíme si, že to radšej skúsime Kombíčkom, kam to pôjde a zvyšok si v rámci aklimatizácie jednoducho odšlapeme. Naťažko, s batohom a so stanom, na jedno nocovanie. Ale najprv tá jazda, že. Máme stiahnuté mapy.cz, ale altiplano je rozjazdené mnohými malými cestičkami, ktoré často nikam nevedú a v mape rozhodne nie sú. Tak dopadá aj náš prvý pokus, ktorý po pol hodine natriasania končí v ohrade plnej lám. Pokus číslo dva začína širokým brodom, pokračuje hroznou cestou pomedzi trsy tráv, potom sa však stráca úplne. Esté chvíľu sa snažíme pokračovať naslepo, no na takýto terén nemáme. Otočka. Tretí pokus je docela adrenalínová jazda. Timo sa potí za volantom, ja kŕčovito zvieram rukoväť na palubke. No a chudák Kombíčko sa natriasa, nakláňa, vŕzga, poskakuje po balvanoch a v hlbokých rigoloch a brodí sa blatom. Ozaj si koledujeme o zlomenú nápravu, ale niet sa kde otočiť, neradno ani zastaviť, takže jediná cesta vedie vpred. Viackrát si pomyslíme, že “toto už nedáme”, no autíčko sa zakaždým zázračne prebojuje ďalej. Na chvíľku si vydýchneme, keď sa dostaneme na kus pevnej cesty a Timo od radosti ide takmer 20km/h . Takto však prefrčíme zákrutu, a kým si uvedomíme, že pred nami je naraz úsek hlbokého piesku…hop a sme v ňom zapadnutí až po podvozok. Jeden zúfalý pokus o pohyb nás zahrabe ešte hlbšie. Čo teraz? Nikde nikoho, musíme si pomôcť sami. Máme síce ráčny, ale v okruhu dobrých 100 kilometrov nerastie jediný strom, o ktorý by sme sa mohli vyprostiť. Prichádza čas rýčku, ktorý si nám doporučoval zadovážiť ešte Adam v Cumbucu. Odvtedy len zaberal miesto, no teraz bude bohužiaľ jeho chvíľa. Dopredu nám chýba necelý meter, ale je to do kopca. Na to nemáme ani vo sne výkon. Ostáva nám asi tak desať metrov dozadu. Timo sa chopí lopaty a ja idem vláčiť z okolia kamene. Sme asi 4500mnm a na takúto fušku tu fakt nie je dosť kyslíka. Kopeme, hrabeme, nadávame, špinaví sme až za ušami. Snažím sa Timovi pomáhať, ale aj tak odmaká väčšinu. Najprv treba vždy auto zdvihnúť, aby “nesedelo na bruchu”. No a potom kameňmi vypadložiť zadné kolesá, nech sa má z čoho odpichnúť. Vytúrované Kombíčko vždy zvládne sotva pol metra a môžeme ísť odznova. Teraz to znie úsmevne, ale bol to zúfalý, špinavý a najmä extrémne vyčerpávajúci program na takmer celé popoludnie.  Keď autíčko naveľa vyprostíme, nemáme ani energiu na radosť. Vycúvame asi sto metrov a zakladáme base camp výpravy. Vraveli sme si: “Pokiaľ to pustí”, a to je zjavne tu. Zmôžeme sa akurát na provizórnu hygienu, večeru a keďže už zapadá slnko, padáme mŕtvi do spacákov. To bol deň!

Plán sa nám síce o deň posunul, ale keďže najbližšie dva mesiace nemá byť na oblohe ani mráčik, okno počasia sme neprepásli. Doobeda balíme batohy. Stan, spacáky, helmy, mačky, cepín, vodu… nie je toho málo. Jedlo nechávame v aute, vraj to zvládneme s chlebíkom, keksíkom a manou. To je taký český vynález, vysokokalorický prášok, ktorý sa len rozmieša vo vode. Aby to nebol taký hnus, máme ho aspoň s čokoládovou príchuťou . Na rozlúčku si varíme teplý obed a potom opúšťame Kombíčko uprostred pustiny altiplana. Expedícia Panna Cotta začína. Kúsok za miestom, kde sme včera zapadli, pri nás naraz pristaví motorka. Človek! Pýta sa, či sme ok (kde bol včera?) a kam máme namierené. Keď povieme, že na Parinacotu, vyhŕkne, že aj on tam má namierené. Čože? Vraj tam stojí nedokončená ubytovňa, refugio, a on ju ide skontrolovať. A vraj nám ju nechá otvorenú. Dokonca sa gavaliersky pýta, či tam nemá odviezť batohy alebo jedného z nás, ale to zas nie. Lúčime sa a funíme ďalej. Za prvým kopcom natrafíme na iné auto, beznádejne zapadnuté v piesku. Obyčajný sedan! Išiel z druhej strany, asi načierno prechádzal hranicu. Teraz je opustený, napoly zafúkaný pieskom a na zadnom skle má prstom do prachu napísané telefónne číslo. Naraz nám príde, že sme včera s Kombíčkom mali vlastne obrovské šťastie . Cesta ďalej je piesková alebo kamenistá, často ide do stratena alebo naopak mizne v spleti koľají. Neraz sa riadime len akýmsi turistickým inštinktom. Keď zapadne slnko, je hneď príšerná zima a posledný kus tak odšlapeme v pérovkách. K refugiu vďakabohu trafíme aj potme. Cestou sme hútali, čo všetko môže v bolívíjskom ponímaní znamenať “nedokončené” a napadalo nás všeličo. Múry však stoja, strecha je celá a hlavne, plechové dvere plecom otvoríme. Vnútri sú dve miestnosti. V jednej je pár poschodových postelí, na ktorých sú matrace ešte zabalené v igelite.

Druhá raz bude kuchynkou, ale dnes tu chýba okno a je tu nanosený materiál. Vonku je dokonca kadibúdka, s keramickým záchodom. Akurát doň akosi nedoviedli vodu z potoka . No na prespanie to bude luxusné, určite väčšia pohoda, ako sa tlačiť v stane. Pár vecí sme sem síce vyniesli zbytočne, no takýto vyšlap naťažko je na aklimatizáciu ako stvorený. Rýchlo sa v posteliach súkame do spacákov a budík nastavujeme na 3:45. Je to naše zatiaľ najvyššie spanie v živote, sme 5130mnm.

Budík zvoní akosi priskoro, na tú výšku sme sa docela vyspali. Zo spacákov preskakujeme rovno do našich najhrubších péroviek. Raňajky nám ale príliš nechutia, ale čosi do seba natlačíme. Veci už máme pobalené a s čelovkami na hlavách vyrážame. Je brutálna kosa, no chodník je zrejmý a navyše sa nám v tejto výške ešte výborne dýcha. Cesta do sedla nám tak docela svižne ubehne. Tam však chodník mizne a na kamenistom úbočí sopky vyzerá ako mužík úplne všetko. Chvíľu hľadáme a potom sa po “mužíkoch” vyberáme totálnou diretkou v sypkom svahu nahor. Šmýka to, krok vpred a polovica nazad. Až keď sa začína brieždiť, zisťujeme, že sme totálne mimo. Traverzujeme na chodníček, ktorý v skutočnosti celý čas stúpal oveľa príjemnejšími serpentínami nahor. Niežeby sme už nemuseli spomaliť, no stále nám to aspoň ide plynule z nohy na nohu. Žiadne ponáhľanie. Kým vyjdeme na prvý hang, v asi 5600 metroch, je štvrť na sedem a svitá. Už som sa nemohla dočkať! Síce som zababušená ako Eskimák, no prsty na nohách mám skrehnuté tak, že nimi nejde ani len pohnúť . Trvá však ešte dobrú hodinku, kým slnko popri svietení začne aj hriať. Nad druhým hangom, v asi 5900 metroch, začína sneh. Paličky vymieňame za cepín, nazúvame mačky a pokračujeme. Je tvrdý a vetrom vyfúkaný do malých ostrých penitentes. Bez opory paličiek sa mi naraz ide sto krát horšie, naopak Timo ako by našiel druhý dych. Vlečieme sa hore, dychčíme ostošesť a čím ďalej tým častejšie sa zvalíme na sneh a potrebujeme pauzu. Keksík, čaj, mana. Pokochať sa nádhernými výhľadmi. Naproti nám súbežne stúpa sopka Pomerape a Sajama vyzerá z výšky ešte majestátnejšie. Pozviechame sa, no po pár desiatkach metrov je tu to vyčerpanie zas. Tak znova pauza. A stále dookola. Posledných dvesto výškových metrov je pre mňa fakt boj. Zosunúť sa na zem sa mi chce každých pár krokov. Timo vždy poodíde dopredu a obďaleč čaká, povzbudzuje a sľubuje keksík, ak k nemu dôjdem. Ide to ťažko a začína ma bolieť hlava. Krok, dva hlboké nádychy, krok, tri hlboké nádychy,… Až sa mi tomu nechce veriť, keď dorazíme na samý okraj krátera. Sme tu! Sme naozaj hore, 6330mnm! Wow!

Výhľad stojí za to. Kus pod nami Pomerape a vlastne aj celý hraničný hrebeň sopiek, na sever aj na juh. Impozantná Sajama. V opare v diaľke dokonca biela Cordillera Real, nad La Pazom. A pod nami taký hlboký sopečný kráter Parinacoty, že ani nedovidíme na jeho dno. Je celý vysnežený a miestami v ňom visia gigantické zväzky cencúľov. Pôvodne sme mysleli, že ho obídeme celý dookola, nech vidíme aj na jazerá, ktoré sme si pamätali z čilskej strany. No mám dosť a hlava bolí čím ďalej, tým viac, a tak to nechávame plávať (ďakujem Timo). Je okolo pol druhej poobede, keď začíname zostupovať. Na snehovej časti sa musím pekelne sústrediť, aby som nezakopla a nezosvišťala dole. Som pekne unavená, no dolu to je ešte ďaleko. Na hranici snehu si vydýchnem. Hlava už takmer nebolí, juchú! Timovým štýlom lyžujeme neuveriteľne rýchlo dolu suťou a sopečným prachom. Šmyky, skoky a sklzy nás do sedla dostanú za necelú hodinku. Čosi po piatej už znova otvárame dvere do refugia. Obaja sme unavení a nemáme už chuť schádzať k autu, a tak sa tu rozhodujeme prenocovať ešte jednu noc. Na večeru dotlačíme keksíky, manu a padáme do spacákov.

Doružova vyspinkaní balíme batohy a cupitáme dolu. Okolo obeda sme pri Kombíčku, ktoré nás trpezlivo čaká tak, ako sme ho uprostred ničoho zanechali. Cesta naspäť do dediny je takisto bojovka, modlíme sa, aby nám z auta nič neodpadlo a aby sme (znova) nezapadli. Podarilo sa! Až keď vchádzame do Sajamy, konečne na nás doľahne úľava a radosť, že sme výpravu zvládli, že sa nám to celé podarilo. Za odmenu si dopriavame hostelovú izbu so sprchou (už bolo načase ) a poriadne jedlá od domácich babiek. Vždy im len nahlásime, o koľkej zasa prídeme a už nás čaká výborná polievočka a lamie mäsko. Z námestíčka pred kostolíkom si vychutnávame pohľad na Gemelos a ani sa nám nechce veriť, že tam, na vrchole, sme ešte nedávno stáli aj my. Bola to veru fuška, ale opäť sme si otestovali, čo na horách zvládneme. A vyplatilo sa!

The post NP Sajama a expedícia “pannacotta” first appeared on …naša cesta za dobrodružstvom.

Lagunas Route tvorí väčšinu cesty medzi dvoma hviezdnymi atrakciami, chilským San Pedro de Atacama a bolívíjským Salar de Uyuni. Nás však ešte čaká sever chilskej Atacamy, a preto sa nám nehodilo ísť priamo, ako všetci ostatní. Naplánovali sme si teda niekoľkodňový okruh zo San Pedra. Začíname v chilskej Calame, veľkom banskom meste, ktoré je medzi cestovateľmi preslávené hlavne vlámačkami do karavanov. V rámci offroadovej prípravy meníme pneumatiky, lebo z tých našich sme už zodrali nielen vzor, ale takmer aj všetku gumu. Vyrážame krásnou a prekvapivo prázdnou cestou na bolívíjské hranice. Asfaltka pomaly stúpa altiplanom, zoširoka sa vlní okolo neuveriteľných sopiek. Podaktoré majú aj cez šesťtisíc metrov a sú prikryté snehovou čapicou, zatiaľ čo iné sú zjavne stále aktívne a stúpa z nich dym. Kopce sú sfarbené vďaka rôznym minerálom. Križujeme malé soľné pláne, na okraji ktorých sa pasú stáda vicuñas. V podvečer dorazíme do pohraničnej dedinky Ollagüe. U babky v samoobsluhe “tankujeme” z kanistru suverénne najdrahší benzin v histórii juhoamerického roadtripu, zadarmo si dávame horúcu sprchu v miestnej posilňovni a nocujeme pred mestským úradom, kde si pod záhradným kohútikom umývame riady po večeri. Sme už 3800 metrov nad morom, takže kým sa okolo bez problémov preháňajú decká pri naháňačke a na bicykloch, nám sa ťažšie chodí aj po rovnej ulici. V noci je tesne nad nulou, a tak ešte hrdinsky vydržíme bez spacákov, len pod perinou. 

Ráno však vyliezame, až keď slnko zase pečie. Natešení vyrážame na hranicu, ktorá je približne 50 metrov za poslednými dedinskými domami. Prekvapivo ide všetko hladko, colníci v papieroch neurobili žiadnu chybu a bum, razítko do pasu, vitajte v Bolívii. V tom momente končí asfalt. Vyrážame a za nami sa dvíha kúdol prachu. Občas obiehame nejaký nákladiak a vtedy sa prachu nahltáme aj my. Krajina okolo je bez asfaltu akási divokejšia. Kopce sa zdajú farebnejšie, vicuñas nebojácnejšie a jazierka trblietavejšie. Brodia sa nimi kŕdle otužilých ibisov a dokonca aj prvý, asi zablúdený, plameniak. Po dvoch hodinách sme v dedinke Alota. Päť ulíc, najprv nikde nikoho. Potom objavíme skupinku správnych bolívíjských babiek: dlhé tmavé vrkoče, čierne klobúky a farebné sukne. Poradia nám, kde nájdeme aspoň otvorený obchodík. Predávajú v ňom všetko, od vajíčok, cez toaleťák, až po kabelky. Okrem toho je to aj reštaurácia. Za 5 bolivianos nám pani ukuchtí výborný obed. Za necelé euro, dvadsať Kč! Timo vyhlasuje, že v Bolívii sa mu už teraz páči . Po obede konečne odbáčame na samotnú Lagunas Road. Cesta sú buď dve hlboké vyryté koľaje alebo náš obľúbený washboard, valcha. Tak či tak, ideme 20-30km/h. Aspoň nám nič neunikne. Najprv mierime do Cañón de La Anaconda. Po ceste obiehame turistický džíp, kde akurát vymieňajú kvôli defektu koleso. Na naše Kombíčko neveriacky pozerajú. Skalnaté vyhliadky nad kaňonom sú pomerne vzdušné, no nádherné. Timo sedí na hrane a hompáľa nohami, ja ho z bezpečnej vzdialenosti istím pohľadom . Je to taký malý Grand Canyon, červeno-oranžové skaly, občas nejaká odolná rastlinka a dolu na dne sa okolo meandrujúceho potôčika zelená tráva. V podvečernom slnku pokračujeme ďalej. Parkujeme len tak, uprostred trsov pichľavej trávy, neďaleko Laguna Yapi. Vyrážame k nej na prechádzku a pozorujeme prvý kŕdeľ plameniakov. Akonáhle však slnko zájde za obzor, ochladí sa pod bod mrazu, plameniaky odletia a my sa tiež svižne ponáhľame domov. Sme už 4000 metrov nad morom a v noci poriadne prituhuje. Na chvíľku síce vyliezame von, pozorovať to neuveriteľné hviezdne nebo, no po pár minútach som napriek pérovke skrehnutá jak cencúľ. Po prvý raz od Patagónie vyťahujeme naše superspacáky. 

Keď sa ráno začne opierať slniečko, je zase fajn. V tej pérovke, samozrejme . Cez noc nám zmrzla voda v strešnej tube a ako šoférujeme, hrkoce. Prechádzame cez Villa Mar, kde nás vítajú voľne pobehujúce lamy a kde snáď všetci dedinskí chlapi akurát hrajú tradičný sobotný futbalový zápas. Cesta sa nám dramaticky horší, pribúdajú prudké svahy, zákruty a voľné kamene. Timo čaruje za volantom a Kombíčko sa tak všetkým statočne prebojuje. Križujeme ďalšiu malú soľnú pláň, ktorá sa krásne vyníma proti modrému nebu a červenkastým horám. Zanedlho vstupujeme do Reserva Nacional de Fauna Andina Eduardo Avaroa. Cesta mizne, rozpadá sa do spleti koľají a ja sa ako navigátor potím, aby som vybrala každých pár sto metrov tú správnu. Terén je čím ďalej tým viac pieskovejší a ak by sme zapadli, neviem, kto by nám v tejto pustatine pomáhal. Okolie je však krásne, kopce pocukrované snehom a každú chvíľu zbadáme nejakú skupinku vicuñas. Po dvoch hodinkách už máme na dohľad Laguna Colorada. Je to obrovské, plytké slané jazero vysoko v 4300mnm, ktoré je vďaka riasam tehlovej farby. Je posiate snehovobielymi boraxovými ostrovčekmi, ktoré s červenou hladinou úžasne kontrastujú. No a práve tu žijú vďaka požieraniu tých farebných rias najružovejšie plameniaky sveta! Extrémne rozbitým záverom sa cez jamiská a rigoly dostávame až k parkovisku pri jazere. Až tu stretávame prvé skupinky turistov, stojí tu niekoľko terénnych džípov. Naše Kombíčko docela vyčnieva z radu. Navliekame pérovky a hneď vyrážame k vode. Popravde sa tu dajú pozorovať až tri rôzne druhy plameniakov naraz, Jamesov, chilský a andský. Už dopredu sme si ich naštudovali a teraz s ďalekohľadom skúmame, ktorý je ktorý. Najprv stretávame iba pár samotárov či malé skupinky, ktoré pochodujú sem a tam a zobákom brázdia dno. Aj pri tých sa pristavujeme, veď sú tak blízko! Ako však pokračujeme chodníčkom pozdĺž vody, prichádzame až k miestu, kde sa do jazera vlieva malý termálny potôčik. Tesne pri brehu tu stojí, postrkuje sa a škrieka dobrých sto plameniakov! Sú medzi nimi šedé mláďatá aj takmer do biela odfarbené čerstvé matky. Väčšina z nich sú však nádherné Jamesove plameniaky, so sýto ružovými hlavami, krídlami a tmavožltým zobákom. Je tu rušno, každý chce mať asi nohy v teple. Čupíme tu dobrú hodinu a nemôžeme sa vynadívať. Naveľa stúpame k vyhliadkovej plošine, kde veje gigantická bolívíjská vlajka. V podvečernom slnku je jazero pôsobivo žiarivé a my pozorujeme ďalšie veľké kŕdle plameniakov, ktoré sú po ňom roztrúsené. Silno fúka, líca máme vyštípané a prsty postupne krehnú aj v rukaviciach, no k autu sa aj tak vraciame až pri západe slnka. Na parkovisku ostalo okrem nás už len jediné auto. Šofér, mladý chlap, sa k nám prichádza prihovoriť a vyzvedá, či tu aj my plánujeme nocovať. Hneď po prvých vetách nás prepadá podozrenie. “Where are you from?”, pýtame sa. “Czech republic.”. “To je náhodička!”, smejeme sa. Honza sa rozosmeje tiež. Spolu s Lindou si dali polročnú pauzu od doktorovania v Prahe a vyrazili sem, do Južnej Ameriky. Aké povedomé ! Sú to fakt sympaťáci. Vykecávame sa pri autách dlho do noci, až kým s Lindou nie sme zmrznuté na cencúľ. 

Vstávame, až keď je vonku nielen svetlo, ale aj trochu teplo. Voda v tube opäť zamrzla, visí z nej efektný cencúlik. Tentokrát zmrzla aj voda vo fľašiach vnútri v aute. Nezamrzlo len to, čo bolo zabalené v pérovkách alebo schované v chladničke . Honza už má uvarenú kávu a hneď mi ponúka. Aký luxus! Prichádzajú prví turisti a neveriacky obsypú Tima, že ako sa sem prepánajána s takým autom dostal. Spolu s Pražákmi vyrážame k jazeru na druhé “plameniačie” kolo. Niektoré z nich ešte spia, stojac na jednej nohe a s hlavou schovanou pod krídlom. Inak je tu docela živo, zase sa všetky tlačia do teplej vody. Skupinky prelietavajú sem a tam a pritom sa nádherne zrkadlia na hladine. Proti modrej oblohe sa voda zdá priam sýto červená. V pozadí sa týčia sopky altiplana. Veru, sú to neuveriteľné scenérie a len sťažka sa nám odchádza. Lúčime sa s Lindou a Honzom, tí mieria na sever, do Uyuni. My vyrážame opačným smerom. Cesta sa trochu vylepšuje a postupne sa vyplazíme až do najvyššieho sedla celej Lagunas Road. Sme 4900 metrov nad morom a Kombíčko si práve trhlo nový výškový rekord. Dokonca si ho tu trúfame zaparkovať a ideme sa poprechádzať na neďaleké gejzírové pole. Volá sa Sol de Mañana, Ranné slnko. Je iné než Tatio. Sú tu skôr vriace jazierka a, čo je nové, bublajúce a prskajúce bahenné polia. Okolie je mozaikou červených, oranžových a zelených skál, nádherne farebné. Obďaleč je aj komín, z ktorého s piskotom strieka natlakovaná para. Bavíme sa tým, že do prúdu hádžeme malé kamienky. Podarí sa nám to asi až na dvadsiaty pokus, ale vystrelí ho ako z dela! Naspäť k autu to je pekne do kopca, ale veď aklimatizácie nie je nikdy dosť, že. Spúšťame sa sa druhú stranu hrebeňa, k obrovskej Laguna Chalviri. Na jej brehu nás čakajú termály, Termas de Polques. Sú to dva krásne upravené kamenné bazéniky, s výhľadom na jazero a na sopky. Už je veru najvyšší čas vykúpať sa . Prvú kúpačku si doprajeme ešte pri západe slnka. To je romantika, červánky nad kopcami… Vybehnúť z bazéna chce v tej zime trochu odvahy, predsa len sme 4450mnm. Len rýchlo vyvesíme plavky a utekáme na večeru k miestnej babke. Oreganová polievočka krásne zahreje a ako druhé máme plátok lamieho mäska. Kým dojeme, je už tma ako v rohu a obloha je plná hviezd. Timo navrhuje kúpačku číslo dva. Plavky medzitým síce zmrzli na tuhé ľadové dosky, ale stačí jedno vymáchanie v termále a dajú sa zase obliecť. Rýchlo skáčeme do vody. Je tak akurátne horúca, perfektné. Nad nami je Mliečna dráha a tisíce hviezd. Nie sme tu sami, nočnú romantiku si prišla užiť aj skupinka turistov vracajúca sa z tour z Uyuni. Bazénik je však veľký, a tak sa je kam vzdialiť, keď si vytiahnu bolívíjsku pálenku na prilepšenie. Vďakabohu im príliš nechutí a radšej sa tiež kochajú tou nádherou. Po dobrej hodinke máme dosť. Vyliezť do mrazu vonku je drsné, ale v aute nás čakajú pripravené teplučké spacáky. Ešte z nás sála to termálne teplo, a tak sa Timo za chvíľu so smiechom sťažuje, že sa potí. 

Ráno si opäť počkáme na slniečko a keďže máme čas, doprajeme si ešte kúpačku číslo tri. Aspoň nám rozmrznú fľaše s vodou. Už tam nevydržíme tak dlho, no užívame si, že sa neďaleko od bazénika brodia kačice a dva plameniaky. Ako-tak vyumývaní pokračujeme ďalej. Cesta kľučkuje medzi sopky a prechádza malou púšťou so surreálnymi skalnými formáciami. K tým sa však bližšie neodvažujeme, s pieskom sa totiž Kombíčko zaručene nekamaráti. O pár kilometrov ďalej nás čaká nádherný výhľad. Takmer dokonalý kúžeľ sopky Licancabur, navrchu pokrytý snehom a pod ním dve jazerá. Laguna Blanca, tak blankytne modrá, až sa zdá byť biela a Laguna Verde, neuveriteľnej tyrkysovej farby. Hodnú chvíľu sa kocháme a bavíme sa na dvoch vicuñas, ktoré si dávajú nekonečnú naháňačku a šantia ostošesť. Cesta vedie pomedzi jazerá, kde už čaká bolívíjska pohraničná stráž. My si však pred návratom do Chile plánujeme ešte jeden posledný výlet. Preto obchádzame jazero po tom najrozbitejšom kuse cesty, aký sme tu stretli a parkujeme ďaleko, medzi skalami a pichľavou trávou, na úpätí Licancaburu. Aklimatizačne sa ideme poobede prejsť do 5000 metrov, obzrieť si chodník na ráno. Po ceste natrafíme na malé inkské ruiny – na tie sa asi málokto chodí pozerať. So západom slnka do seba hodíme večeru a zaliezame spať. Licancabur má takmer 6000 metrov, tak chceme byť zajtra čerství. 

Budík zvoní o štvrtej ráno. Tlačíme do seba chlebík s paštikou, obliekame najteplejšie pérovky a s čelovkami vyrážame. “Uvidíme, kam až nás to pustí.”, vravíme si. Prvá hodinka nám potme docela ubehne, nestačíme žasnúť nad nádhernými rannými zore. Fialovú strieda ružová, červená a nakoniec ohňovo oranžová. Proti farbami hrajúcej oblohe čnejú tmavé siluety okolitých hôr. Zatiaľ sa šľape fajn, docela dobre stačíme s dychom. Chodníček je sprvu síce úzky, no perfektne viditeľný. V prudkých serpentínach stúpa východnou, slnečnou stranou sopky. Od 5000 metrov si už robíme pravidelné prestávky. Najprv každých 150, 100 a nakoniec necelých 50 výškových metrov. S ubúdaním kyslíka naše tempo síce spomaľuje, no hlava nás vôbec nebolí a zvracať sa nám vďakabohu nechce. Len sa nám treba zastaviť a riadne “dodýchať”. Aspoň sa dosýta pokocháme úžasným výhľadom na bolívíjske altiplano. K tomu pridáme koliesko keksíku a dúšok vody, lebo energia sa tu míňa extrémne rýchlo. Asi 150 výškových metrov pod vrcholom strácame chodník. Hľadáme si vlastnú cestu, šmýkame sa suťou a preliezame veľké balvany. Je to najnáročnejší úsek, lebo každý prudký pohyb príšerne vyčerpáva. Timo má dosť. Ale sme za tým, pod vrcholovou snehovou čapicou. Je to do tvrdá vyfúkaný firn, nejde doň pomaly zapichnúť ani palička, natož sa doň preboriť.  Po metroch zdolávame aj posledný výšvih. Je po jednej poobede, keď konečne stojíme na okraji sopečného krátera. Nemôžeme tomu uveriť, zvládli sme to, našich rekordných 5920 metrov!

Je tu teda fakt zima a riadne fučí, no my sme zababušení v našich polárnych pérovkách. Telepaticky znova ďakujem Eliške za požičanie jej himalájskych rukavíc. Obzeráme sa a snažíme sa nabažiť scenérií. Máme nádherný výhľad na chilskú Atacamu na západe a bolívíjské altiplano s farebnými jazerami na východe. Dolu pod nami je obrovské zamrznuté kráterové jazero. Keď polapíme dych, dôjde dokonca aj na oslavný vrcholový tanček. Hurá, podarilo sa! Cestu dole berieme skratkou. Prosto lyžujeme suťoviskami, pokiaľ to len ide. Okolo piatej dorážame unavení, ale šťastní, k autu. Hraničný prechod má byť otvorený len do šiestej, to bude tesnotka. Vidina teplej sprchy a spanie o 2000 metrov nižšie, v San Pedro de Atacama, nás však prinúti zmobilizovať sily. Timo predvádza s Kombíčkom hotovú rally. O trištvrte na šesť prekvapujeme bolívíjských colníkov. Už balili veci a počítače mali vypnuté, no predsa nás odbavili. Fujazdíme ďalších 12 kilometrov na chilskú hranicu, no tam nás vítajú zavreté brány, nikoho nikde. Dokelu. Bude to pekne studená noc, sme v 4800mnm. No, aspoň budeme ráno prví na rade. Už si pomaly chystáme spacáky, keď sa tu zrazu vedľa auta zjaví strážnik s baterkou. Vyzvedá, či máme čo jesť a či máme v aute kúrenie. Odpovedáme, že jedlo by bolo, ale kúrenie ani náhodou. Ale že nech sa nebojí, spacáky máme výborné. Asi tomu neverí a nechce nás mať na svedomí, pretože sa za chvíľu vracia s colníkom a púšťajú nás do hangáru. Super, tam bude teplejšie a ešte majú záchody. Dokonca nám prinesú aj vriacu vodu na čaj. Chystáme spacáky druhý raz, keď nás prídu zavolať do kancelárie. Uľútostilo sa im nás, a preto zavolali do Santiaga, či by im nemohli na výnimku sprístupniť colný systém. Možno nechceli, aby sme im tam smrdeli pod nosom . No nakoniec to klapne a dostávame ďalšie razítko! V totálnej tme frčíme po úžasnej asfaltovej ceste (juchú) až do San Pedra. Musíme sa osprchovať na dva krát, aby z nás zliezla všetka špina . A za odmenu sa  navzájom pozývame na luxusnú večeru!

Musím povedať, že na Lagunas Route sme toho zažili omnoho viac, ako sme si plánovali. Krásne scenérie rozľahlého altiplana, stovky plameniakov, nočná kúpačka v termáloch, všetky farebné jazerá… A na záver vydarený výstup na Licancabur, ktorým sme otestovali, že by sme si snáď mohli dovoliť poškuľovať po nejakej tej šesťtisícovke . A myslím, že sme preverili aj Kombíčko, keďže sa vyrovnalo všetkým teréňakom, čo sme stretli po ceste. Úspešná výprava!

The post Lagunas Route first appeared on …naša cesta za dobrodružstvom.

Atacamu sme prešli od juhu až na samý sever. A to popravde preto, že sme chceli navštíviť národné parky Lauca a Sajama na čilsko-bolívíjských hraniciach (takmer pri Peru). Ten kontrast medzi atacamskou realitou a Atacamou “pre turistov” nám skrátka bil do očí. Preto pár postrehov.

Prvý. Asi 100 kilometrov od San Pedra sa nachádza Chuquicamata. Je to otvorená baňa najmä na meď, ale aj na zlato a iné vzácne kovy. Otvorená znamená, že to nie sú šachty a štôly (ako v Kremnici), ale je to skrátka povrchová, gigantická diera v zemi. Ešte donedávna bola najväčšou takouto baňou na svete, má neuveriteľných 15 štvorcových kilometrov. Aj keď už prišla o prvenstvo, čo do svojej plochy, tak do vyťaženého objemu ju ešte nik neprekonal. Bodaj by hej, veď je viac než kilometer(!) hlboká. V minulosti ju bolo možné so sprievodcom navštíviť, od COVIDu to už nejde. My sme sa preto docela náročne, najprv autom a potom pešo, vytrepali off-road cestami a chodníčkami na kopce nad baňou. Chceli sme vidieť ten “zázrak”. Milióny a milióny kubických metrov zeminy neustále na povrch vyvážané ozrutnými strojmi. Baňa sa stále prehlbuje a rozširuje – dokonca aj pôvodne neďalekú dedinu museli vysťahovať a dnes je miesto nej už len vyťažené prázdno. Neustále sa nad ňou vznáša prachový opar, ktorý nikdy nesadá. Chemikálie nutné na extrakciu kovov znečisťujú prostredie a aj to málo spodnej vody, ktoré tu je. Haldy odpadovej zeminy tvoria neprirodzene vyzerajúce nové vrchoviny, ktoré sa tiahnu niekoľko kilometrov. A výsledok? Mizerná kvalita ovzdušia. Jedovatá nepitná voda. Zničená krajina. A tony medi, bez ktorej by nefungovala dnešná záplava eletroniky. Aj keď je Chuquicamata najväčšia, zďaleka nie je jediná. Keďže Atacama je na nerasty extrémne bohatá, je takýmito baňami posiata. Akurát sú skryté, stratené na konci prašných ciest, ktoré sa kľukatia desiatky až stovky kilometrov do srdca tejto zeme nikoho, za jediným cieľom.

Druhý. Obraz, ktorý mi v hlave pri vyslovení “Atacma” takisto vyvstane, sú hromady odpadkov. Okraje diaľníc, rigoly prašných ciest, ploty okolo dedín, všetky sú plné plastových fliaš, obalov a igelitových sáčkov. Ľudia ich za jazdy vyhadzujú z áut či autobusov, kedykoľvek im napadne. Vždy, keď si urobíme prestávku na pacifickom pobreží, máme na dohľad rovnaké smetisko. Fľaše, viečka, neurčité kusy plastu či vlnitého plechu, väčšinou vyvrhnuté z mora. To isté pláva na hladine mestských prístavov. Nechutné. Občas medzi tým ležia rozkladajúce sa morské vtáky či tulene. Jasné, hynú aj prirodzene, no nevieme sa zbaviť myšlienky, koľko z nich zahynie následkom toho, čo omylom požierajú ten nami produkovaný plastový bordel. Okrem toho ich v posledných mesiacoch masovo kosila aj vtáčia chrípka. Ktorú na ne preniesli ľudia, zo svojich sliepok. Čerešničkou na tejto smradľavej plastovej torte je Alto Hospicio, dedina nad nablýskaným moderným prístavným mestom Iquique. Keďže Iquique je bezcolná zóna, privážajú sa sem prebytkové/nepredané/druhotriedne tovary z celého “prvého” sveta, napríklad také fast-fashion oblečenie. Lacné handry, ktoré naše značkové reťazce masovo produkujú, a vyhadzujú, v rámci týždenne(!) sa meniacich kolekcií. Následne sa rozváža na predaj po Južnej Amerike, nepredajné sa rovno vyhadzuje z kamiónov. Okrem toho sa sem, samozrejme oficiálne a za peniaze, privážajú odpadky z tretích krajín, ktoré si inak s nadprodukciou smetí vlastnými obyvateľmi nestíhajú poradiť. Vyvážajú ich sem, do Atacamy, kde zrejme nikto nežije, nikto nechodí a nikomu to nevadí. Samozrejme, nie že by sa tu odpadky likvidovali alebo spracovávali. Ono sa Chile platí len za to, že uprosted Atacamy vyrastajú nekonečné toxické skládky. A keďže sme na najsuchšom mieste planéty, smeti sa tu akurát navždy konzervujú. Tie skládky je vidieť aj na satelitných snímkoch, preto nie je taký problém trafiť k nim autom. Tiahnu sa, kam len oko dovidí. Smrdia. Miestami z nich stúpa dym. Uprostred nich žijú v (z odpadu postavaných) chatrčiach ľudia, ktorí sa prehrabujú toxickými hromadami a hľadajú, čo by sa snáď ešte dalo speňažiť. Veru, zdravé životné prostredie… Niektorí sa pohýnajú aj našim smerom, ale tu nezastavujeme, ani keby nám práve odpadlo z Kombíčka koleso. Timo šliape na plyn. 

Tretí. Mestá duchov. Na konci 19. storočia sa vo svete objavuje používanie dusíkatých hnojív na zvyšovanie poľnohospodárskej produkcie. Do 30. rokov 20. storočia však nie sú priemyslene vyrábané, ale nitrát sodný sa ťaží a spracúva. A presne na to slúžili Humberstone a Santa Laura. Dve bývalé továrne na liadok (terminus technicus, pre nás novinka), pri ktorých vďaka veľkokapacitnému priemyslu vznikli aj vlastné mestečká so školou, nemocnicou, ihriskami či divadlom, kam chodili spievať vtedajšie celebrity. Dokonca mali bazén – uprestred Atacamy! Malý chilský raj na Zemi. V časoch najväčšej slávy a bohatstva tu chcel žiť každý. Dnes už tieto komplexy desiatky rokov chátrajú, hrdzavejú a pustnú. Z veľkolepých továrenských hál a strojov je šrot, opustenými budovami sa potuluje zopár turistov. Najskôr vďaka tomu, že Humberstone aj Santa Laura boli zaradené na zoznam UNESCO. Zaiste to je kus chilskej histórie, dokonca svetového významu. Ale na druhú stranu – čo po nás ostáva, keď sme so svojím “biznisom” hotoví? Keď všetko vydolujeme, keď získame to, čo sa dá speňažiť? Hrdzavé kostry navždy špatiace krajinu. To je vizitka.

Samozrejme vidíme aj pekné veci. Najstaršie múmie na svete, civilizácie Chinchorro. V Arice nás čaká výborný seafood, Baťa a čilsko-peruánska vojna o guano (hovno – morských vtákov). Nádherný národný park Lauca, plný zasnežených sopiek, modrých jazier, vizcachas a vicuñas, kúpanie v mraze v horúcich termáloch. 

Ale tie obrazy to nevytesní. Tak sme Atacamu pretvorili my.

The post Odvrátená tvár Atacamy first appeared on …naša cesta za dobrodružstvom.

Ako fičíme po (krásnej a drahej!) diaľnici z Valparaísa na sever, krajina sa postupne mení. Za mestom La Serena nás už definitívne víta pustina. Atacama však nie je púšť plná piesočných dún ako vo filmoch s beduínmi a ťavami zo Sahary. Je kamenistá, červenohnedá. Zo začiatku ešte sem-tam rastie nejaký pichľavý ker alebo kaktus, no postupne miznú aj tie. Naproti tomu to na pobreží doslova hýri životom. Preto aj my odbočujeme k oceánu, kde nás čaká rezervácia Punta Choros. Kempujeme na skalnatom útese za dedinou a pri varení pod nami hučí pacifický príboj. Podvečer sa vyštveráme k maličkému majáku a až do západu slnka pozorujeme kŕdle čajok, kormoránov a dokonca aj obrovské pelikány, ktoré si vo vlnách lovia večeru. Krásne miesto! Ráno sme už okolo deviatej nastúpení v dedinskom prístave. Okamžite sa nájde kapitán, ktorý by nás motorovým člnom do rezervácie vzal. Samozrejme, len čo sa čln naplní :). Okolo jedenástej nás už je dosť, a tak môžeme vyraziť. Rezerváciu tvorí niekoľko skalnatých ostrovov a priľahlé zátoky. Nesmie sa tu loviť ani rybárčiť, a tak sa tu zvieratám náramne darí. Nesmie sa dokonca ani vystúpiť na samotný ostrov, hlavne po tom, čo na chilskom a peruánskom pobreží ešte poriadne neskončila dramatická epidémia vtáčej chrípky. Vôbec to však nevadí, najviac aj tak vidíme z lode. Pomaly sa približujeme tesne ku skalám a k útesom, na ktorých sedia a nad ktorými krúžia tunajší obyvatelia. Neďaleko pristávajú mohutné pelikány. Nad hlavami nám škriekajú rôzne čajky. Kormoránov tu vidíme hneď tri druhy! Niektoré sa pri love strmhlav, ako stíhačky, vrhajú do vody. Iné si zas stavajú v kolmých skalných stenách hniezda alebo sa tesnia na úzkych rímsach. Vo vode okolo lode šantia a lovia uškatce. Máme šťastie, jedna skupinka sa slní na skalách, a tak sa k nim môžeme priplaviť docela blízko. No a dokonca sa nám podarí zahliadnuť aj niekoľko Humboldtových tučniakov, tie vidíme prvý raz. Väčšina kolónie síce momentálne vo vnútrozemí ostrova usilovne stavia hniezda, ale keďže jesť sa musí, pár ich pochoduje po pláži alebo vyskakuje z vody. Ako dobre sa medzi tými kormoránmi maskujú! Po dobrých dvoch hodinkách sme naspäť v prístave. Bol to naozaj super zážitok. 

Ďalší západ slnka nad Pacifikom sa však nekoná, mierime hneď ďalej. Na zajtrajšok máme totiž výnimočne urobené plány. Preto pokračujeme ešte kus pozdĺž pobrežia a potom odbáčame do vnútrozemia, do Zeme Nikoho. Cesta stúpa v ostrých serpentínach, hadí sa medzi kopcami a nakoniec pretína nekonečnú púštnu pláň. Naveľa zastavujeme a kempujeme pod Cerro Paranal. Za celé poobedie sme stretli len pár áut, sme vážne ďaleko od civilizácie. Nad nami, na kopci, sa týči ESO Paranal, európske observatórium, ktoré sa pýši štyrmi najvýkonnejšími teleskopmi sveta. A presne tam zajtra máme namierené! Ako zapadá slnko, ochladzuje sa snáď aj o tridsať stupňov a my vyťahujeme pérovky. Naraz vedľa nás parkuje velikánsky Mercedes Sprinter (luxusná varianta dodávky) so švajčiarskou ŠPZtkou. Srandujeme, že by sme sa mali skamarátiť a ísť na návštevu, lebo isto majú kúrenie . Na naše prekvapenie zo Sprintera vyskakujú dvaja cestovatelia, ktorí sú zaručene mladší než my. Hodíme reč a za chvíľu naozaj sedíme u nich za stolom, v krásne vyhriatom aute a nad fľašou vínka . Najprv chvíľu žasneme nad ich zariadením a vychytávkami (v aute si upiekli vlastný chleba!), no potom kecáme dlho do noci o všeličom možnom. 

Ráno všetci spolu štartujeme na Paranal. Pravidlá sú prísne. Najprv si treba spraviť online rezerváciu. Návštevníkov sem púšťajú iba v soboty a aj to len dve skupinky po 20 ľudí. My sme mali šťastie a podarilo sa nám chytiť last minute miesta len pred dvoma dňami. Pred COVIDom vraj bolo treba bookovať týždne či mesiace vopred. V daný deň treba prísť 15 minút v predstihu, aby personál stihol skontrolovať naše pasy a dať nám organizačné pokyny. Nafasujeme helmy a presne o desiatej s nami vyráža autobus na vrchol kopca, do observatória. Vystupujeme na obrovskej plošine, kde vedľa seba stoja štyri obrovské biele hangáry. V každom z nich je jeden VLT, Very Large Telescope, ktoré sú každý osve najväčšími teleskopmi na Zemi. Vedia dokonca aj spolupracovať ako jeden a tým sa ich výkon ešte zvyšuje! Majú mená v jazyku quechua a volajú sa Mesiac, Slnko, Venuša a Južný kríž . My ideme navštíviť “Mesiac”. Najprv nám sprievodca v skratke vysvetľuje, ako taký teleskop funguje, z čoho sa skladá (má 8-metrové hlavné zrkadlo!), ako sa tvorí obraz, čo vlastne tento VLT dokáže a prečo je postavený práve tu (všetko vieme!). Potom ideme dnu. No, mašina to je obrovská, niekoľko poschodí vysoká! Pobehujú tu inžinieri, ktorí majú na starosti chod a údržbu. Samotní vedci tu nie sú. Za prvé, pracuje sa predsa iba počas noci a za druhé, astronómovia aj tak v dnešnej dobe sedia za počítačom v kontrolnej miestnosti. Do kukátka teleskopu dnes pozerajú maximálne tak deti na astronomickom krúžku. Žasneme nad týmto technologickým zázrakom a sprievodcu sa všeličo vypytujeme. Sme tu snáď trištvrte hodinu! Našou ďalšou zastávkou by mali byť pomocné teleskopy, no vonku sa rozfúkal taký silný vetrisko, že nás nechcú pustiť späť na plošinu. Sprievodca preto príde s nápadom, že by nás tam mohol zobrať podzemím. A tak sa prepletáme spleťou tunelov, ktoré spájajú všetky teleskopy a kontrolné centrum. Sú plné káblov, rúr a hučiacich prístrojov – zákulisie, ktoré musí byť perfektne zorganizované. Sprievodca sa sebaisto vydáva labyrintom a zanedlho stojíme na opačnom konci komplexu. Vybiehame do vetra a obzeráme si menšie pomocné teleskopy, ktoré môžu po koľajniciach pobehovať po celej plošine. Vyzerajú ako zo Star Wars. Naspäť dole sa v kontrolnej miestnosti chichoce pár inžinierov, a tak pokračujeme do časti, kde všetci pracovníci žijú. Zvonku vyzerá postapokalypticky, budova zapustená do červeného svahu. Vchádzame však do krásnych priestorov, kde majú vedátori mimo iné aj spoločný bazén, kalčeto alebo výstavu vlastných fotografií. Sprievodca nám vysvetľuje, aké ťažké je vôbec sa sem dostať na pozorovania so svojím projektom. Ako sa uberáme k autobusu, na náprotivšom kopci si všímame rozostavaný komplex – Európania tam stavajú nové observatórium, ktoré bude obsahovať ELT, Extremly Large Telescope. Niekoľko krát väčší, ako tie tu. A veda zase bude môcť ísť dopredu. Wow!

Po Paranale zase ukrajujeme púštne kilometre. Vietor a kúdoly piesku, odbočky na obrovské bane, občas solárna elektráreň a nikde ani len suchý ker. Míňame Antofagastu a o deň neskôr aj Calamu. Na horizonte sa objavujú zasnežené sopky, sú to šesťtisícové San Pedro a San Pablo. Zahľadení prefrčíme okolo nich. Atacama sa začína viac vlniť, sem-tam sa objaví aj pichľavá tráva ako v pampe a my stúpame a stúpame, až so západom slnka v 4300 metroch nad morom lapáme po dychu pred bránou El Tatio. A čo je El Tatio? Najvyššie položené geotermálne pole na svete. V normálnej reči: gejzíry. Na parkovisko nás spať nepustia, a tak nocujeme pred bránou. Teta strážnička nám aspoň načapuje do termosky vriacu vodu. Ako zašlo slnko, je vonku naraz príšerná zima. Varíme si teda vnútri. Fyzika nepustí: voda tu vrie už pri deväťdesiatich stupňoch a nech čakáme, koľko chceme, ryža sa tu dobre neuvarí. Na večeru máme polotuhé rizoto . 

Spíme v spacákoch a ráno máme námrazou obalené celé auto. Zvnútra. Ku gejzírom je to od brány ešte dobrých pár kilometrov, a tak nám neostáva nič iné než z oboch strán aspoň trošku oškrabať čelné sklo. Škrabku vo výbave nemáme, musí stačiť vareška. Ku gejzírom sme to aj tak stihli ešte pred východom slnka. Keďže je vtedy najväčšia zima (najväčší teplotný rozdiel horúca voda-studený vzduch), sú aj najaktívnejšie. Nám je samozrejme takisto najväčšia zima, preto vyťahujeme čapice, hrubé rukavice a CG-čka a vyrážame. Prechádzame sa pomedzi desiatky fumaroles, otvorov v zemi, ktoré do výšky niekoľkých metrov chrlia horúce oblaky pary. Medzi nimi sú plytké priehľadné jazierka, v ktorých kryštalyzujú nádherné červené, oranžové či zelené minerálne soli. Ďalej z bezpečnej vzdialenosti pozorujeme gejzíry, ktoré klokocú v malých fontánach a z času na čas nepredvídateľne vystreknú aj do metrovej výšky. A koľko ich tu je! Z diaľky to vyzerá, akoby dymila celá pláň. Pomaly vychádza slnko a cez dym sa lámu prvé studené lúče. Nočný snehový poprašok na okolitých kopcoch však nevládzu roztopiť. Ostatní turisti v mikrobusoch už dávno odchádzajú, no my však musíme vidieť úplne všetko. O kus ďalej prichádzame k veľkým bublajúcim jazerám, ktoré vyzerajú ako divoké vírivky. Z jedného termálneho prameňa dokonca kedysi napájali malý bazén. No veru zážitok.

Keď už naveľa pred obedom odchádzame z Tatio, je krásne teplo. Cesta do mestečka San Pedro de Atacama je prašná, hrboľatá a miestami rozbitá. Ale tie scenérie stoja za to. Altiplano, náhorná andská plošina, posiata zasneženým sopkami. Na niektorých miestach sa ešte držia plytké jazerá a tam sa to potom zelená a hemží kačicami a vicuñas. Mláďatá sú z našeho Kombíčka ešte nesvoje, ale mamy vikune aj na pár metrov sotva zdvihnú zrak. Dokonca tu vidíme aj pár plameniakov! V San Pedre iba čo-to dokúpime a hneď “frčíme” opačným smerom. Kvalita cesty nás popravde nepustí viac ako 20km/h. Nocujeme uprostred tmavej púšte a v noci pozorujeme hviezdy. Toľko som ich snáď nikdy nevidela! A tá Mliečna dráha! Tesne nad horizontom vidieť kúsok Veľkého voza, no okrem toho je pre nás všetko na južnej pologuli novinka. Ako správni astroamatéri z 21.storočia mierime smartphonmi na oblohu a určujeme súhvezdia. Južný kríž, Sirius, Škorpión, Mars, Venuša, … Naraz sa nad horizontom objaví jasná oranžová žiara, ktorá silnie a silnie. Hádame, či tam niečo vybuchlo, či na nás idú mimozemšťania, či horí v bani…a kým nám to dopne, tak nad obzor prachobyčajne vyjde Mesiac . Trapas.

Ráno si pekne pospíme a potom vyrážame na Lagunas de Baltinache. Je to séria jazierok, ktoré sa vytvorili na malej soľnej pláni uprostred Atacamy. Turistov je tu vďakabohu zatiaľ len niekoľko. Chodníček vedie po drevených platformách, ale aj po ostrých soľných platniach. Samozrejme, musíme ochutnať, či je to ozajstná soľ – je . Kľudne by to ale mohol byť aj sneh, preto Timo stavia klasického snehuliačika. Po pravde, urobený zo soli príliš nechce držať. Každé jazierko je tu v inom odtieni jasnej modrej farby. Z okrajov už po hladine kryštalizuje soľ a dokiaľ nezaprší (v Atacame!), tak sa budú postupne zmenšovať. Tie tyrkysové sú asi najžiarivejšie. Aby som na ne čo najlepšie a čo najviac videla, vezme ma dokonca Timo na ramená, pričom ho v tejto púštnej horúčave takmer porazí. Na konci nás čaká odmena. V poslednom jazierku je dovolené okúpať sa. Voda je prekvapivo ľadová, ale Timo je v nej okamžite. Je však aj neuveriteľne slaná, takže sa tam miesto plávania so smiechom vznáša na hladine. To je pohoda, knižka by sa tu dala čítať! A ešte výhľad na sopky na horizonte! Nedá mi to, aj ja chcem to naše “súkromné” Mŕtve more vyskúšať, a tak sa nakoniec osmelím. Skutočne sa tu nedá ponoriť. A tobôž nie utopiť ! Druhá sranda nastáva, keď vylezieme von. Plavky okamžite schnú, a to do tuhej soľnej dosky. Timove bermudy bez problémov stoja samé vedľa auta . Voda na nás takisto ihneď vysychá a na koži sa nám tvorí mapovitá soľná krusta, ktorá ani za nič nejde dolu. Sprchy tu nie sú, veď kde by tu vzali vodu, však. Takto “nasolení” sa preto trmácame autom naspäť do San Pedro, aby sme si v kempe dali zaslúženú dôkladnú sprchu. 

Aj keď je dnes San Pedro turistickou dedinou,  na oddych je pre nás akurát. Takmer všetky domčeky v dedine sú prízemné a z typického adobe, hlinených tehál. Kostolík je vápnom omietnutý na bielo a strechu má z kaktusového dreva. Na námestí sedia klebetiaci domáci, ako vždy. Je tu však aj pár čisto turistických uličiek, kde z okien aj z dverí tradičných domkov vytŕčajú pončá, plyšové lamy, kokové sladkosti, náramky, prívesky, ľadvinky, tričká a všemožné iné suveníry. Originálne sú zaručene šachy, v ktorých nehrajú bieli proti čiernym, ale Inkovia proti Španielom . Okrem toho nezaháľajú ani nadháňači a predavači rôznych tour, takže nestíhame odmietať. Sú tu kaviarne aj bary, bezobalový obchod alebo japonská či peruánska reštaurácia. Mojim najobľúbenejším miestom na tejto rušnej ulici sa stane zmrzlináreň, ktorá ponúka aj netradičné tunajšie príchute, ako quinoa, algarrobe, camu camu či flor del desierto. Vždy, keď idem na tržnicu na nákup, padne taká zmrzlinová zastávka v atacamskom teple docela vhod. 

Na to, aké je San Pedro maličké, sa tu dá toho objaviť viac, než len hromady suvenírov. Prvou zaujímavosťou je Museo del Meteorito, kam sa vyberáme hneď prvý večer. Založili ho dvaja nadšenci a hľadači meteoritov, ale už ho certifikovala aj NASA. Má najväčšiu kolekciu meteoritov na svete (viac než 6000!) a z tých najlepších kúskov je zložená fantastická výstava. Začíname zľahka: čo to meteorit je, čo sa s ním deje pri prelete atmosférou a pri dopade a ako sa meteority hľadajú a spoznajú. Fascinovaní si čítame o fragmentoch, ktoré vznikli ešte len pri zrode Slnečnej sústavy. Pokračujeme úlomkami zo zrodu  a formovania planét. Končíme pri meteoritoch obsahujúcich organické komponenty, ako nukleotidy (stavebné prvky DNA!) a v hlave nám vŕta teória disperzácie života vesmírom. No a potom si môžme niektoré z nich aj sami ohmatať! No schválne, držali ste už v rukách meteorit, kus vesmírnej histórie?

Druhou, o dosť známejšou atrakciou sú pozorovania hviezd. Ako nám už povedali v Paranale, v Atacame sú najlepšie podmienky na skúmanie nočnej oblohy a v San Pedre sa to rozhodli ukázať aj laikom (čítaj turistom ). Vyberáme si SPACE – nielenže majú najlepšie recenzie, ale hlavne najväčšie teleskopy. Vôbec nám nevadí, že na voľné miesto musíme čakať dva dni. Keď sa poriadne zotmie, vyvezú nás mikrobusom ďaleko za mestečko. Klasicky je poriadna zima, ale sme naobliekaní ako cibule. Najprv si necelú hodinku so sprievodkyňou vysvetľujeme nočnú oblohu a jej pohyb, južnú a severnú pologuľu, históriu, javy a súhvezdia na nebi… No, naučili sme sa toho hromadu, je to strašne zaujímavé! Potom prichádza tá napínavá časť. Nastavujú nám rôzne teleskopy, aby sme na vlastné oči mohli pozorovať hviezdy či hmloviny. Niektoré z teleskopov sú tak veľké, že sa ku kukátkam šplháme po rebríku! Myslím, že to uchvátilo úplne všetkých. Na záver nás pozvú dnu zahriať sa výbornou horúcou čokoládou. Asi desaťročný chlapec, ktorý tu je s rodičmi, sa ich pýta, či mu kúpia teleskop a či môže začať chodiť do astronomického krúžku. My na to ideme postupne – sťahujeme si knižku Astronomy for Dummies . 

Musím povedať, že na to, aká je Atacama na prvý pohľad nehostinná púšť, nás prekvapila skutočne rozmanitými a krásnymi miestami. Ale má aj svoju odvrátenú stránku…

The post Atacama, verzia pre turistov first appeared on …naša cesta za dobrodružstvom.

Po dlhej a fakt nudnej ceste pampou sme so západom slnka dorazili do mestečka Esquel. Končí tu La Trochita, úzkokoľajná železnica, ktorá beží 400 kilometrov Patagóniou a vo svojich knihách ju preslávil Bruce Chatwin a Paul Théroux. Funguje dokonca dodnes, aj keď zrovna tá časť pri Esqueli je prebudovaná na turistický vláčik. Okrem toho je Esquel vstupnou bránou do národného parku Los Alerces, ktorý leží na chilských hraniciach. Ten nás zaujíma trochu viac :). Je to krajina s pozostatkami ľadovcov na skalnatých andských kopcoch, veľkými priezračnými jazerami a hustými lesmi pokrývajúcimi ich brehy. Emblémom parku sú bez debaty alerce, ktoré sa tu veľmi úspešne darí chrániť. Dožívajú sa cez 3500 rokov a my sme mali to šťastie, že sme ich už videli aj v národnom parku Pumalín, na Carretere Austral. Právom sa tu dá navštíviť iba okraj parku a zvyšok je ponechaný nedotknutým. My vchádzame do parku autom niekde uprostred, pri Villa Futalaufquen. Obligátne si ideme prejsť náučný chodníček okolo prehistorických skalných malieb, no oproti Cueva de las Manos je to veľmi slabý odvar. Pokračujeme k vodopádu Irigoyen, ktorý je len krátkou odbočkou do lesa. Je tu chládok, voda sa rozprašuje na všetky strany a hrou svetla sa v kvapôčkach mihoce dúha. Pokračujeme po brehu obrovského Lago Futalaufquen, až kým nenájdeme ideálnu kamennú pláž. Vynášame tam stoličky, stolík, celé naše kuchynské náčinie a v pláne máme uvariť si pri výhľade obed a poleňošiť si. Timo však nemôže obsedieť, veď predsa voda a slniečko, a tak sa z auta vracia prezlečený do plaviek. Ja samozrejme hodnotím vodu ako ľadovú, on ako výbornú a šup, už je tam a len mi z diaľky máva :). Mimochodom, z varenia na pláži nebolo nič, pretože sa zdvihol vetrík a s tým náš chudák plynový varič nedokáže bojovať. Ale povegetili sme si. Pokračujeme okolo jazera a Río Arrayanes až k Lago Verde. Cez lávku prekračujeme zurčiacu rieku a v poobednom slniečku pozorujeme loviace kačice. Na druhom brehu, na peninsule medzi jazerami Verde a Menendéz je ďalší náučný chodník, ktorý sa vinie po brehu a ponúka fantastické výhľady. Najprv na Río Mendez, ktorá hrá zelenkavými a blankytne modrými odtieňmi a potom na ľadovec Torrecilla, ktorý sa plazí z rovnomenného kopca na opačnom brehu jazera. Po ceste sa pristavujeme pri jednom alerce, ale ten je na pomery svojho druhu ešte mladík – má “len” pár sto rokov. Ako sa poobedie chýli ku koncu, pokračujeme okolo Lago Rivadavia až von z parku. Na výhľady to bol veru bohatý deň, taká perlička pri ceste pustou pampou.

Ďalší deň prechádzame dedinkou Cholila. Pár ospalých ulíc sa stalo známymi vďaka tomu, že práve tu sa v roku 1901 usadili Butch Cassidy a Sundance Kid. Kúpili si ranč a chceli začať kľudný (a počestný?) život. Detektívi ich aj tak vypátrali…

Víta nás mestečko El Bolsón. Raj pre cestujúcich backpackerov a mladých aj starých hipisákov. Etno oblečenie, dredy, piercingy, farebné Kombíčka, organická zelenina, meditácie a vo vzduchu občas marihuana. Tri krát týždenne sa na námestí koná veľký trh, kde sa dá kúpiť všetko od batikovaných tričiek, liečivých byliniek, kryštálov, šperkov až po lapače snov, fresh džúsy či maľované mandaly. Chodíme sa sem prechádať a okukovať aj pekné veci aj bizáry.

Bývame v “kempingu”. Uvodzovky si veru zaslúži. V podstate sme zaparkovaní u týpka na veľkej záhrade, kde stojí aj svojpomocne zbúchaný domček na stračej nôžke, pobehuje tu jeho 12 psov a bujnie vegetácia. Jeho dom vlastne tiež vyzerá, akoby si ho postavil sám – tak ako to v krachujúcej Argentíne vídame často. Kúri sa drevom, ale skoro viac to dymí, než hreje. Okolo okien sú sem-tam diery, teplá voda je na vyžiadanie. Mieša sa tu puch zo psov a dym z nonstop zapálených vonných tyčiniek, hrá meditačná hudba. Chlapík je zvláštny, no srdečný, je mi ho ľúto. Za obochtu však platíme čosi cez dolár na deň, plus mu môžeme okupovať kuchyňu, a tak sme spokojní. Dva dni si vegetíme a potom vyrážame na krátku turistiku do okolitých kopcov. Timovi nie je dobre, ale nepriznáva sa a tradične zľahčuje. Pod pečúcim slnkom šlapeme najprv prašnými chodníkmi, potom krásnym lesom, kde pod mohutnými listnáčmi veselo rastie zelený bambus. Podvečer dorazíme na kempovisko k Refugio Hielo Azul. Pri našej instantnej večeri sa ešte Timo drží, no ráno sa už ozaj necíti a k plesu a ľadovcu tak vyrážam sama. Cestička je krásne značená, dokonca sú tu najväčší mužíci, akých som kedy videla, no aj tak sa Argentínci pýtajú na cestu. Treba sa vyštverať na vysoký hang nad dolinou a tam už čaká odmena v podobe zelenkavého plesa. Dá sa celé obísť dookola a tak si užijem aj výhľady na malý ľadovec aj do doliny na jesenný les. Dolu som celkom rýchlo, Timo si zatiaľ číta vedľa potoka. Balíme a spolu vyrážame ďalej. Najprv pekne po vrstevnici lesom, no potom nás čaká neuveriteľne prudký a prašný zostup dobrých 700 metrov dolu do kaňonu. Kolená majú dosť. Okolo kempoviska tu rastie chmeľ a stan staviame s prvými dažďovými kvapkami. Nasledujúce ráno sa ešte ideme prejsť okolo Cajón Azul. Je to hlboká tiesňava s priezračným dravým potokom na dne. Nie je to však Slovenský raj, chodníček vedie pekne ihličnatým lesom po hornom okraji skál, takže sa pozeráme z riadnej výšky. Poobede sa vraciame do Bolsónu a dobre robíme. Nielenže začína pršať, ale ďalšie ráno sú hory, včetne tých, kde sme boli, pokryté čerstvým snehom. Domáci sa teší, že prvý tohtoročný sneh. My až tak nejasáme – zase nás dobehol! Cez deň však hreje teplé slniečko, a tak sa Timo dáva do poriadku, každé ráno si robíme palacinky, čítame si a chodíme korzovať do mesta. V jedno popoludnie sa tu koná veľký sprievod pri príležitosti Día de la Memoría, Dňa spomienok. Symbolom je biela šatka, všetci sú do biela odetí, tancuje a spieva sa. Keby nebolo transparentov a ľudí držiacich fotogafie, ani nevieme, o čo ide. Je to deň, kedy si pripomínajú všetkých zmiznutých, z období rôznych režimov. Po policajných výsluchoch či často len tak, napríklad ľudia s nepohodlným politickým názorom. Až nás zamrazí, keď zisťujeme, že niektoré zmiznutia sú len pár rokov staré a že tento “sviatok” majú bohužiaľ viaceré juhoamerické krajiny…

Po pár dňoch sa posúvame ďalej na sever, smerujeme do Parque Nacional Nahuel Huapi. Je to jeden z najznámejších parkov Argentíny, a to nielen preto, že je tým najstarším. Za prvé, leží hneď nad mestom Bariloche, ktoré má v Južnej Amerike povesť malého Švajčiarska. Okrem uličiek so skutočne alpskou architektúrou sa tu vyrába čokoláda a na okolitých horách je niekoľko lyžiarskych stredísk pre horných 10 000. Za druhé, sám park je kombináciou skalnatých hôr, ktorým kraľuje zaľadovcovaný Cerro Tronador, a obrovských sýto modrých jazier. Už pri krátkych prechádzkach tu aj sviatočný turista narazí na úchvatné scenérie, no samozrejme sa tu dajú podnikať aj nejaké viacdňové túry. Človek by čakal, že hlavný prístup do takéhoto parku bude, keď už nie asfaltová, tak minimálne nejaká solídna cesta. Omyl, sme predsa v Argentíne. A každý, kto má rozum, nechá vlastné auto doma a vyrazí s organizovanou tour. My to ale netušíme, a tak trpíme a tŕpneme spolu s našim Kombíčkom. Nekonečných 45 kilometrov sa terigáme jednou z najhorších ciest, akú sme v Južnej Amerike doteraz zažili (pozdravujeme do Chapada Diamantina v Brazílii, že). Valcha, obrovské voľné kamene, vymleté rigoly, strmé stúpania a ostré zákruty. Na konci máme pocit, že snáď ideme po turistickom chodníku a s úľavou vítame parkovisko. Najprv sa vyberáme na vyhliadku k Lago Manso, do ktorého padá Ventisquero Negro, Čierny ľadovec. Po matne zelenkavej hladine plesa tu plávajú obrovské čierno-biele kryhy.

Pár turistov z agentúr ignoruje tabule “No pasar – Don’t cross”, prelieza zábradlie a zrejme kvôli lepšej fotke na Instagram zlieza až na breh jazera. Takých máme najradšej. Keď sa vracajú povedľa nás, Timo sa neostýcha demonštrovať svoje znalosti španielčiny, ktoré nadobudol našim pozeraním seriálu Narcos a pomedzi zuby docela nahlas precedí: “Pendejo!”. Argentínec stojaci obďaleč mu notuje: “Exactamente!” :). Pokračujeme vyššie, pod Garganta del Diablo. Hovorí sa tak skupine vodopádov, ktoré pramenia z ľadovca Cerro Tronador a cez vysoký skalný prah kaskádovito prepadávajú do údolia. Nesmie sa chodiť blízko pod ne, pretože občas sa s vodou privalí aj ľadovcová lavína. Je to krásny pohľad, ktorý nám ešte umocňuje dúha nad dolinou. Ako sa popoludnie chýli ku koncu, miznú všetky turistické dodávky, paradoxne sa konečne roztrhá deka sivých mrakov a za chvíľu máme modré nebo. Jasne vidieť hrubé modravé ľadovcové dosky nad Gargantou a aj nad jazerom Manso, kam sa ideme pozrieť druhý raz. Kto si počká, ten sa dočká :). Spíme o kúsok nižšie, pri jedinom hoteli v doline, zakuklení v aute vo svojich spacákoch. Ráno máme auto zabalené v námraze. Nečakáme, kým rozmrzne a vyrážame na túru, veď to nás zahreje. Chvíľu dolinou, potom prudko v serpentínach lesom a už sme na hrebeni. Okolo nás sú iné skalnaté hrebene, pod nami farebný jesenný les a pred nami…proti modrému nebu sa týči dvojzubá, zaľadovcovaná sopka Tronador. Pokračujeme až k Refugio Otto Meiling a nad hlavami nám prelietavajú kondory. V jednom momente, keď sedíme na hrane vysokánskej kolmej steny, ich pod a nad nami krúži až sedemnásť! Perfektne sa vynímajú proti ľadovcu aj jasnému nebu. Pokračujeme ešte kus nad chatu, na samý okraj ľadovca, tak vysoko ako sa len dá. Pôvodne sme mali v pláne výstup na Tronador, ale sme tu neskoro. Na konci leta tu je ľadovec nestabilný a nebezpečný, a tak si to nechávame na inokedy :). Sme radi, že počasie nám žičí a veru že je čím sa kochať.

Cez Bariloche vlastne iba prefrčíme. Nech si ho prirovnávajú k Švajčiarsku, koľko chcú, pravdou je, že sme stretli viacero cestovateľov, ktorým auto vykradli práve tu. Aj Adamovi s Andreou, čo nám Kombíčko predávali. Za bieleho dňa. Človek nemusí byť génius, aby cestovateľskú dodávku spoznal: cudzia ŠPZtka, solárny panel na streche, občas aj s bicyklami alebo rezevnými kanistrami na benzín a veľmi často nalepený odkaz na instagramový/youtubový/facebookový kanál… A keďže polícia funguje rovnako úspešne, ako všetko ostatné v tejto kedysi schopnej krajine (rozumej vôbec), rozhodujeme sa, že návšteva čokoládovne nám veru za vybrakovanie nášho domčeka nestojí. Keď už musíme zastaviť, Timo ostáva s rýľom v ruke (konečne sme ho využili!) strážiť a brániť. Pokračujeme popri sýto modrom jazere Nahuel Huapi až do Villa La Angostura. Je to menšie mestečko, kde sa stále napodobňuje alpská architektúra a kde dominuje korzo s turistickými reštauráciami. Poobedie strávime na pláži, kde si pekne krásne naštelujeme svoje kempingové stoličky, čítame knihy a pozorujeme šantiace deti a psy. Keby nebolo pätnásť stupňov, tak hotové Chorvátsko.

Ráno vyrážame na Ruta de los Siete Lagos (Cestu siedmych jazier). Nazýva sa tak asi 100 kilometrový, scénický úsek Ruta 40, ktorý vedie cez dva národné parky a priamo po brehu viacerých krásnych jazier v oblasti patagónskych Ánd. Nad niektorými sú len postavené vyhliadky, k ďalším ideme aj na prechádzku a posedieť na pláž, no a k iným, hlavne malým a neznámym, sa predierame lesom a bambusom. Približne uprostred si rozhýbeme nohy asi hodinovou prechádzkou ku Cascada del Ñivinco. Pod niekoľkými, tak 6-7 metrovými vodopádmi nás čakajú priezračné zelenkavé jazierka, ktoré lákajú vykúpať sa. Keby sme tu tak boli sami! Ako prichádzame k San Martín de los Andes, zapadá nad posledným jazerom, Lago Lácar, slnko. Stihli sme to len tak tak.

Našli sme si krásne miesto pod velikánskou vŕbou, na brehu potoka. Varíme si tu obed, sedíme na strome aj pod stromom, Timo reže prúty…pohoda. Pri umývaní riadu si treba dávať pozor na riečne raky. Vyzerajú, že by vedeli riadne štipnúť. Večer sa pripájajú nemeckí cyklisti, prišli stanovať. Ráno vyrážame do národného parku Lanín. Ako je tu dobrým zvykom, cesta je opäť príšerná. Ľutujeme Kombíčko a sľubujeme si, že sa k nemu už budeme chovať lepšie. K rangerom je to dobrých dvadsať kilometrov. Samotná sopka Lanín vyzerá lákavo, z jej čosi cez 3700 metrov vysokého vrcholu by bol určite krásny výhľad. Na druhú stranu, šmýkať sa dva dni sopečným prachom sa nám ozaj nechce, a tak vyhlasujeme, že nás čakajú predsa ešte krajšie (a vyššie) hory a nemusíme loziť na všetko, čo sa ponúka. Ideme sa preto prejsť len na dva ľahšie chodníky. Prvý vedie lúkami k Lago Tromen, kde nás okrem výhľadov na pláži víta aj les stromov araucaria. Sú to tie podivné “ihličnany” z čias dinosaurov, ktoré sme obdivovali už v Chile, pod sopkou Villarrica. Sú na zozname ohrozených druhov, a preto nás teší, koľko ich tu rastie. Druhý chodník nás vedie bližšie pod sopku Lanín, kde na naše úprimné prekvapenie partia Argentíncov so saxofónmi fotí nejaký reklamný šot. Muzika je pekná, no toto sme tu fakt nečakali :). 

Opäť okolo nás začína pampa. Vraj sú po okolí veľké paleontologické náleziská a múzeá, no keďže je len pár dní pred Veľkou nocou, neexistuje, že by niekto ešte pracoval :). Dinosaury nám tak pripomínajú iba gigantické sochy na námestiach dedinek. Ako prechádzame okolo mesta Neuquén, opúšťame definitívne región Patagónie. Keď to tak počítame, boli sme tam štyri mesiace! Celé patagónske leto a ešte trochu dlhšie. Keby nás nevyhnala zima, isto by sme sa ešte potulovali jej pustou divočinou. Boli to pre nás zatiaľ tie najkrajšie mesiace a zážitky na ceste, no sme zvedaví, čo nám naše juhoamerické putovanie prinesie ďalej.

The post Patagónsky záver, fakt first appeared on …naša cesta za dobrodružstvom.